moderná bibliografia

niektoré otázky teórie bibliografickej komunikácie a integrujúcich nástrojov výmeny bibliografických údajov

 

 

habilitačná práca

 

 

 

Dušan Katuščák

 

 

 

 

Univerzita Komenského v Bratislave

Filozofická fakulta

 Katedra knižničnej a informačnej vedy

 

 

Študijný odbor: Knižničná a informačná veda

Predseda: prof. ing. Štefan Kimlička, CSc.

 

Stupeň vedeckopedagogickej kvalifikácie: Docent knižničnej a informačnej vedy

Dátum odovzdania práce: 1997-11-25

Dátum obhajoby:        -     - 

 

 

 

 

 

Bratislava 1997

Abstrakt

Katuščák, Dušan: Moderná bibliografia : niektoré otázky teórie bibliografickej komunikácie a integrujúcich nástrojov výmeny bibliografických údajov [Habilitačná práca]. - Univerzita Komenského v Bratislave. Filozofická fakulta. Katedra knihovníctva a vedeckých informácií.   - Komisia pre obhajoby: Knižničná a informačná veda. - Predseda: prof. ing. Štefan Kimlička, CSc. - Stupeň vedeckopedagogickej kvalifikácie: Docent knižničnej a informačnej vedy. - Dátum odovzdania práce: 1997-11-25. - Bratislava : Univerzita Komenského, KKVI FFUK,  1997. - 205 s.

Hlavnou témou habilitačnej práce je bibliografia ako disciplína knižničnej a informačnej vedy, kultúrny fenomén a praktická činnosť. Práca je rozdelená na desať kapitol. Obsahuje 30 obrázkov a 15 tabuliek. Autor podáva výklad pojmu bibliografia. Uvažuje o zmenách v súčasnej bibliografii v súvislosti s prienikom informačných technológií do bibliografie a v súvislosti s rozvojom teoretických poznatkov a zavádzaním nových metód do bibliografie a bibliografických služieb. Interpretuje model postavenia bibliografie v knižničnej a informačnej vede. Popisuje bibliografiu ako štruktúru a otvorený systém, pričom sa dotýka vzťahov bibliografického a knižničného systému a modelu postavenia bibliografického systému v národnom knižničnom systéme Slovenskej republiky. Zdôrazňuje význam Internetu pre knižnice a bibliografiu. Jadro práce tvoria kapitoly 4, 6, 9, 10. Kapitola 4 obsahuje komunikačnú koncepciu bibliografie. Autor v nej vysvetľuje pôvodnú koncepciu bibliografickej komunikácie, model bibliografickej komunikácie, priebeh, prvky a zložky bibliografickej komunikácie, výklad bibliografickej komunikácie z hľadiska teórie textu. Interpretuje schému jazykovej a literárnej komunikácie a model vzťahov univerza dokumentov a bibliografického univerza. Bibliografickú komunikáciu považuje za mechanizmus, ktorého primárnym poslaním je výmena hodnôt duchovnej kultúry. Osobitnú kapitolu venuje vzťahom bibliografie ako humanitnej disciplíny a postmodernizmu.    Charakterizuje niektoré druhy bibliografických textov a vysvetľuje hlavné termíny a pojmy bibliografickej komunikácie. Popisuje štruktúru bibliografického popisu a úrovne podrobnosti bibliografického popisu podľa medzinárodných štandardov ISBD (International Standard Bibliographic Description). Osobitne sa zaoberá iniciatívou kódovania textu (TEI - Text Encoding Iniciative) ako aplikáciou štandardu ISO SGML (Standard Generalized Markup Language). Kapitola 6 obsahuje výklad systému národných bibliografických služieb. Venuje sa druhom bibliografie, načrtáva vývin bibliografických služieb na Slovensku, najmä v Matici slovenskej v Martine a v Univerzitnej knižnici v Bratislave. Charakterizuje moderné formy a úlohy bibliografických služieb pri znižovaní nákladov na katalogizáciu, pri akvizícii a pri vyhľadávaní a bibliografickom prieskume v podmienkach využívania počítačov a sietí.  Kapitola 9 obsahuje výklad problematiky výmeny bibliografických údajov a informuje o medzinárodných programoch výmeny bibliografických údajov, najmä o programe univerzálnej bibliografickej registrácie (IFLA UBCIM). Kapitola 10 obsahuje opis bibliografických formátov - formáty na výmenu bibliografických údajov, terminológia, hlavné formáty, charakteristika formátov MARC, vývoj formátov MARC. Osobitne vysvetľuje štruktúru formátu USMARC a UNIMARC a podáva výklad konkrétneho použitia formátu MARC a výklad k problému formátov pre autority.

 

Kľúčové slová:

Bibliografia. Knižničná a informačná veda. Bibliografická komunikácia. Text. Bibliografický text. Bibliografický záznam. Bibliografický popis. ISBD. Kódovanie textu. TEI. Bibliografické služby. Národná bibliografia. Integrácia. Manažment záznamov. Informačná technológia. Výmena bibliografických údajov. Formáty. Výmenný formát. Autority. MARC.  USMARC. UNIMARC. ISO 2709.

MDT   01+001.92+006.72+007(437.6)

 


Predhovor

Bibliografia patrí medzi najstaršie humanitné disciplíny. Sprevádza duchovno civilizačný rozvoj spoločnosti už druhé tisícročie. Vyvíja sa viac evolučne ako revolučne. Prečo sme teda použili v názve práce spojenie moderná bibliografia? Veď v každej dobe sa bibliografia prispôsobovala vonkajším podmienkam, premenám vo vedeckej a odbornej komunikácii,  vede, literatúre a knižnej kultúre. Rovnako na svojej ceste využívala aj vlastné poznatky a skúsenosti. Atribút modernosti je v danom kontexte relatívny. V práci nejde v žiadnom prípade o odmietanie bibliografie, ktorá existovala doteraz. Ak hovoríme o bibliografii modernej, máme na mysli významné a zásadné zmeny, ktoré sa uskutočňujú v samotnej bibliografii, ako aj mimo nej, pričom bibliografia z týchto zmien a podnetov vyvodzuje pre seba vlastné závery, ktorých realizácia jej dáva znaky modernosti.

Úroveň novšej slovenskej bibliografie dvíhali generácie vzdelancov najmä od štyridsiatych rokov nášho storočia. Problémy bibliografie sa riešili hlavne na organizačnej platforme knižníc, najmä v Matici slovenskej, v Univerzitnej knižnici v Bratislave, vo vedeckých a verejných knižniciach ale aj v prostredí dokumentačných pracovísk. Sformoval sa, v súlade s medzinárodným programom Univerzálnej bibliografickej registrácie (IFLA UBCIM), národný bibliografický systém. Jeho napojenie na medzinárodné programy je logické, pretože bibliografia, napriek jej významu pre národné prostredie, sa nemôže rozvíjať bez kontaktov s medzinárodným bibliografickým úsilím. Bibliografia sa stala predmetom stredoškolskej výuky a študiným predmetom magisterského vysokoškolského štúdia. Otázky bibliografie sa často riešia na stránkach odbornej tlače, na vedeckých a odborných seminároch, školeniach a pod.

Najkomplexnejší pohľad na nedávny stav bibliografie a jej históriu u nás doteraz podala Katarína Ruttkayová vo svojich učebniciach bibliografie. Ďalšie poznatky a informácie na tému bibliografia možno nájsť u nás najmä v Bibliografickom zborníku vydávanom v Matici slovenskej a v mnohých čiastkových štúdiách a výskumných materiáloch Národného bibliografického ústavu a iných inštitúcií. Napriek solídnej úrovni našej bibliografie sme sa podujali pouvažovať súčasnom stave a perspektívach bibliografie komplexnejšie,  aktuálnejšie, s prihliadnutím na nové javy a faktory ako aj vlastné poznatky, koncepcie a praktické skúsenosti.

Zaoberáme sa bibliografiou už niekoľko desaťročí po stránke teoretickej i metodicko-praktickej. V našej práci sa chceme zamerať viac na súčasnosť a perspektívy bibliografie ako na jej dejiny. Existuje niekoľko podnetov, ktoré nás viedli k napísaniu práce. Medzi ne patrí aj potreba predložiť habilitačnú prácu a ďalej profilovať študijný predmet, ktorému sa venujeme na vysokej škole. Rovnako dôležité sú však aj iné podnety. Ktoré sú to? Aký je širší odborný s sociálny kontext práce?

Po viacročnom úsilí vznikol študijný odbor knižničná a informačná veda. Považujeme preto za potrebné nastoliť otázku postavenia bibliografie v knižničnej a informačnej vede a pokúsiť sa o výklad tohoto vzťahu. Ďalej, slovenské knihovníctvo sa komplexne transformuje. Bibliografický systém bol inštitucionálne napojený na štruktúru knižnižničného systému. Zdá sa nám preto vhodné načrtnúť problém postavenia bibliografie v novom národnom knižničnom systéme, o konštituovanie ktorého sa usilujeme. Dávnejšie nás znepokojuje, že oblasti knižničnej a informačnej vedy, ako prevažne humanitné disciplíny akoby stáli bokom od hlavného prúdu vedeckého, filozofického a kultúrneho myslenia. O prekonanie tohoto stavu sa pokúšame v úvahách o vzťahu bibliografie a postmodernizmu. Naša pôvodná koncepcia bibliografie, ktorú rozvíjame už viac rokov, je postavená na téze, že bibliografia je oblasť vedeckej a praktickej činnosti, ktorá je zameraná na komunikáciu bibliografických informácií o dokumentoch, že teda bibliografia je veda o bibliografickej komunikácii. Podávame aktuálny výklad dopadu niektorých nových faktorov na bibliografiu a jej súčasné metódy, možnosti, limity a perspektívy.

Pre súčasnú modernú bibliografiu je charakteristické, že informatizačné tendencie a globalizačné trendy v oblasti komunikácie informácií sa zásadným spôsobom dotýkajú všetkých prvkov a zložiek bibliografickej komunikácie - tvorby a získavania dokumentov, ich spracovania, uchovávania a sprístupňovania bibliografických počítačových záznamov.  V porovnaní s uplynulými desaťročiami došlo v nebývalej miere k prudkému rozvoju v univerze dokumentov. Predmetom bibliografie už nie sú len knihy a časopisy a tlačené texty. Univerzum dokumentov sa značne diverzifikuje, pokiaľ ide o druhy dokumentov a nosiče informácií. Moderná bibliografia, na túto skutočnosť reaguje rozvojom organizačných a metodických nástrojov. Ďalšie znaky modernej bibliografie sú spojené s jej formou. Moderná bibliografia je postpapierová bibliografia. Štandardom sa stal počítačový bibliografický záznam. Moderná bibliografia - to nie je už len činnosť zameraná na formálny identifikačný popis dokumentu. Počítačové záznamy v štruktúre formátov MARC umožňujú hĺbkové spracovanie dokumentov a umožňujú vykonávať veľmi dôkladný bibliograficko-informačný prieskum. Sofistikované softvéry umožňujú spájať bibliografický popis s úplnými textami dokumentov alebo s multimédiami, využívať súbory autorít, pracovať v integrovanom a používateľsky komfortnom prostredí, využívať nástroje Word Wide Webu a pod. Ďalším štandardným znakom modernej bibliografie je využívanie štruktúry formátov MARC v bibliografickom spracovaní, v tvorbe a využívaní heslárov (autorít) a prácu s vlastníckkymi údajmi (holdingy).  Vo vzťahu k bibliografickému textu a textu dokumentu sa rozvíjajú dve hlavné konvergujúce tendencie: štrukturálna a hypertextová. Prvá - štrukturálna - je evolučná, vnútrobibliografická. Jej dokladom je sústavne zdokonaľovaný systém formátu MARC, najmä formátu USMARC. Druhá - hypertextová - je mimobibliografickej proveniencie. Viaže sa na informačné technológie, počítačovú lingvistiku a elektronické publikovanie. Zdá sa, že pre modernú bibliografiu nie sú zatvorené dvere, ktoré vedú od manažmentu záznamov o dokumentoch k manažmentu údajov a znalostí. Profesia bibliografa si vyžaduje zvládnutie informačnej technológie. Produkovanie množstva čiastkových papierových bibliografických súborov sa stalo neefektívnym z ekonomického ako aj z informačného hľadiska. Počítačové bibliografické záznamy sa uchovávajú v moderných databázových systémoch a sú dostupné cez globálne počítačové siete (World Wide Web). Technologická infraštruktúra Internetu a WWW otvára pre moderné bibliografické služby úplne nové horizonty. Dokonca sa zdá, že Internet je pre vývoj bibliografie natoľko významný, že bude možné hovoriť o bibliografii pred Internetom a o bibliografii s Internetom.   Rovnako sa to týka aj  verejne online prístupných katalógov knižníc (OPAC).

Našou autorskou ambíciou nie je vyriešiť všetky nastolené otázky. Pokúšame sa zhrnúť, vyložiť, načrtnúť alebo interpretovať témy, ktoré sú z nášho pohľadu najživšie prípadne najperspektívnejšie. Niekde je náš výklad koncíznejší a systematický, niekde má charakter voľnej úvahy s publicistickými črtami, inde povahu dôkladného didaktického výkladu. Domnievame sa, že naša práca sa napriek parciálnosti v niektorých častiach koncentruje na najpodstatnejšie aktuálne a perspektívne otázky bibliografie a že podnieti iných k úvahám, polemike alebo k dopracovaniu niektorých načrtnutých myšlienok.

Autor


Obsah

zoznam ilustrácií a tabuliek.............................................................................................................. 20

Zoznam skratiek........................................................................................................................................... 21

1 Všeobecná charakteristika pojmu bibliografia.............................................................. 22

1.1 Bibliografia v knižničnej a informačnej vede................................................................. 27

2 Bibliografia ako štruktúra a systém....................................................................................... 35

2.1 Imanentistická a komunikačná koncepcia bibliografie........................................... 36

2.2 Vzťah bibliografického a knižničného systému v kontexte transformácie slovenského knihovníctva................................................................................................................................................................................... 40

2.2.1 Slovenské knihovníctvo a bibliografia pred transformáciou...................... 42

2.2.2 Model Národného knižničného systému Slovenskej republiky....................... 44

2.2.3  Knižnice, bibliografia a Internet........................................................................................... 46

3 Bibliografia a postmodernizmus.................................................................................................. 47

4 Komunikačná koncepcia bibliografie....................................................................................... 52

4.1 Metodologický význam koncepcie bibliografickej komunikácie..................... 52

4.1.1 Aspekt obsažnosti bibliografického textu................................................................... 53

4.1.2 Signál a znak......................................................................................................................................... 53

4.2 Základný teoretický model bibliografickej komunikácie.................................... 59

4.2.1 Model bibliografickej komunikácie.................................................................................... 61

4.2.2 Prvky a procesy bibliografieckej komunikácie.......................................................... 63

4.2.3 Priebeh bibliografickej komunikácie.................................................................................. 63

4.2.3.1 expedient, vysielač (ex) a Kódovanie (k).......................................................................... 63

4.2.3.2 prototext (pt)................................................................................................................................... 65

4.2.3.3 percipientpercipient+expedient, bibliograf (pc1+ex1) a dekódovanie (dk1)... 65

4.2.3.4 Kódovanie v procese komprimačnej, kondenzačnej deskripcie (K1).......... 67

4.2.3.5 metatext, bibliografický text, bibliografický záznam (mt)........................... 70

4.2.3.5.1 bibliografický text z hľadiska medzitextového nadväzovania............. 70

4.2.3.6 percipient (pc), dekódovanie (dk1)....................................................................................... 72

4.3 Príjem a spracovanie informácií............................................................................................... 73

4.4 Bibliografická komunikácia z aspektu teórie textu................................................... 74

4.4.1 Štruktúra bibliografického textu...................................................................................... 75

4.4.2 Funkcie bibliografického textu.............................................................................................. 76

4.4.3 Bibliografický údaj......................................................................................................................... 77

4.4.4 Bibliografický popis....................................................................................................................... 78

4.4.4.1 Údaje bibliografického popisu v ISBD(G )....................................................................... 80

4.4.4.2 Minimálny bibliografický popis........................................................................................... 80

4.4.4.3 stredný bibliografický popis................................................................................................ 81

4.4.4.4  maximálny bibliografický popis........................................................................................ 82

4.4.5 Bibliografický záznam.................................................................................................................. 83

4.4.6 Riadenie tvorby bibliografických záznamov MARC (bibliographic control)              85

4.4.7 Záznamy jednotiek (Item Records), exempláre a zväzky (Copies & Volumes) 85

4.4.8 Abstrakt.................................................................................................................................................. 86

4.4.9 Indexovanie............................................................................................................................................ 87

5 Iniciatíva kódovania textu (TEI)..................................................................................................... 89

5.1 Štruktúra SGML...................................................................................................................................... 91

5.2 Program TEI a Pravidlá TEI............................................................................................................. 92

5.3 Lokálne použitie TEI............................................................................................................................. 93

5.4 Štruktúra Pravidiel TEI.................................................................................................................... 94

6 Národné bibliografické služby..................................................................................................... 95

6.1 Druhy bibliografie v bibliografických službách......................................................... 98

6.1.1 Druhy bibliografie a informačné technológie v bibliografii.......................... 98

6.1.2 Národná bibliografia.................................................................................................................. 102

6.1.2.1 Súbežná národná bibliografia.......................................................................................... 104

6.1.2.1.1 Slovenská národná bibliografia na CD-ROM....................................................... 107

6.1.2.2 Retrospektívna národná bibliografia........................................................................ 107

6.2 Náčrt vývinu bibliografických služieb na Slovensku............................................ 114

6.2.1 Matica slovenská........................................................................................................................... 114

6.2.2 Unverzitná knižnica....................................................................................................................... 116

6.3 Úlohy a funkcie národných bibliografických služieb............................................ 118

6.3.1 Znižovanie nákladov na katalogizáciu......................................................................... 118

6.3.1.1 organizačná štruktúra.......................................................................................................... 121

6.3.2 Pomoc knižniciam pri akvizícii............................................................................................... 124

6.3.2.1 Povinný výtlačok........................................................................................................................ 125

6.3.3 Pomoc pri vyhľadávaní a prieskume.................................................................................. 125

6.4 Technologické aspekty národných bibliografických služieb......................... 126

6.5 Charakteristika vstupného spracovania záznamu.................................................. 128

6.5.1 Akvizícia................................................................................................................................................. 128

6.5.2 Katalogizácia menná.................................................................................................................... 128

6.5.3 Vecné spracovanie.......................................................................................................................... 129

7 Aspekty bibliografickej a informačnej integrácie...................................................... 130

7.1 Informačné systémy a riadenie................................................................................................. 130

7.2 Informačné systémy a integrácia........................................................................................... 130

7.3 Integrácia a podniková sféra................................................................................................... 131

7.4 Informačno-politické aspekty európskej integrácie.............................................. 133

Informatizačné programy Európskej únie (Communication, 1995).......................... 134

7.4.1 Slovensko a európska informačná integrácia......................................................... 135

7.4.2 Nevyhnutnosť integrácie a euroskepticizmus............................................................ 136

8 Manažment záznamov......................................................................................................................... 137

8.1 Procesy manažmentu záznamov.............................................................................................. 138

9 Výmena bibliografických údajov.............................................................................................. 140

9.1 Rôzne typy výmeny údajov........................................................................................................... 142

9.1.1 Štruktúra EDIFACT........................................................................................................................... 142

9.2 Bibliografická registrácia a bibliografická výmena............................................ 143

9.3 UBCIM............................................................................................................................................................ 143

9.4 Nosiče výmeny, technológia CD - ROM a výmena údajov.......................................... 146

9.4.1 Národné bibliografie na CD-ROM.......................................................................................... 148

9.5 UNISIST/PGI, sekundárne informačné služby a UBCIM.................................................. 148

9.6 Problémy výmeny bibliografických údajov................................................................... 149

9.7 Slovenská situácia............................................................................................................................ 149

9.7.1 Slovenská bibliografia a európska integrácia....................................................... 151

10 Formáty...................................................................................................................................................... 153

10.1 Formáty na výmenu bibliografických údajov............................................................ 153

10.2 Terminológia okruhu formátov bibliografických údajov.............................. 153

10.2.1 Záznam. Znakový repertoár a iné základné termíny.......................................... 153

10.2.2 Blok, pole, podpole, tagy polí, kódy podpolí........................................................... 154

10.2.3 Údaj, pole, podpole, výmenný a interný formát...................................................... 155

10.3 Hlavné formáty na medzinárodnú výmenu..................................................................... 156

10.4 Formáty a norma ISO 2709........................................................................................................... 156

10.5 UNISIST Reference manual............................................................................................................ 159

10.6 UNESCO Common Communication Format......................................................................... 159

10.7 Všeobecná charakteristika formátov MARC.............................................................. 160

10.7.1 Vývoj formátov MARC............................................................................................................... 160

10.8 USMARC...................................................................................................................................................... 160

10.9 Špecifické vlastnosti knihovníckych MARC formátov........................................ 171

10.11Kompatibilita a konvertibilita............................................................................................ 171

10.12 ntegrácia formátov USMARC, UKMARC a CANMARC.................................................. 172

10.10 Formát UNIMARC............................................................................................................................... 173

10.10.1 UNIMARC - výmenný formát.................................................................................................... 175

10.10.2 Štruktúra formátu UNIMARC.............................................................................................. 176

10.10.3 Návestie záznamu (a. Record Label)............................................................................... 176

10.10.5 Polia s premenlivou dĺžkou................................................................................................ 180

10.11 Väzby medzi záznamami.............................................................................................................. 181

10.12 Znakové repertoáre.................................................................................................................... 181

10.13 Opakovanie údajov....................................................................................................................... 181

10.14 Forma a obsah údajov v UNIMARCu.................................................................................... 181

10.15 Interpunkcia v UNIMARCu........................................................................................................... 182

10.16 Význam polí kódovaných údajov UNIMARC pre spracovanie a bibliografický prieskum     194

10.17 Tvorba a využívanie súborov autorít pri spracovaní dokumentov........ 198

10.17.1 Autority............................................................................................................................................. 198

10.18 Riadenie tvorby záznamov MARC........................................................................................ 199

10.18.1 Riadenie dát..................................................................................................................................... 199

10.18.2 Čo je v praxi  formát MARC?................................................................................................ 201

10.18.3 Načo je v praxi  formát MARC?.......................................................................................... 201

10.18.4 Ktoré druhy dokumentov sa dajú spracovať podľa MARCu?..................... 202

10.19 Z čoho sa skladá MARC pre autority?............................................................................. 202

10.20 Ako konkrétny softver môže pracovať s formátom MARC............................ 205

10.21 Riadenie autorít MARC (authority control)............................................................... 206

 


Zoznam ilustrácií a tabuliek

Obrázok  1 Teóriová štruktúra informačnej vedy..................................................................... 18

Obrázok  2 Bibliografia v štruktúre knižničnatextom v bibliografii............................... 60

Obrázok  12 Sémantická škála bibliografických textov........................................................... 62

Obrázok  13 Lineárne zobrazenie bibliografickej komunikácie.......................................... 69

Obrázok  14 Schéma indexovania s použitím tezauru.................................................................. 77

Obrázok  15 ukážka  záznamu z Letopisu Matice slovenskej................................................ 91a

Obrázok 16 ukážka z bibliografie Juraja Ribaya.......................................................................... 91b

Obrázok  17 Netradičný model riadenia spracovania dokumentov v podmienkach informatizácie        112

Obrázok 18 Vstupný záznam z technologickej linky Univerzitnej knižnice v Bratislave             112

Obrázok  19 Schéma vzťahu blok,  pole, podpole vo formáte UNIMARC......................... 116

Obrázok  20 Podrobná štruktúra záznamu ISO 2709................................................................. 147

Obrázok  21 Všeobecná štruktúra formátu UNIMARC............................................................. 165

Obrázok  22 Schéma počítačového záznamu MARC so štruktúrou ISO 2709................ 168

Obrázok  23 Adresár záznamu v UNIMARCu...................................................................................... 169

Obrázok  24 Riadiace polia s premenlivou dĺžkou v UNIMARCu........................................... 169

Obrázok  25 Polia s premenlivou dĺžkou v UNIMARCu.............................................................. 170

Obrázok  26 Ukážka záznamu autority - osobné meno - Ľ. Podjavorinská. VTLS/ISO 2709   192

Obrázok 27 Príklad záznamu autority - osobného mena v štruktúre USMARC ISO 2709  193

Obrázok  28 Ukážka záznamu: Dielo - Ľ. Podjavorinská: Baránok Boží. VTLS/ISO 2709 194

Obrázok  29 Ukážka záznamu: Kniha o tvorbe Ľ. Podjavorinskej. VTLS/ISO 2709.......... 194

Obrázok  30 Vstupný záznam autority - osobného mena......................................................... 196

Tabuľka 1 Schéma triedenia v LISA.......................................................................................................... 20

Tabuľka  2 Jazykové roviny podľa pražskej školy algebraickej lingvistiky................ 46

Tabuľka 3 Minimálny bibliografický popis........................................................... 69

Tabuľka 4 Stredný bibliografický popis............................................................................................ 70

Tabuľka 5 Podrobná typológia bibliografických súpisov...................................................... 88

Tabuľka 6 Porovnanie nákladov na katalogizáciu..................................................................... 109

Tabuľka 7 Náklady na 1 katalogizačný záznam na Slovensku.............................................. 110

Tabuľka 8 Údaje zapisované v podsystéme akvizície.................................................................. 117

Tabuľka 9 Údaje zapisované v podsystéme vecného spracovania.................................... 118

Tabuľka  10 Súčasný význam integrácie pre podnik................................................................. 120

Tabuľka  11 Vývoj podnikových informačných systémov...................................................... 122

Tabuľka  12 USMARC Formát pre bibliografické údaje - Súhrnný prehľad polí....... 151

Tabuľka 13 UNIMARC - návestie, údaje s pevnou dĺžkou.......................................................... 166

Tabuľka 14 UNIMARC, príklad rozloženého návestia................................................................ 167

Tabuľka  15 Prehľad polí a podpolí formátu UNIMARC............................................................. 172

Tabuľka 16 Ekvivalenty polí vo formátoch autorít USMARC - UNIMARC.......................... 197

Tabuľka 17 Využitie polí bibliografického formátu UNIMARC vo formáte autorít UNIMARC          197

 

 


Zoznam skratiek

AACR2                  - Anglo-American Cataloguing Rules

AIS SNB                - Automatizovaný informačný systém slovenskej národnej bibliografie

ALA                        - American Library Association

ASCII                     - American Standard Code for Information Interchange

CASE                     - Computer Aided Software Engeneering

CASLIN                 - Czech and Slovak Library Information System

CCF                       - Common Communication Format

CD-ROM               - Compact-Disc - Read Only Memory

CDS/ISIS              - Computerized Documentation Service / Integrated Set of  Informations Systems

CIP                         - Cataloguing in Publication

ČSN                       - Československá norma

DTD                       - Document Type Definition

DTP                       - Desktop publishing

EDI                         - Electronic Data Interchange

EDIFACT               - Electronic Data Interchange for Administration, Commerce and Transport

FID                         - Fédération International de documentation

HTML                     - Hypertext Mark-up Language

HW                         - hardver

IBM EBCDIC        - Extended Binary Coded Data for Interchange

ICSTI                     - International Council for Scientific and Technical Information

IFLA                       - International Federation of Library Associations and Institutions

IKIS                        - Integrovaný knižnično-informačný systém

ISBD                      - International Standard Bibliographic Description

ISBN                      - International Standard Book Number

ISDS                      - International Serials Data System

ISO                         - International Standard Organisation

ISSN                      - International Standard Serials Number

KKVI FFUK           - Katedra knihovníctva a vedeckých informácií

LAN                        - Local Area Network

LC                          - Library of Congress

LCSH                    - Library of Congres Subject Headings)

LISA                       - Library and Information Science Abstract

MARC                    - Machine-Readable Catalogue / Cataloguing

MDT                       - Medzinárodné desatinné triedenie

MESH                    - Medical Subject Headings

MsK                       - mestská knižnica

MSS                       - Muzeálna slovenská spoločnosť

NATIS                    - National Information System

OK                          - okresná knižnica

OPAC                    - Online Acces Public Catalog

OSI                         - Open System Interconnection

PGI                         - Program général d’information - General Information Programme

PRECIS                - Preserved Context Indexing System

RAMEAU               - Répertoire d’autorité-matičre encyclopédique et  alphabétique unifié

RDMS                    - Relational Database Management System

RM                         - Reference Manual

RTD                       - Research Technology Developpement

SGML                     - Standard Generalized Markup Language

SME                       - Small or Medium Sized Enterprise

SNK MS                - Slovenská národná knižnica v Matici slovenskej

STN                       - Slovenská technická norma

SW                         - softver

TEI                         - Text Encoding Initiative

UBC                       - Universal Bibliographic Control

UBCIM                   - Universal Bibliographic Control and International MARC

UK                          - Univerzitná knižnica v Bratislave

UNESCO              - United Nations Educational, Scientific and Cultural Organisation

UNIMARC             - Universal MARC format

ÚPK                       - Ústredná poľnoshospodárska knižnica

USMARC              - MARC USA

VTLS                      - Virginia Technology Library System

WAN                      - Wide Area Network

WWW                    - World Wide Web

1 Všeobecná charakteristika pojmu bibliografia

Bibliografia je oblasť vedeckej a praktickej činnosti, ktorá je zameraná na komunikáciu bibliografických informácií o dokumentoch. Inými slovami, bibliografia je veda o bibliografickej komunikácii.

V medzinárodnej norme ISO sa bibliografia definuje s dôrazom na jej praktickú stránku ako (1) technika identifikácie a popisu dokumentov a triedenie získaných popisov (ISO 5127/1:1983)[1].  V anglickom výklade sa termín bibliografia definuje ako (2) štúdium techník produkcie a šírenia kníh a je vlastne synonymom termínu bibliológia (veda o knihe) ISO 5127/1:1983)[2]. V ďalšej norme je definovaná bibliografia ako (3) sekundárny dokument, ktorý predstavuje súpis špecificky usporiadaných záznamov a obsahuje údaje popisujúce dokument a umožňujúce jeho identifikáciu  (ISO 5127/2:1983)[3]. Bibliografia v tomto zmysle existuje buď ako autonómny dokument (bibliografický súpis), prípadne ako príloha alebo časť dokumentu (skrytá bibliografia). Analogicky podľa zloženého slova bibliografia je možné použiť príponu grafia na vytvorenie ďalších zložených termínov, ktoré označujú iné špecifické zbierky dokumentov: filmy - filmografia, disky (platne) - diskografia a pod.

Samotné slovo bibliografia je gréckeho pôvodu. Je zložené z dvoch gréckych slov biblion = kniha a graphein = písať. Pôvodne sa slovo bibliografia vzťahovalo na pisárske práce a prepisovanie kníh. Za bibliografov sa považovali v antickom Grécku tí, ktorí sa zaoberali ručným opisovaním kníh. Slovo bibliografia má pomerne široký rozsah a niekoľko významov. Etymologicky sa však viaže na slovo kniha a na určité činnosti spojené s knihou. Po zániku Rímskej ríše a s nástupom latinskej stredovekej kultúry bibliografia ako slovo gréckej proveniencie ustúpilo. V období humanizmu sa pôvodné používanie slova bibliografia v zmysle písať knihu, opisovať knihu postupne zmenilo na popisovať knihu a nadobúdalo význam vzťahujúci sa na zoznam (súpis) kníh. Ako prvý použil pomenovanie bibliografia vo význame súpis kníh v roku 1633 vo Francúzsku Gabriel Naudé, tajomník a knihovník kardinála Mazarina v názve diela Bibliografia politica. Od tých čias sa súpisy kníh pomenúvajú aj rozličnými  inými názvami: katalóg (catalogus), knižnica (bibliotheca), zoznam (repertorium), inventár (inventarium), register (index) (Malcles, 1985).[4]

Zatiaľ neexistujú úplné dejiny bibliografie. Mnohí autori spájajú začiatky bibliografie so vznikom rukopisných textov, predpokladajú bibliografické archetypy v sumersko-asyrsko-babylonských ríšach. Najkomplexnejší pohľad na dejiny bibliografie u nás poskytuje K. Ruttkayová (1992). Autorka, odvolávajúc sa na prácu archeológa H. V. Hilprechta a jeho objavy v sumerskom meste Nippur konštatuje, že doklady popisov hlinených tabuliek, pochádzajúcich z rokov okolo 2500 pred našim letopočtom v sumerskej knižnici už boli usporiadané a klasifikované podľa vedeckých princípov (Ruttkayová, 1992, s. 18-19). Začiatky bibliografie vidí aj v tzv. Ašurbanipalovej knižnici z asýrskeho Ninivu, z ktorej sú tiež doložené katalógy a záznamy o tabuľkách v origináloch a v ich odpisoch. Poukazuje na význam Alexandrijskej knižnice pre ľudskú civilizáciu a osobitne aj pre bibliografiu a Kallimachosa z Kyrény (305-240 pred n.l.), autora najstaršieho katalógu (Ruttkayová, 1991). Z obdobia byzantskej renezancie poukazuje na význam pôsobenia konstantinopolského patriarchu Fótia a jeho zoznam kníh, nazývaný Mirobiblion.  [5][6]

Niektoré pramene situujú zrod bibliografie do 15. st. a dávajú ho do súvislosti s vynálezom kníhtlače. Francúzske pramene uvádzajú medzi prvými tlačenými súpismi kníh dielo Liber de scriptoribus ecclesiasticis, ktoré zostavil a v r. 1494 publikoval Jean Trithčme (Johann Tritheim), ale podobne ako encyklopédia Britannica považujú za otca bibliografie nemecko-švajčiarskeho naturalistu a spisovateľa Conrada Gesnera a jeho dielo Bibliotheca universalis, ktoré bolo publikované v r. 1545.

Slovo bibliografia encyklopédie najprv nezaznamenali. Nie je napríklad zahrnuté v Slovníku (Dictionnnaire) Francúzskej akadémie z r. 1694. Určitý čas, zhruba do polovice 18. storočia, bol termín bibliografia vyhradený pre paleografickú vedu. V r. 1751 v  Encyklopédii Diderota a d’Alemberta sa slovom bibliograf označoval ten, čo sa vyzná v starých rukopisoch. Až vo 4. vydaní Slovníka (Dictionnaire) Francúzskej akadémie v r. 1762 sa slovo bibliografia definuje ako „veda bibliografa“ a popri jeho pretrvávajúcom paleografickom význame, znalosti starých rukopisov, objavuje sa nový význam v spojitosti s definovaním slova bibliograf.  Za bibliografa sa považuje ten, čo vie lúštiť staré rukopisy a čo sa vyzná rovnako v tlačených knihách ako aj rukopisoch. V tomto zmysle sa „vedou bibliografa“ ako prvý zaoberal parížsky historik tlače a kníhkupec Jean François Née de La Rochelle. Ide o jeho úvod s názvom Discours sur la science bibliographique et sur les devoirs du bibliographe (Rozprava o bibliografickej vede a o úlohách bibliografa), ktorý bol uverejnený vo Francúzsku v prvom výbere pozoruhodných diel publikovaných od 15. st., ktorý má názov Bibliographie instructive... a ktorý zostavil a v desiatich zväzkoch v r. 1763-1782 vydal  parížsky kníhkupec Guillaume-François De Bure le Jeune.

Knižničná a informačná veda vo svojich disciplínach, bibliografiu nevynímajúc, neprešla v niektorých krajinách, ako niektoré iné humanitné vedy, zreteľnou fázou vyčlenenia a interpretácie svojich vlastných špecifických štruktúr. Zostáva, na vlastnú škodu, na vonkajšej, javovej úrovni skúmania dokumentov, bez hľadania a teoretických analýz hĺbkových, semiotických a medzitextových vzťahov medzi dokumentami a informatickými textami, ktoré sa profesionálne produkujú v oblasti knihovníctva, bibliografie a dokumentácie. Z toho vyplývajú aj určité metodologické ťažkosti definovania vlastného predmetu, špecifických faktov, koncepcií a metód a v konečnom dôsledku je potom nevyhnutné zdôrazňovať interdisciplinaritu a vypožičiavanie si terminológie a argumentácie z iných odborov a disciplín (jazykoveda, sociológia, psychológia a pod.). V našej odbornej literatúre je na druhej strane dostatok dôkazov o tom, že naši odborníci z odboru knižničnej a informačnej vedy zaznamenávajú vývoj teoretického myslenia v iných krajinách. Spravidla však ide viac o metateoretickú registráciu poznatkov, ku ktorým sa dospelo inde, než o konfrontáciu koncepcií, porovnávanie výsledkov vlastného výskumu a praktických skúseností s výsledkami a skúsenosťami iných.

Pojem bibliografia sa v súčasnosti používa naďalej jednak vo význame popis a súpis dokumentov a jednak ako pomenovanie disciplíny, ktorá je zameraná na bibliografickú komunikáciu a praktické riešenie problémov výmeny bibliografických údajov.

Vzhľadom na spojenie bibliografie s informačnými technológiami sa postupne mení chápanie bibliografie ako popisu a súpisu. Popis sa transformuje na pomerne sofistikovaný proces a produkt uplatnenia analýzy komplexnej štruktúry dokumentov, s využitím iných informačných zdrojov. Súpis, respektíve súpisové znaky bibliografického záznamu strácajú v elektronickej forme v databázach svoj niekdajší úzky význam vzhľadom na množinové, spravidla papierové, bibliografické súpisy a kartotéky. Paleta bibliografických údajov sa mimoriadne prehĺbila, precizovala jednak v zmysle časť-celok, jednak v zmysle diverzifikácie technik zaznamenania vzťahov diachronických a hierarchických, ako aj vzťahov medzi univerzom dokumentov a bibliografickým univerzom.    

V každom prípade patrí bibliografia medzi základné pojmy knižničnej a informačnej vedy a knižnej kultúry. Napriek značnému rozšíreniu sa však nepoužíva bezvýhradne a rovnako vo všetkých krajinách, čo súvisí s rôznymi  kultúrnymi a profesionálnymi tradíciami niektorých krajín. V anglo-saských krajinách sa napr. používa termín bibliografia „bibliography“ na označenie celej knihovedy (Beaudiguez, 1989)[7].

V Encyklopédii Britannica z r. 1989 sa pojem bibliografia vysvetľuje ako systematické štúdium a popis kníh (Bibliography, 1989, s. 195-196).[8]

.U nás sa termín bibliografia používa najmä v týchto troch významoch.

(1) Bibliografia ako veda, ktorá skúma zákonitosti bibliografickej komunikácie, bibliografickej praxe, vytvára systém poznatkov v disciplínach teórie bibliografie, dejín bibliografie a riadenia bibliografie. (2) Bibliografia ako činnosť, ktorá je zameraná na získavanie, spracovanie, uchovávanie a sprístupňovanie bibliografických informácií. (3) Bibliografia ako výsledok bibliografickej činnosti. Popri týchto troch základných významoch termínu bibliografia - bibliografická veda, bibliografická činnosť, bibliografická produkcia - niektorí autori uvádzajú aj ďalšie významy a spresňujúce výklady ďalších atribútov bibliografie. Napr. tvoriť bibliografiu, používať bibliografiu, zaoberať sa bibliografiou (Beaudiguez, 1989, s. 23)[9].

Bibliografia sa považuje za spoločenský jav, ktorého obsahom je komunikácia bibliografických infomácií. Pojmom bibliografická informácia sa rozumejú bibliografické údaje, ktoré charakterizujú bibliografickú jednotku, dokument, napríklad knihu, seriálovú publikáciu, hudobninu, film, počítačový súbor, audiovizuálny dokument, článok, kompaktný disk a pod.

Bibliografické informácie, čiže bibliografické údaje o dokumentoch sú usporiadané podľa určitých štandardov a noriem v bibliografických záznamoch, ktoré sú zaradené vo väčších celkoch, napríklad v bibliografických súpisoch (ako je napríklad národná bibliografia, špeciálna bibliografia a pod.). Bibliografické záznamy sú usporiadané do súborov buď v tradičnej, papierovej forme, alebo v digitalizovanej forme v počítačových súboroch a v bibliografických bázach údajov. Jadro všetkých bibliografických záznamov, ktoré sa vyskytujú v rozličných oblastiach komunikácie informácií o dokumentoch ako je knihovníctvo, knižný obchod a vedecké informácie  tvorí bibliografický popis ako objektívna časť bibliografického záznamu.

Predmetom bibliografie ako vedeckej disciplíny je komplex problémov bibliografickej komunikácie v kontexte knižničnej a informačnej vedy. Teoretické zložky bibliografie sú najmä: teória bibliografickej komunikácie, bibliografická analýza a syntéza, bibliografické jazyky,  teória kondenzačnej deskripcie, teória spracovania dokumentov, bibliografické služby,  bibliografický prieskum, bibliografické systémy, bibliografický manažment a marketing. Moderná bibliografia sa realizuje a skúma v kontexte rozvoja informačnej a komunikačnej technológie.

Bibliografia ako veda a činnosť sa spoločensky a profesionálne realizuje jedine v bibliografickej komunikácii, v procese tvorby uchovávania a výmeny bibliografických informácií, a to hlavne prostredníctvom bibliografickej produkcie, ktorá je výsledkom viac alebo menej tvorivej činnosti bibliografa.

Bibliografia ako produkt predstavuje výsledok bibliografickej činnosti. Samotné produkty bibliografickej činnosti sú v praxi rozličné druhy a typy bibliografických diel, bibliografických súpisov, zoznamov a báz údajov v elektronickej forme.

Bibliografia ako disciplína knižničnej a informačnej vedy sa zo špecifických hľadísk zaoberá jednotlivými prvkami a zložkami systému bibliografickej komunikácie, ako je dokument (bibliografická jednotka), bibliograf (tvorca bibliografického záznamu alebo diela), bibliografický text (bibliografický záznam, bibliografický popis, bibliografický súpis, báza bibliografických údajov atď.), príjemca bibliografie. Predmetom pozornosti bibliografie sú tiež jednotlivé procesy kódovania a dekódovania, ktoré súvisia s bibliografickým spracovaním dokumentov, s tvorbou a využívaním bibliografických textov. Organizovaná množina prvkov bibliografickej komunikácie spolu s inštitucionálnou základňou bibliografie tvorí bibliografický systém, ktorý sa navonok prejavuje cez bibliografické služby.

Bibliografia ako disciplína reaguje na zmeny sociálnej komunikačnej situácie, technologický pokrok, objavovanie nových druhov dokumentov a so zreteľom na vonkajšie faktory primerane koriguje metódy a celkový charakter bibliografickej komunikácie tak, aby bibliografická činnosť v zmenených podmienkach primeraným a efektívnym spôsobom umožňovala ľuďom orientáciu vo svete literatúry a dokumentov.

Bibliografická činnosť je závislá na dokumentoch, na množine akýchkoľvek dokumentov, napr. na systéme vedeckej a technickej literatúry, umeleckej literatúry a pod. Kým pre tvorcov primárnych dokumentov, teda vedcov, spisovateľov, hudobných skladateľov, filmových tvorcov a pod. je zdrojom inšpirácie, poznávania a interpretácie svet ako taký, teda mimotextová ontológia, univerzum, komunikovateľná realita, ktorú odrážajú v dokumentoch ako výsledkoch svojej tvorivej činnosti, pre tvorcov bibliografického záznamu alebo bibliografického súpisu či iného bibliografického diela je zásadne zdrojom popisu a inej činnosti dokument - textová ontológia.

Vznik bibliografie je podmienený dvoma hlavnými faktormi. Na jednej strane je to vznik literatúry (písomníctva), teda vznik dokumentov. Na druhej strane je to potreba vzdelancov mať informácie o svete literatúry, o svete dokumentov, ktoré sú nositeľmi informácií a poznatkov, teda potreba ľudí poznávať svet.

Vznik a rozvoj bibliografie bol od počiatku spojený nielen s úsilím o zaznamenanie údajov o dokumentoch ale aj so snahou usporiadať  dokumenty a triediť poznatky, ktoré sú v nich obsiahnuté. Toto úsilie bibliografov viedlo k vzniku rozličných klasifikačných systémov, ako je napríklad Medzinárodné desatinné triedenie, Deweyho desatinné triedenie, Klasifikácia Kongresovej knižnice a rozličné špecializované klasifikačné systémy.

Najväčší rozvoj bibliografie, pokiaľ ide o množstvo a druhy bibliografických diel, nastal od konca 18. storočia. V podstate už v tomto období sa začali profilovať základné druhy bibliografie: univerzálna bibliografia, národná bibliografia, špeciálna bibliografia, kníhkupecká bibliografia, medzinárodná bibliografia. V 19. st. a v prvej polovici 20. st. vznikol celý rad pozoruhodných bibliografických diel, ktoré sú dokladmi mimoriadneho vzdelania a pracovitosti bibliografov v mnohých krajinách. Pre toto obdobie ručnej klasickej bibliografie je charakteristický intelektuálny individuálny autorský prístup k bibliografickej tvorbe, zdokonaľovanie tradičných metód a foriem bibliografickej práce, rozvoj bibliografickej vedy a jej etablovanie ako svojbytnej knižničnovednej disciplíny a v mnohých krajinách aj ako študijného odboru a knihovníckej či dokumentačnej profesie. Sú to tiež začiatky inštitucionalizácie bibliografie.

Pre vývoj bibliografie bolo dôležitým medzníkom pôsobenie Paula Otleta a Henriho Lafontainea, ktorí v r. 1892 založili najprv v Bruseli Office international de Bibligraphie. Títo dvaja belgickí advokáti sa pokúsili ako prví o medzinárodnú bibliografickú kooperáciu a považujú sa za zakladateľov dokumentácie. V r. 1895 založili Medzinárodného bibliografického inštitútu (Institut International de Bibliographie). Zaoberali sa hlavne klasifikáciou. Do r. 1900 zozbieral Otlet okolo 17 miliónov záznamov, spolu s Melwilom Deweym pripravil desatinné triedenie a v r. 1910 zorganizoval 1. svetový bibliografický kongres.  

V polovici 20. st. nastal vo vývoji bibliografie prudké zmeny, ktoré boli spôsobené vznikom kybernetiky, rozvojom informačnej technológie a uplatnením systémového inžinierstva v knihovníctve, bibliografii dokumentácii a v iných oblastiach aplikovanej informatiky. Pre obdobie počítačovej technologickej bibliografie  je charakteristické výrazné uplatnenie informačnej techniky a technológie, výpočtovej techniky, digitalizácia, tvorba mnohomiliónových bibliografických báz údajov, využívanie lokálnych a rozľahlých sietí a globálnych počítačových sietí a inštitucionalizácia bibliografie.

V medzinárodnom meradle sa najmä od sedemdesiatych rokov 20. st. efektívne rozvinul medzinárodný program IFLA s názvom UBC (Universal Bibliographic Control), čiže Univerzálna bibliografická registrácia. Pre bibliografiu má v tejto etape vývoja rozhodujúcu úlohu aj národné a medzinárodné úsilie IFLA a UNESCO o budovanie národných sietí MARC (National MARC Network), čiže národných strojom čitateľných katalógov, resp. súborných katalógov vytváraných a využívaných v rámci národných kooperačných združení knižníc a bibliografických agentúr. Dochádza k výraznejšej špecializácii bibliografov, z ktorých niektorí sa zameriavajú na bibliografický popis, iní na klasifikáciu a indexovanie, ďalší na technickú infraštruktúru bibliografických systémov, poskytovanie bibliografických služieb z vlastných a vonkajších bibliografických zdrojov, komercionalizáciu bibliografickej produkcie a pod.

Pre bibliografickú činnosť je i napriek nástupu počítačov a automatickej výrobe bibliografií stále potrebný tvorivý regulujúci vplyv človeka vo fázach vstupného spracovania dokumentov a vo fáze výstupnej intelektuálnej modifikácie bibliografických produktov pre používateľov. Aj v telematických službách je nezastupiteľná úloha bibliografa ako navigátora a sprostredkovateľa, ktorý analyzuje, spresňuje a usmerňuje požiadavku používateľa na určitú bázu informácií, pomáha mu orientovať sa v literatúre a vybrať taký zdroj, ktorý jeho požiadavku čo najlepšie uspokojí.


1.1 Bibliografia v knižničnej a informačnej vede

Informačná veda je nový a azda najdynamickejší smer poznávania sveta. Rozvoj informačnej vedy je napojený na procesy informatizácie a univerzalizácie informačných metód a na globalizáciu informačných procesov. Premenlivosť a rozsah predmetu informačnej vedy ako aj univerzálny charakter aplikácií sťažuje možnosť jej jednoduchého a vyčerpávajúceho ohraničenia.

Knižničná a informačná veda je odborom informačnej vedy a profiluje sa ako študijný a vedný odbor.

O vymedzenie rámca knižničnej a informačnej vedy ako študijného odboru sa pokúsil Š. Kimlička (1997, s. 5-8)[10]. Rámec knižničnej a informačnej vedy vymedzuje v úzkej spojitosti

„s chápaním knihovníctva, bibliografie, informatiky, informačnej vedy a ďalších disciplín, s ich vzájomným prepojením a rozsahom prieniku. Ide predovšetkým o hĺbku zásahu informatiky ako vedy o počítačoch a o šírku záberu informačnej vedy ako všeobecnej vedy o spracovaní a využívaní informácií“.

Študijný odbor knižničná a informačná veda reprezentovaná pojmami a termínmi, ktoré označujú predmety štúdia tak, ako sa vyprofilovali v priebehu rokov na KKVI FFUK. Napriek tomu, že ide o účelový výpočet študijných predmetov a disciplín, zahŕňa tento rámec podstatné teoretické zložky informačnej vedy.

O vymedzenie štruktúry informačnej vedy sa pokúsila A. Čabrunová (1997, s. 259-263)[11]. Teoretická zložka informačnej vedy sa podľa nej

„formuje na základe rozvoja celého radu disciplín: informačná analýza, informačné jazyky, informačný prieskum, informačné služby, informačné systémy, informačný manažment a marketing, informačná technológia, informačná technika“.

Takéto vymedzenie štruktúry môže byť prijateľné aj z hľadiska postavenia bibliografie v knižničnej a informačnej vede. Pravda, isté ťažkosti pri pozornejšom pohľade môže predstavovať používanie a rozlišovanie termínov disciplína, koncepcia a teória, metóda, nástroj.

Nazdávame sa, že tu treba zdôrazniť, že v koncepcii A. Čabrunovej ide o teoretické zložky skutočných odborov a disciplín knižničnej a informačnej vedy. Disciplínami tohto odboru je napríklad knihovníctvo, knihoveda, bibliografia, dokumentácia, dokumentológia, bibliometria a infometria a pod. Alebo sú to azda odbory, v ktorých sú určité disciplíny?

V knižničnej a informačnej vede a v jej disciplínach sa uplatňujú metodologické, teoretické a technologické nástroje prierezových disciplín, koncepcií a teórií, ako je napríklad teória komunikácie, teória poznania, teória systémov, systémová analýza, systémové inžinierstvo, teória textu, teória množín, objektové modelovanie, štandardizácia, manažment a marketing a pod.

Na otázku štruktúry informačnej vedy sa predstavitelia knižničnej a informačnej vedy chtiac-nechtiac pozerajú prevažne z hľadiska knihovníctva, bibliografie, dokumentácie a pod., preto nie je vylúčené, že ide o síce zaujímavé, ale predsa len jednostranné a subjektívne koncepcie. Východiskom z tejto situácie by mohlo byť založenie vedeckej diskusie na tému štruktúra knižničnej a informačnej vedy. Mohla by prebiehať so snahou o starostlivé a trpezlivé posúdenie všetkých stránok tejto témy bez apriórnych súdov a s prihliadnutím na empirické aspekty a myšlienkové trendy v informačnej vede i mimo nej.

Pokúsme sa však o pracovné vymedzenie miesta modernej bibliografie v štruktúre knižničnej a informačnej vedy. Modernú bibliografiu pritom definujeme široko ako vedu o bibliografickej komunikácii. Úzke statické definovanie bibliografie ako vedy o popise a súpise už nemožno akceptovať, nakoľko toto chápanie už dávnejšie koriguje bibliografická teória i bibliografická prax.

Ako východisko pre daný účel môžeme použiť štruktúru informačnej vedy tak, ako ju vymedzuje A. Čabrunová (1997, s. 261)[12]. Zaujíma nás pritom postavenie bibliografie a jej teoretických disciplín vzhľadom na teoretické disciplíny informačnej vedy. Schému týchto vzťahov obsahuje nasledujúci obrázok. (Obrázok 1 Teóriová štruktúra informačnej vedy).


 

 

 

Informačná veda

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Teoretická

 

 

Aplikovaná

 

 

 

 

 

 

 

 

Teoretické disciplíny

 

 

Prienikové odvetvia

 

 

Oblasti aplikácie

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Informačná analýza

 

Informatika

 

Veda

 

 

 

 

 

 

 

 

Informačné jazyky

 

Počítačová veda

 

Technika

 

 

 

 

 

 

 

 

Informačný prieskum

 

Matematika

 

Ekonomika

 

 

 

 

 

 

 

 

Informačné služby

 

Štatistika

 

Politika

 

 

 

 

 

 

 

 

Informačné systémy

 

Ekonómia

 

Riadenie

 

 

 

 

 

 

 

 

Informačný manažment a marketing

 

Kognitívna veda

 

Kultúra

 

 

 

 

 

 

 

 

Informačné technológie

 

Lingvistika

 

Školstvo

 

 

 

 

 

 

 

 

Informačná technika

 

Psychológia

 

Zdravotníctvo

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Sociálna komunikácia

 

Poľnohospodárstvo

 

 

 

 

 

 

 

 

Obrázok  1 Teóriová štruktúra informačnej vedy (Čabrunová, 1997, s. 261)

V tejto schéme sú pre určenie miesta bibliografie v knižničnej a informačnej vede dôležité teoretické zložky, ktoré sú uvedené v prvom stĺpci. Menej dôležité sú z hľadiska nášho zámeru prienikové odvetvia a oblasti aplikácie. Považujeme za sporné umiestnenie informačnej technológie a informačnej techniky medzi teoretické disciplíny. Považujeme ich skôr za prierezové oblasti, ktoré sú prítomné a významné hlavne v aplikačných zložkách.

Rámec informačnej vedy, ktorý je predstavený na obrázku 1 je pre potreby nášho výkladu príliš široký. Musíme prejsť do prostredia knižničnej a informačnej vedy. Postavenie bibliografie v knižničnej a informačnej vede spresňujeme na schéme (Obrázok 2 Bibliografia v štruktúre knižničnej a informačnej vedy). Treba zdôrazniť, že bibliografia má svoje vlastné teoretické zložky, ktoré sú ekvivalentami všeobecných teoretických disciplín knižničnej a informačnej vedy. Tieto disciplíny, rovnako ako empirický základ bibliografie, tvoria organickú súčasť knižničnej a informačnej vedy. V žiadnom prípade to však neznamená, ako by mohlo z obrázku vyplynúť, že bibliografia sa prekrýva s knižničnou a informačnou vedou, alebo že je s ňou dokonca totožná.


 

 

 

knižničná a informačná veda

 

 

 

 

 

 

 

 

Teoretické disciplíny

 

Bibliografia

veda  a činnosť

Teoretické subdisciplíny

 

 

Empirický základ

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Teória komunikácie

 

 

 

 

Teória bibliografickej komunikácie

Prvky a zložky bibliografickej komunikácie:

 (dokument, kondenzačná deskripcia, bibliografický text, subjekty bibliografickej komunikácie, procesy, činnosti)

 

 

 

 

 

 

 

 

Informačná analýza Informačné jazyky

 

Bibliografická analýza a syntéza

Bibliografické jazyky

teória kondenzačnej deskripcie

teória spracovania dokumentov

 

Tvorba bibliografického textu

(bibliografický popis, ISBD, bibliografický záznam, počítačový záznam MARC, autority, klasifikácia, indexovanie, kódovanie,  aplikácia SGML - HTML a TEI - v bibliografickom texte, bázy bibliografických údajov...)    

 

 

 

 

 

 

 

Informačný prieskum

 

 

 

Bibliografický prieskum

 

Využitie prvkov štruktúry bibliografického textu a bibliografických prístupových prvkov v úplných textoch

 

 

 

 

 

 

 

 

Informačné služby

 

 

 

 

Bibliografické služby

 

Bibliografické aktivity vo vydavateľskom a kníhkupeckom sektore (CIP, povinný výtlačok, akvizícia); národné a zahraničné bibliografické agentúry a ich služby, UBCIM, sprístupnenie katalógov a báz údajov cez siete (LAN, OPAC, Internet, WWW...)

 

 

 

 

 

 

 

 

Informačné systémy

 

 

 

 

Bibliografické systémy

 

 

Bibliografické systémy na organizačnej platforme knižníc; bibliografické systémy mimo knižníc; dokumentografické systémy, dokumentácia, špeciálna bibliografia,  dokumentografia, dokumentácia, špeciálna bibliografia, ISSN, ISBN...

 

 

 

 

 

 

 

Informačný manažment a marketing

 

 

Bibliografický manažment a marketing

 

Aspekt používateľskej sféry, modifikácia štruktúry bibliografickej komunikácie, spätná väzba, variantnosť a dynamika bibliografickej produkcie, používateľský komfort, čas, ceny ...

 

 

 

 

 

 

 

Informačné a komunikačné technológie

 

 

 

 

 

Obrázok  2 Bibliografia v štruktúre knižničnej a informačnej vedy


Presnejší pohľad na miesto bibliografie umožňuje zobrazenie bibliografie v kontexte ostatných oblastí knižničnej a informačnej vedy v prehľade (Tabuľka A Schéma triedenia v LISA). Ide o pragmatickú klasifikáciu oblastí knižničnej a informačnej vedy v reprezentatívnom profilovom abstraktovom časopise Library and Information Science Abstracts. Na základe tejto schémy sme zobrazili postavenie bibliografie v knižničnej a informačnej vede v samostatnom modeli s podstatnými vzťahmi bibliografie k iným oblastiam knižničnej a informačnej vedy (Obrázok  3 Model postavenia bibliografie v knižničnej a informačnej vede).

Tabuľka 1 Schéma triedenia v LISA (Library and Information Science Abstract)

1.0

Librarianship and information science

Knihovníctvo a informačná veda

1.1

Publications and databases

Publikácie a databázy

1.11

Book reviews

Prehľady kníh

1.12

Conferences

Konferencie

1.13

Reasearch

Výskum

1.14

World librarianship

Svetové knihovníctvo

2.0

Profession

Profesia

2.1

Organizations

Organizácie

2.11

Biographies

Biografie

2.12

Education and training

Výchova a vzdelanie

2.13

Library and information staff

Knižniční a informační pracovníci

3.0

Libraries and resource centres

Knižnice a zbierkové centrá

3.1

World libraries

Svetové knižnice

3.11

National libraries and state libraries

Národné knižnice a štátne knižnice

3.12

Public libraries

Verejné knižnice

3.13

Academic libraries (not school libraries)

Akademickí knižnice (nie školské)

3.14

Government  libraries

Vládne knižnice

3.15

Libraries of  other organizations and private libraries

Knižnice iných organizácií a súkromné knižnice

3.16

Special subject libraries, research libraries

Odborovo špecializované knižnice, vedecké knižnice

3.17

Social science, business libraries

Spoločenskovedné, firemné knižnice

3.18

Humanities  libraries

Humanitné knižnice

3.19

Science, technology, medicine libraries

Prírodovedné, technické, lekárske knižnice

3.2

Archives

Archívy

3.21

National and government archives

Národné a štátne archívy

3.22

Business archives

Podnikateľské archívy

3.23

Church archives

Cirkevné archívy

3.24

Archives of other organizations and private archives

Archívy iných organizácií a súkromné archívy

3.25

Sound and film archives

Hudobné (zvukové) a filmové archívy

3.26

Special subject  archives

Špeciálne odborové archívy

3.27

Museums

Múzeá

4.0

Library use and users

Používanie knižníc a používatelia

4.1

Libraries and services by types of  users

Knižnice a služby podľa typu používateľov

4.11

Users - children and young people

Používatelia - deti a mládež

4.12

School libraries

Školské knižnice

4.13

Users - social groups

Používatelia - sociálne skupiny

4.14

Users - occupational groups

Používatelia - zamestnanecké skupiny

4.15

User services

Používateľské služby

4.16

User training

Príprava používateľov

4.17

Promotion

Propagácia

4.18

Activities

Aktivity

4.19

Exhibitions

Výstavy

4.2

Document delivery

Poskytovanie dokumentov

4.21

Interloans and photocopying services

Medziknižničné a fotokopírovacie služby

4.22

Loans

Výpožičky

5.0

Materials

Materiály

5.1

Old and rare  materials

Staré a vzácne materiály

5.11

Materials by publishers

Materiály a vydavatelia

5.12

Materials by language and geographical area

Materiály podľa jazykovej a geografickej oblasti

5.13

Periodicals and newspapers

Periodiká a noviny

5.14

Grey literature

Sivá literatúra

5.15

Other printed documents

Iné tlačené dokumenty

5.16

Non print materials

Netlačené materiály

5.17

Audiovisual materials

Audiovizuálne materiály

5.18

Electronic media

Elektronické médiá

5.19

Microforms

Mikroformy

5.2

Subjets

Predmety

5.21

Social sciences, business materials

Spoločenské vedy, firemné materiály

5.22

Humanities materials

Humanitné materiály

5.23

Science, technology, medicine materials

Materiály z oblasti vedy, techniky, medicíny

5.24

Bibliometrics, scientometrics, informetrics

Bibliometria, scientometria, infometria

6.0

Organization

Organizácia

6.1

Cooperation

Kooperácia

6.11

Management (other than personnel management)

Manažment (okrem personálneho manažmentu)

6.12

Finance

Finacie

6.13

Public relations

Public relations

6.14

Other management procedures and operations

Iné procedúry a operácie manažmentu

7.0

Library buildings

Budovy knižníc

7.1

Removals

Sťahovanie

7.11

Planning and design of library buildings

Plánovanie a projektovanie knižničných budov

7.12

New and renovated library buildings

Nové a renovované knižničné budovy

7.13

Furnitures

Zariadenia

7.14

Vehicles

Dopravné prostriedky

8.0

Library technology

Knižničná technológia

8.1

Telecommunicatins

Telekomunikácie

8.11

Networks

Siete

8.12

Computers

Počítače

8.13

Software

Softver

8.14

Other machines

Iné stroje

9.0

Technical services

Technické služby

9.1

Circulation control

Riadenie výpožičiek

9.11

Acquisitions

Akvizícia

9.12

Collection development

Budovanie zbierok

9.13

Withdrawals

Vyraďovanie

9.14

Stocktaking

Inventarizácia

9.15

Preservation

Ochrana

9.16

Security

Bezpečnosť

9.17

Shelf arrangement

Stavanie

9.18

Other technical services

Iné technické služby

10.0

Information communication

Informačná komunikácia

10.1

Information work

Informačná činnosť

10.11

Social science, business information work

Spoločenské vedy, obchodno-informačná činnosť

10.12

Humanities information work

Informačná činnosť v humanitnej oblasti

10.13

Science, technology, medicine information work

Informačná činnosť v prírodných, technických a medicínskych oblastiach

10.14

Information services

Informačné služby

10.15

Reference work

Konzultačné referenčné služby

11.0

Bibliographic control

Bibliografická registrácia

11.1

Bibliography

Bibliografia

11.11

Bibliographies

Bibliografie

12.0

Bibliographic records

Bibliografické záznamy

12.1

Periodicals control

Registrácia seriálov

12.11

Cataloguing and indexing

Katalogizácia a indexovanie

12.12

Cooperative cataloguing, bibliographic utilities

Kooperatívna katalogizácia, bibliografické nástroje

12.13

Cataloguing rules

Katalogizačné pravidlá

12.14

Bibliographic description

Bibliografický popis

12.15

Manual catalogues

Ručná katalogizácia

12.16

Computerized catalogues

Počítačová katalogizácia

12.17

Online catalogues

Online katalógy

12.18

cd-rom catalogues

sd-rom katalógy

12.19

Indexing

Indexovanie

12.2

Book indexing

Indexovanie kníh

12.21

Subject indexing

Vecné indexovanie

12.22

Searching

Vyhľadávanie

12.23

Index language and systems

Indexovacie jazyky a systémy

12.24

Subject heading schemes

Zoznamy predmetových hesiel

12.25

Thesauri

Tezaury

12.26

Classification

Klasifikácia

12.27

Classification schemes

Klasifikačné schémy

12.28

Computer assisted indexing

Počítačom podporované indexovanie

13.0

Computerized  information and retrieval

Počítačová informácia a prieskum

13.1

Economic and commmercial aspects

Ekonomické a obchodné aspekty

13.11

Networks

Siete

13.12

Software

Softver

13.13

Automatic text analysis, automatic indexing, machine translation

Automatická analýza textu, automatické indexovanie, strojový preklad

13.14

Searching

Vyhľadávanie

13.15

Downloading

Preberanie

13.16

Databases in general

Databázy všeobecne

13.17

Non bibliographic databases, databanks

Nebibliografické databázy, banky dát

13.18

Bibliographic databases

Bibliografické databázy

13.19

Image databases

Databázy obrazov

13.2

Full text databases

Databázy úplných textov

13.21

Multimedia

Multimédiá

13.22

Online systems

Online systémy

13.23

Online databases

Online databázy

13.24

Disc stored systems

Systémy magnetickej diskovej pamäte

13.25

cd-roms

cd-rom

13.26

cd-rom database

cd-rom databázy

13.27

Other disc stored systems

Iné systémy diskovej pamäte

13.28

Other storage systems

Iné systémy pamäte

13.29

Videotex

Videotex

14.0

Communication and information technology

Komunikačná a informačná technológia

14.1

Computer industry

Počítačový priemysel

14.12

Networks

Siete

14.12

Computer science

Počítačová veda

14.13

Computers

Počítače

14.14

Software

Softver

14.15

Imaging technology

Zobrazovacia technológia

14.16

Online systems

Online systémy

14.17

Disc stored systems

Systémy magnetickej diskovej pamäte

14.18

Telecommunications and broadcasting technology

Telekomunikačné a prenosové technológie

14.19

Computer applications

Počítačové aplikácie

15.0

Reading

Čítanie

15.1

Literacy

Gramotnosť

16.0

Media

Médiá

16.1

Copyright

Copyright

16.11

Printing, publishing and bookselling

Tlač, vydávanie, distribúcia dokumentov

16.12

Printing

Tlač

16.13

Printing history and analytical bibliography

Dejiny tlače a analytická bibliografia

16.14

Publishing and bookselling

Výdávanie a distribútrostvo

16.15

Autorship

Autorstvo

16.16

Publishing

Vydávanie

16.17

Publications

Publikácie

16.18

Electronic publishing

Elektronické publikovanie

16.19

Bookselling

Distribútorstvo

16.20

Audiovisual materials

Audiovizuálne materiály

16.21

Broadcasting

Vysielanie (šírenie prenosom)

17.0

Knowledge and learning

Vedomosti a učenie

17.1

Research

Výskum

17.11

Education

Vzdelávanie

18.0

Records management

Rekord manažment

19.0

Other fringe subjects

Iné okrajové oblasti

 


 

Obrázok  3 Model postavenia bibliografie v knižničnej a informačnej vede

Model znázorňuje bibliografiu ako jeden z objektov knižničnej a informačnej vedy. Načrtáva relácie medzi bibliografiou a disciplínami knižničnej a informačnej vedy. Jadro modelu tvorí bibliografia a v rámci nej bibliografická registrácia a bibliografické záznamy. Z modelu možno usudzovať jednak fakt, že bibliografia má relácie na knihovníctvo a informačnú vedu. Relatívne silnejšie vzťahy má bibliografia s materiálmi a médiami na jednej strane a používateľmi, čítaním, vedomosťami a učením na druhej strane. Bibliografia sa silne viaže aj na knižnice a zbierkové centrá, knihovníctvo a profesiu, ako aj na komunikačné a informačné technológie, technické služby a rekord manažment. Slabšie sú relácie bibliografie na budovy knižníc, knižničnú technológiu a okrajové oblasti. 


 

2 Bibliografia ako štruktúra a systém

V odbornej filozofickej literatúre sa všeobecne uznáva, že hranice medzi systémom a štruktúrou nie sú celkom jasné.

„Pokiaľ ide o rozlíšenie pojmov štruktúra a systém, niektorí myslitelia chápu oba pojmy ako synonymné, iní ich rozlišujú. Jednotného ponímania dosiaľ niet. ... pojem systému je najvhodnejšie rezervovať pre ideové alebo nocionálne sústavy a pojem štruktúry pre objektívny materiálny, empirický objekt sám. No aj pojem materiálnej štruktúry možno chápať ako systém, ak prvky systému exaktne zastupujú podstatné vlastnosti štruktúry. Výskum štruktúry materiálneho objektu podnecuje k výstavbe systému alebo k systémovému objektu, pričom systémujeme určité podstatné (z hľadiska danej kvalitatívnej roviny) vlastnosti objektu“ (Hrušovský, 1970, s. 30).[13]

Bibliografia je z aspektu filozofie systému a štruktúry aj nocionálny objekt aj materiálny, empirický objekt. Pre teóriu bibliografie, modelovanie a projektovanie je závažná práve nocionálnosť, pojmovosť, dôraz na jasnosť termínov a pojmov, ktoré sa vzťahujú na jednotlivé podstatné stránky modelovania bibliografie ako objektu.

Na bibliografiu sa možno zásadne pozerať ako na materiálny objekt a aplikovať objektovo orientované modelovanie. Možno sa ňou zaoberať aplikovaním systémových metód výskumu, čím sa rozumie súhrn metodologických princípov analýzy a konštruovania objektov ako systémov. Systém sa definuje ako množina prvkov, nachádzajúcich sa vo vzťahoch a súvislostiach, ktoré tvoria určitý celok, jednotu. Štruktúra je spravidla definovaná ako stavba a vnútorná forma organizácie systému, ktorá vystupuje ako jednota stálych vzájomných väzieb medzi jeho prvkami. V závislosti od cieľov skúmania, v závislosti od uplatneného hľadiska v teórii môže vystúpiť do popredia raz jeden, inokedy iný komponent štruktúry. Každý reálne existujúci objekt je štruktúrovateľný. Štruktúrovateľnosť je atribútom objektov. V tomto zmysle potom môžeme hovoriť a systéme dokumentov a o štruktúre textu konkrétneho dokumentu.

Bibliografia je štruktúrovateľný objekt. Pri uplatnení systémového prístupu a modelovaní bibliografie je účelné využiť všeobecný algoritmus. V súlade s ním je možné ku kvalitatívnej prestavbe systémového objektu postupovať podľa krokov. Od charakteristiky skúmaného objektu, čiže vymedzenia štruktúry a jej fungovania, cez nastoľovanie a riešenie problémov, cez model reštrukturalizácie systému, realizáciu zmien až po kontrolu fungovania reštrukturalizovaného systému.

Pojmom štruktúry sa podľa Hrušovského (1968, s. 322)[14] vyjadruje

„jednota zákonitých vzťahov, funkcií, kauzálnych a dialektických súvislostí predmetu, jednota jeho vnútornej diferenciácie. Pojem štruktúra je teda výrazom jednoty nevyhnutných, a teda podstatných vzťahov a zákonov predmetu a nie mechanického súboru zákonov. Špecifický charakter predmetu, jeho štruktúry, nie je rezultátom jeho jednotlivých čŕt ponímaných izolovane, ale ich funkčnej jednoty. Celok nie je len súčtom častí, ale má aj špecifické integratívne vlastnosti“.

Z hľadiska interpretácie bibliografie ako štruktúry je potom dôležité určiť podstatné prvky, vzťahy a zákonitosti fungovania bibliografie.

V prvom kroku môžeme venovať väčšiu pozornosť prvým krokom algoritmu, menovite charakteristike skúmaného objektu prostredníctvom štrukturálneho prístupu. Dávnejšie sme charakterizovali bibliografiu ako otvorenú materiálnu štruktúru. Otvorenú preto, lebo na jej vznik a trvanie neprestajne vplývajú vonkajšie faktory, najmä používateľské prostredie a vývoj informačných technológií. Bibliografia ako sociálny informačný systém je výrazne determinovaná vonkajšími vplyvmi. Medzi najintenzívnejšie vonkajšie podnety patria požiadavky na zvyšovanie informatívnosti bibliografie, tlak na hlbšie informovanie o obsahu dokumentov a intenzívnejšie napĺňanie informačno-komunikačnej funkcie (Katuščák, 1978, s. 241)[15] [16] .Otvorenosť však neznamená len schopnosť prijímať vonkajšie podnety a komunikovať s okolím. Otvorenosť znamená aj vnútornú dynamiku, premenu jednotlivých prvkov samotnej štruktúry bibliografie a ustavičnej zmeny charakteru vzťahov medzi týmito prvkami.

Každá štruktúra, bibliografiu nevynímajúc, pozostáva z prvkov, ktoré koexistujú v interakčnom vzťahu. Pritom vždy jestvuje taký prvok, ktorý citeľnejšie pôsobí a určuje vzhľad a charakter štruktúry ako celku. Hrušovský v tejto súvislosti hovorí o prvku, ktorý má „determinatívny vplyv, je dominantným členom alebo faktorom vzťahu.“ Hovorí tiež, že dominantné zložky štruktúry primárne určujú jednotu špecifickej štruktúry, funkciu jej zložiek a ich vzájomné vzťahy, predovšetkým ony organizujú výstavbu danej štruktúry.

2.1 Imanentistická a komunikačná koncepcia bibliografie

Naša metodologická koncepcia vychádza z tézy, podľa ktorej je bibliografia veda o bibliografickej komunikácii a bibliografický záznam je determinatívnym prvkom bibliografie. Práve bibliografický záznam je tým prvkom, ktorý určuje primárne, čo a aká je bibliografia. Bibliografický záznam odráža a podmieňuje zmeny bibliografie. Je križovatkou a podmienkou zmien. V bibliografickom zázname sa odráža dokument, ktorý je podmienkou a dôvodom jeho vzniku; odráža sa v ňom informačné úsilie jeho tvorcu ako aj anticipovaná vôľa a očakávanie jeho používateľa.

Bibliografický záznam pritom nechápeme len ako konkrétny jednotlivý produkt praktickej bibliografovej činnosti. Pojem bibliografický záznam je komplexná abstrakcia, ktorá zahŕňa akt tvorby diferencovaného bibliografického textu ako špecifického jazykového znaku, variantnosť jeho štruktúry a jej jednotlivých prvkov ako aj modifikovateľnosť ich používateľského tvaru.  

Táto téza je bezpochyby a evidentne dôkazom toho, že upozorňujeme aj na produktívnosť  imanentistickej platformy v teórii bibliografie. Znamená to, že podstatu bibliografie sa snažíme vyvodzovať viac z bibliografie samotnej, než z mimobibliografických javov a vplyvov.

Ideovými zdrojmi imanentizmu je formálna metóda a štrukturalistická koncepcia výkladu bibliografického textu, ktorá ovplyvňovala teoretické myslenie u nás najmä v prvej polovici 20. storočia. Imanentizmus priniesol svoje dobré plody v lingvistike, literárnej vede a iných odboroch a žije naďalej, avšak je rozšírený o komunikačný princíp

Imanentistická koncepcia bibliografie nechce absolutisticky nadraďovať časť nad celok. Vyplýva zo snahy dôslednejšie aplikovať štrukturálnu analýzu a v jej rámci vyčleniť dominantný, determinatívny prvok.

Skúsme tzv. imanentistickú tézu rozvinúť vo vzťahu k histórii bibliografie.

História bibliografie sa zvykne odvodzovať od sociálnych, politických zmien a historických prelomov. Napríklad „slovenská bibliografia do roku 1918“, alebo „slovenská bibliografia po roku 1945“ a pod. Úlohou dejín bibliografie by malo byť skúmanie vývoja poznania, pokiaľ ide o základné koncepcie a metódy bibliografie. Výklad dejín bibliografie primárne na pozadí historických udalostí môže byť zaujímavý, ale z metodologického hľadiska a z hľadiska teórie bibliografie nie je produktívny. Historizujúce dejiny bibliografie vlastne len zaznamenávajú organizačné dôsledky historických udalostí a registrujú pozoruhodnejšie bibliografické činy. Málo hovoria o tom, ako a v čom sa bibliografia mení a vyvíja ako taká.

Možno, že pri hlbšej analýze a konkrétnej interpretácii bibliografických textov by sa ukázalo, že vývoj bibliografie má svoje vlastné vnútorné zákonitosti, ktoré sa nemusia prekrývať so sociálnymi zmenami, ktoré nasledovali po historických spoločensko-politických zlomoch. Môže sa ukázať, že bibliografický záznam, ako základný bibliografický text  žil svojim vlastným životom niekoľko storočí bez ohľadu na sociálno-politické a hospodárske zvraty. Ak v jeho vývoji došlo k nejakým zmenám, boli tieto pravdepodobne podmienené vyvíjajúcim sa poznaním bibliografov a úvah o bibliografii. Z vonkajších faktorov a vplyvov boli najskôr dôležité len, alebo hlavne, tie, ktoré súviseli so zmenami v širšom profesionálnom kontexte knižnej kultúry, vydavateľskom sektore, so zmenami v kvantite vydavateľskej produkcie, s premenami v spôsoboch výroby dokumentov, vývojom v šírení dokumentov cez distribútorov a knižný obchod, so zmenami v používateľskej sfére.

Popri prekrývaní sociálneho a profesionálneho vývoja, akejsi sociálno-profesionálnej konvergencii, existuje vývinový posun bibliografie vzhľadom na sociálny kontext, dokonca možno jej relatívna vývojová nezávislosť. 

Bibliografia, ako každá iná vedná disciplína má v rámci knižničnej a informačnej vedy svoje vlastné stupne a zákonitosti vývoja, ktoré sa viažu na bibliografiu samotnú, na jej vlastnú štruktúru. Možno by bolo zaujímavé preskúmať a interpretovať bibliografický záznam v diachronickom priereze. Preskúmať, ako sa bibliografický záznam vyvíjal a menil od počiatku do súčasnosti. Akú vývinovú cestu prešiel, povedzme, bibliografický záznam od D. Cwitingera, M. Hamuljaka, M. Rešetku, cez Letopis Matice slovenskej, Ľ. V. Riznera, Čaploviča, Mišianika, Kotvana ... a strojové spracovanie súbežnej národnej bibliografie po súčasnosť v kontexte globálnych počítačových sietí. Možno by aj takýto pohľad umožnil vidieť vývoj bibliografie ako takej.

Vo vzťahu k dejinám teórie slovenskej bibliografie sa už dávnejšie naznačuje, že za praktickou činnosťou permanentne zaostáva. Hovorilo sa, že bibliografická prax bola charakterizovaná živelnosťou a prakticizmom, pričom sa zúžitkúvali vzory českých, maďarských a nemeckých bibliografických prác. Teoretické náhľady na bibliografiu v minulosti nezverejnil žiaden významný slovenský bibliograf. Ťažko možno v spojitosti s teóriou bibliografie hovoriť o nejakom koncentrovanom úsilí s cieľom formulovať a zjednotiť pôvodné teoretické východiská, a to vlastne až do konca štyridsiatych rokov 20. storočia. Často sa však teória u nás zamieňa s činmi organizačného rázu a sústredenejším praktickým úsilím, napríklad koncepciou práce v oblasti slovenskej národnej retrospektívnej bibliografie, projektom elektronizácie súbežnej národnej bibliografie a pod.

Dôležitú úlohu v rozvoji teórie bibliografie na Slovensku zohral Bibliografický zborník. Prvou prehliadkou stavu teoretického myslenia na Slovensku bol seminár o teórii bibliografie, ktorý sa konal 9.-10. júna 1961 v Diviakoch. Materiály zo seminára boli zverejnené (Bibliografický zborník 1962)[17]. P. Liba (1962, s. 33-55)[18] poukázal na biedu slovenskej teórie bibliografie. Nastolil potrebu mať jasno nielen v „ideologických otázkach“, ale usilovať sa riešiť kľúčové teoretické otázky na základe, vtedy povinnej a univerzálnej, teórie marxizmu-leninizmu. Poukázal na slabú rozvinutosť teórie a dokonca zapochyboval o tom, či nejaká teória bibliografie vôbec existuje. V podstate konštatuje, že do roku 1956 fakticky neexistovala nijaká sústavná teoretická práca, okrem náhodných a okrajových teoretických poznámok bibliografov pri príležitosti tvorby bibliografických diel a poukazuje najmä na vplyv českej bibliológie a objektivistické zdôrazňovanie „formálneho popisu“. Do roku 1945 bibliografiu slovenskí bibliografi nedefinovali inak ako „službu v zmysle praktickom“. Určité podmienky pre rozvoj teórie bibliografie sa vytvorili až v polovici päťdesiatych rokov. V podstate však P. Liba, v súlade s parížskym kongresom bibliografov, moderne, v protiklade s tradičným chápaním (popis, súpis), vymedzuje bibliografiu ako „sprostredkovanie vedenia, vloženého do prác kultúrnej povahy a vyjadreného spôsobom idiografickým a zvukopisným.“ Teda idey, vedomosti na jednej strane a človek - konzument, príjemca na druhej strane. Liba zdôrazňuje sprostredkovaciu funkciu bibliografie a v podstate naznačuje prístup k bibliografii ako k systému. Stručný súhrn pohybu v slovenskej teórii bibliografie načrtol neskôr A. Riško (1983, s. 9-30)[19], a to v rámci všeobecnejšieho pohľadu na bibliografickú činnosť a vývin bibliografickej vedy na Slovensku.

Napriek apelom sa naša teória bibliografie rozvíjala len nevýrazným tempom. Zdá sa, že do polovice sedemdesiatych rokov sa bibliografii pripisovali najmä statické, kultúrno-dokumentačné a evidenčné funkcie. Komunikačnú koncepciu bibliografie sme skoncipovali začiatkom sedemdesiatych rokov v napojení na metodologickú platformu nitrianskej školy literárnej komunikácie (Katuščák, 1975)[20]

Naša teória bibliografie nemala primerane aktívny vzťah k systematizačnej funkcii. Hoci jednou z geneticky najdôležitejších funkcií bibliografie nie je len zaznamenať fakt existencie dokumentu a komunikovať tento záznam, ale aj usporiadať, triediť a systematizovať tieto záznamy (klasifikácia, indexovanie). Informačná a komunikačná funkcia sa začala plnšie uplatňovať v našej teórii a praxi najmä v súvislosti so strojovým spracovaním súbežnej národnej bibliografie koncom sedemdesiatych a v osemdesiatych rokoch.

Určitým dlhom našej teórie bibliografie je tiež to, že nehľadala prepojenie s vydavateľským a kníhkupeckým sektorom. Naviazanie bibliografie na knihovníctvo a organizáciu knižničného systému viedlo k úzkemu chápaniu bibliografie a jej funkcií ako jednej z praktických zložiek knižničnej práce, respektíve práce vykonávanej prevažne a takmer výlučne v knižniciach.

Z pohľadu teórie dominovali skôr vedecko-organizačné iniciatívy a projekty prípadne teoretické koncepcie týkajúce sa najmä národnej a odbornej bibliografie a dejín bibliografie. Organizačné kroky a vedecko-organizačné projekty pochopiteľne posúvajú úroveň bibliografie. Majú veľký význam pre oblasť bibliografických služieb. Zmeny vyplývajúce z vedecko-organizačných projektov sa však dotýkajú viac formy a „poriadku“ v systéme než objektu a javu samotného.

Potvrdzujú to slová M. Kovačku:

„Niet pochýb o tom, že vklad teórie systémov do slovenskej bibliografie mal historický význam v tom, že pomáhal usporadúvať bibliografický proces (podč. D.K.) - prvky a zložky bibliografického systému nemohol projektovať inak ako v usporiadaných vzťahoch. Rátal pritom so sústavou bibliografických pracovísk, ktoré nechcel vnímať a v princípe ani nevnímal ako štruktúru prvkov riadených ideologickou doktrínou vtedajšej jednotnej sústavy knižníc, ale ako zmysluplný súbor na bibliografickej koordinácii a kooperácii založených vzťahov“(1997, s. 325)[21].

Menej sa takéto zmeny dotýkajú základného bibliografického textu - bibliografického záznamu a jeho funkcií. Bibliografický záznam sa síce dostáva do nového technologického a organizačného kontextu, avšak na jeho tradičnej štruktúre sa dlho nič podstatné nezmenilo.

Dokladom tvrdenia o pomalosti premien v bibliografii môže byť ukážka záznamu zo Slovenského knihopisu z roku 1866,  ktorý zostavoval Michal Chrástek a publikoval ho v Letopise Matice slovenskej (1868)[22]. Dokazuje, že naši vzdelanci už v polovici 19. storočia ovládali vtedy moderné európske metódy bibliografického popisu. Bibliografický záznam v tej forme, ktorú mal asi pred 150 rokmi pretrval v slovenskej tradičnej bibliografii doteraz. Pri dôkladnejšom pohľade sa dá identifikovať, že záznamy z polovice 19. storočia majú, fakticky štruktúru popisu, ktorú dnes predpisujú štandardy ISBD. Iný spôsob popisu, viac evidenčný, metodicky odlišný a pre používateľa neprehľadnejší zaviedol Ľ. V. Rizner vo svojom diele Bibliografia písomníctva slovenského.   

V posledných desaťročiach sa objavili dosť naliehavo aj požiadavky na posilnenie obsahovocharakteristickej stránky bibliografie (anotácie, kritika, rozborové štúdie). Žiaľ bibliografia sa nedokázala presadiť v konkurencii s agilnejšou a azda aj spoločenky podporovanejšou oblasťou dokumentácie. A to aj napriek tomu, že dokumentácia, hoci operatívnejšie, vlastne pracovala prevažne metódami špeciálnej bibliografie. V súčasnosti informačná a komunikačná technológia stiera rozdiely medzi tradičnými dokumentografickými disciplínami a do popredia sa dostávajú otázky kvality, rýchlosti služieb a používateľského komfortu. Samotná informatizácia bibliografie znamenala doteraz prevažne napodobňovanie tradície s využitím informačných technológií.

Ukazuje sa, že komplexnejšie sa bude treba otázkami teórie bibliografie zaoberať v kontexte knižničnej a informačnej vedy a so zreteľom na vývoj informačných a komunikačných technológií. Pritom treba bez predsudkov prehodnotiť vzťahy medzi bibliografiou, dokumentáciou a knihovníctvom z hľadiska ich vzťahu k predmetu, dokumentu a nie s apriórnou snahou potvrdiť ich umelú samostatnosť. Predmet, metódy a technológia sú faktory, ktoré integrujú všetky disciplíny, ktoré majú niečo spoločné s vyhotovovaním, uchovávaním a šírením záznamov o dokumentoch. V tomto smere vývoj asi bude smerovať k spoločnej univerzálnej teórii akejsi dokumentografie.

Ako bibliografi bývame niekedy dotknutí, keď sa bibliografia a naša činnosť označuje prívlastkami prakticistická, ako služba, ako metóda a popiera sa jej vedecký charakter alebo jej prináležitosť medzi disciplíny knižničnej a informačnej vedy.

Znevažovanie bibliografie a knižnično-informačných systémov v prakticke vedeckej komunikácii vedie potom niekedy k voluntarizmu a mystifikácii čitateľov v tvorbe dokumentov. Žiadny autor sa totiž nezaobíde bez využívania formáĺnych kanálov komunikácie informácií, bez dokumentácie, knižníc, bibliografie a pod. Máloktorý autor však považuje za vhodné uviesť vo svojej práci bibliografický odkaz na bibliografiu, alebo na iný sekundárny zdroj, bez ktorého by často nebol schopný vysporiadať sa s témou svojej práce. Napríklad autor, ktorý sa zaoberá nejakou témou z histórie divadla a divadelníctva v medzivojnovom období, sa jednoducho nemôže zaobísť bez bibliografie článkov zo slovenských novín a časopisov z medzivojnového obdobia. Odvoláva sa možno priamo na články v samotných novinách a časopisoch, ale zvyčajne nepovažuje za potrebné odkázať na bibliografiu, bez ktorej by sa k samotnému zdroju vôbec nedostal. Bibliografia sa považuje za samozrejmú službu, pomôcku, ktorá akoby bola anonymná a pozabúda sa na to, že copyright a autorské právo sa vzťahuje na bibliografie rovnako ako na ktorékoľvek iné dokumenty a vedecké či odborné diela.

Napriek tomu treba priznať, že výhrady zvonku voči bibliografii a jej teórii sú často opodstatnené.

Treba pripustiť, že napríklad u nás niet teórie bibliografie:

·       ktorá by sa intenzívne, cieľavedome a inštitucionalizovane zaoberala bibliografiou ako spoločenským javom z hľadiska jej vlastných objektových atribútov a zákonitostí,

·       ktorá by sa uplatnením konceptuálneho a objektovo-orientovaného modelovania vyrovnávala s dynamikou rozvoja v komunikácii informácií.

·       ktorá by sa rozvíjala v kontexte s rozvojom špičkových informačných technológií a vyvodzovala by z poznávania a osvojovania si štandardov dôsledky pre prax,

·       ktorá by poskytovala uspokojivé poznatky o bibliografickej vede a bibliografii ako systéme v štruktúre knižničnej a informačnej vedy,

·       ktorá by sformulovala a syntetizovala vlastné teoretické výdobytky na podklade empirického materiálu, ktorý jej poskytuje sám objekt,

·       ktorá by sa intenzívne a permanentne snažila o vytváranie pojmového a terminologického aparátu, jeho vedecké rozširovanie a prehlbovanie,

·       ktorá by sa na pôde základného výskumu vyrovnávala s dotyčnými tendenciami iných disciplín,

·       ktorá by sa aspoň prechodne orientovala na vhodnú konkrétnovedeckú metódu a na nej skoncipovala svoju teoretickú platformu

Na vec sa však dá pozerať aj z opačnej strany, z aspektu bibliografie. V prvom rade treba rozlišovať, či ide o bibliografiu slovenskú, alebo či hovoríme o slovenskej bibliografii v kontexte vývoja bibliografie vôbec, v medzinárodnom meradle, alebo či ju azda posudzujeme z hľadiska špičkového teoretického myslenia o nej. To je však stále ešte len jedna stránka veci. Druhá sa týka toho, nakoľko a prečo si iné disciplíny a teórie prepožičiavajú predmet a metódy bibliografie a robia z nich predmet svojich vlastných výkladov, v špecifickom teoretickom kontexte, označujúc bibliografické javy a entity novými termínmi a pojmami.


2.2 Vzťah bibliografického a knižničného systému v kontexte transformácie slovenského knihovníctva

Transformácia knihovníctva od novembra 1989 prebieha na Slovensku v kontexte rozsiahlych politických, ekonomických a sociálnych zmien. Všetky zmeny a inovácie v slovenskom knihovníctve je vhodné vidieť komplexne a vo vzájomných súvislostiach. Komplexný pohľad je dôležitý pri transformácii ako celku. Osobitne pri takých závažných zmenách, ako je napríklad systém právnych zmien, zmena systému finančných vzťahov, zmena objemu a charakteru dostupných informačných zdrojov, zmena organizačných vzťahov, zmeny technologické a pod.

Transformácia knihovníctva je pri tomto pohľade komplikovaný a dlhodobejší proces, v ktorom sa odráža v celej zložitosti hľadanie cesty k novej paradigme nášho knihovníctva.

Hlavným cieľom transformácie knižnično informačnej sféry je nová kvalita knižnično-informačných služieb, ktoré knižnice a informačné strediská majú poskytovať jednotlivo i ako celok. Ak teda chceme uspokojivo nájsť nájsť odpovede na ďalšie transformačné kroky, mali by sme mať na pamäti najmä služby, ktorými sa knižničný systém spoločensky a profesionálne realizuje.

Bibliografický systém na Slovensku sa formoval najmä od polovice šesťdesiatych rokov. Úsilie slovenských bibliografov bolo zamerané na modelovanie bibliografického systému na Slovensku. Medzi dôležité iniciatívy na ceste k formovaniu bibliografického systému na Slovensku patrí Seminár o problémoch koordinácie vedeckovýckumnej práce v knihovníctve, bibliografii a dokumentácii v pripravovanej päťročnici, usporiadaný v dňoch 13.-15. apríla 1965 v Domove vedeckých pracovníkov SAV v Smoleniciach. Materiály zo seminára priniesol Knižničný zborník v roku 1966. Dôležitým medzníkom v tomto úsilí bol seminár o koordinácii bibliografie na Slovensku, ktorý sa konal 8.-10. októbra 1974 v Račkovej doline. Medzi vedúce osobnosti cieľavedomej práce na tvorbe bibliografického systému na Slovensku patrili spočiatku Michal Potemra (1966)[23], potom Peter Liba, ktorý bol iniciátorom seminára o súčasnej národnej bibliografii v Ľubochni 30.-31. 10. 1969 (1971)[24]. Dôležitými predelmi na ceste k modernému bibliografickému systému boli rôzne podujatia, najmä pravidelne organizované bibliografické konferencie, najmä však koncepcie a riešenia, ktoré boli spojené s riešením štátnych výskumných a rezortných úloh. Spomedzi nich treba spomenúť najmä úlohu Výskum systému slovenskej národnej bibliografie a jej strojového spracovania (1970-1975), neskôr  Projekt automatizovaného systému slovenskej národnej bibliografie a projekt Integrovaný knižnično informačný systém na báze elektronizácie - IKIS (1985-1990)[25]. Kľúčovými osobnosťami týchto projektov boli najmä Štefan Ďurovčík, Andrej Riško, Ján Mišík (1975)[26] a iní (1975)[27]. O formovanie bibliografického systému na Slovensku sa významne pričinil aj Štefan Hanakovič svojou prácou o modeli koordinácie bibliografie (1975)[28] a  k modelu bibliografického systému (1976)[29]. Tento autor súhrnne informuje o formovaní bibliografického systému (Hanakovič, 1981, s. 5-21)[30]. Úsilie slovenských bibliografov vyústilo do administratívnych aktov, ktoré stanovili základné rámce a mechanizmus fungovania bibliografického systému na Slovensku. Medzi tieto akty patrí úprava o koordinácii bibliografie (Úprava, 1981)[31] a smernica  o metodickej činnosti (Smernice, 1976)[32]

Slovenský bibliografický systém nadobudol do začiatku deväťdesiatych rokov všetky črty moderného informačného systému, ktorý v súčasnosti ďalej rozvíja najmä Národný bibliografický ústav, ktorý vedie Miloš Kovačka.

Slovenský bibliografický systém v mnohom predbehol analogické systémy v iných krajinách, najmä v automatizácii a v uplatňovaní systémového prístupu na národnej úrovni. V niektorých  oblastiach však možno konštatovať určitú uzavretosť.

Uzavretosť možno pozorovať napríklad v tom, že bibliografický systém sa formoval na pôdoryse jednotnej sústavy knižníc. Bibliografické pracoviská existovali najmä vo vedeckých a špeciálnych vedeckých knižniciach spravidla ako samostetné bibliografické oddelenia. V krajských a okresných knižniciach vznikali bibliografické pracoviská v súlade so vzorovým organizačným poriadkom (Vzorový, 1978)[33]. V rámci knižničného systému potom bibliografický systém nadobudol automaticky charakter akéhosi funkčného a administratívneho podsystému, ktorý je existenčne naviazaný na knižničný systém. Zo systémového uvažovania uniklo, že bibliografický systém síce môže byť veľmi tesne prepojený s knižničným systémom, a že takéto spojenie je veľmi efektívne a obojstranne prospešné. Na druhej strane však bibliografický systém môže mať značne väčšiu autonómiu a omnoho väčšiu nezávislosť na knižničnom systéme, než má v našom bibliografickom systéme. Inými slovami, bibliografický systém môže byť založený na širšom pôdoryse ako knižničný systém. Alebo inak: takmer všetko knihovnícke je aj bibliografické, ale nie všetko bibliografické je nevyhnutne aj knihovnícke. Podstata rozdielu spočíva v známom fakte, že knižnica pracuje s knižničnou jednotkou v knižnici, kým bibliografia pracuje s dokumentami a záznamami o nich tak v knižniciach ako aj mimo nich.

Moderný bibliografický systém je, podobne ako knižničný systém, informačným systémom. Je zameraný na realizáciu bibliografickej komunikácie jednak prepojením s knižničným systémom, ale aj mimo rámca knižničného systému. Hlavným poslaním bibliografického systému je poskytovať bibliografické služby. Takéto poslanie si vyžaduje, aby bibliografický systém zakomponoval do svojej organizačnej a funkčnej štruktúry aj prvky a javy, ktoré s jeho fungovaním bezprostredne súvisia. Máme na mysli najmä:

·       vydavateľský a kníhkupecký sektor,

·       oblasť šírenia bibliografických informácií formou masmédií, tlače, rozhlasu, televízie,

·       oblasť globálnych počítačových sietí, najmä World Wide Web (predtým on-line databázy). 

Druhou črtou uzavretosti slovenského bibliografického systému bolo, že knižničný a bibliografický systém nebol priamo napojený na medzinárodné bibliografické programy IFLA, štandardizačné programy ISO a iných organizácií. Moderný bibliografický systém na národnej úrovni si vyžaduje úplnú otvorenosť, veľkú mieru suverenity a pochopenie nevyhnutnosti integrácie na národnej a medzinárodnej úrovni. V tomto smere existovala informačná bariéra v podobe informačného centralizmu a regulovania prístupu k informáciám a regionálny politicko-hospodársky kontext v podobe bývalého bloku socialistických krajín. Ako veľmi závažný nedostatok sa pociťuje, že na Slovensku neexistuje inštitucionálny gestor pre štandardizáciu v oblasti dokumentácie.

2.2.1 Slovenské knihovníctvo a bibliografia pred transformáciou

Transformácia sa dotýka v rôznej miere jednotlivých prvkov knižničného systému: verejných knižníc, akademických knižníc, vedeckých knižníc, špeciálnych knižníc a pod.

Vysvetlime si najprv pojem knižničný systém, ktorý je predmetom transformácie.

Pojem knižničný systém (KS) sa môže vzťahovať na jednotlivú knižnicu (systém knižnice), alebo na určitú množinu knižníc (systém knižníc). V obidvoch prípadoch možno KS považovať za druh spoločenského informačného systému.  Jeho vonkajším cieľom je poskytovať knižničné a informačné služby.  Ide o otvorený a dynamicklý systém, ktorý má typické systémové väzby, vstupy, výstupy, globálne i čiastkové ciele a ktorý sa mení v čase. Pojem KS možno zaradiť medzi základné pojmy knižničnej vedy, v ktorej sa začal používať s prenikaním aplikácií systémových teórií a kybernetiky začiatkom šesťdesiatych rokov do rôznych disciplín. Niekedy sa s pojmom knižničný systém stotožňuje celé knihovníctvo.  Z hľadiska informatizácie spoločnosti patria KS do oblasti (verejných) informačných služieb. Ak sa pojem KS týka systému knižníc, rozumie sa ním množina knižníc, ktorá má spoločné hlavné úlohy a princípy činnosti a ktoré fungujú ako jeden viacstupňový celok v rámci krajiny, regiónu alebo oblasti ľudskej činnosti.  V tomto význame je pojem KS v knihovníctve najrozšírenejší.

V súlade s týmto výkladom sa pojem knižničný systém vzťahuje jednak na celý národný knižničný systém Slovenskej republiky (NKS SR). Je to systém systémov, v ktorom ako reálne systémy funguje systém verejných knižníc, systém akademických knižníc, špeciálnych knižníc a pod. V kontexte NKS SR sú to podsystémy, ktoré môžu byť pri určitej rozlišovacej úrovni systémami s vlastnými podsystémami. Napríklad systém špeciálnych knižníc má podsystém firemných knižníc, alebo systém verejných knižníc má podsystém mestských knižníc, okresných a krajských knižníc a pod. Termín systém považujeme pri formovaní NKS SR za vhodnejší ako termíny sústava a sieť.

Aby sme si názorne ukázali rozsah transformácie, ukážeme si východiskový model bývalej Jednotnej sústavy knižníc a potom cieľový model Národného knižničného systému Slovenskej republiky, o ktorý sa usilujeme v novom knižničnom zákone.

Koncom 50.  rokov sa objavuje pojem "jednotná sústava knižníc" a vyjadruje snahu o dovŕšenie formovania súboru inštitúcií do relatívne uzavretého celku s vnútorným funkčným usporiadaním.  Právnou normou o jednotnej sústave knižníc je Knižničný zákon č.  53 z r.  1959, ktorý kodifikoval systém knižníc na štátnej resp.  národnej úrovni.  JSK sa považuje aj za systém systémov.  Prvkami tohto systému sú knižničné siete, ktoré možno posudzovať ako relatívne samostatné systémy.

Model Jednotnej sústavy knižníc zobrazuje Obrázok  Model Jednotnej sústavy knižníc na Slovensku 1959-1989.


 

 

Obrázok 4 Model Jednotnej sústavy knižníc na Slovensku 1959-1989

 

Knižničný systém v zmysle zákona z r.  1959 pozostával z týchto knižničných sietí: ľudové knižnice, štátne vedecké knižnice, školské knižnice, vysokoškolské knižnice, knižnice múzeí, galérií, archívov a ústavov pamiatkovej starostlivosti a ochrany prírody, odborárske knižnice, knižnice zložiek Národného frontu, technické knižnice, pôdohospodárske knižnice, knižnice ústavov Slovenskej akadémie vied, knižnice ostatných vedeckých a výskumných ústavov, knižnice výskumných zdravotníckych ústavov a zariadení, administratívno - ekonomické knižnice, knižnice ozbrojených síl.

Na čele jednotlivých sietí boli ústredné knižnice a na čele celej JSK bola Matica slovenská.  Pre etapu JSK bol charakteristický pokus o definovanie a realizáciu funkčných parametrov a cieľov systému.  Išlo najmä o funkcie: 1.  medziknižničná výpožičná služba, 2.  spolupráca v bibliografickej a informačnej činnosti, 3.  kooperácia v doplňovaní fondov, 4.  centralizácia v spracúvaní fondov (ústredná katalogizácia, dokumentácia a pod. ), 5.  štandardizácia a normalizácia knižničnej techniky, 6.  centralizácia evidencie činnosti (štatistiky, kvalitatívne rozbory, prehľady pracovníkov a materiálnych podmienok), 7.  koordinácia perspektívnych plánov činnosti a rozvoja knižníc, 8.  jednotný systém výchovy odborných pracovníkov pre knižnice, bibliografiu a strediská vedeckých informácií, 9.  centralizácia výstavby knižníc a výroby typizovaného nábytku a technických pomôcok pre knižnice, 10.  jednotný systém metodickej pomoci a s ním súvisiaca koordinácia teoretických prác počnúc dokumentáciou a končiac uplatnením najpokrokovejších domácich i zahraničných skúsenistí.  Základným nástrojom riadenia systému sa stal jednotný systém metodickej pomoci.

Knižnice JSK sa  zameriavali najmä na masové verejné informačné služby a neboli schopné uspokojovať potreby hospodárskej sféry a špeciálnych používateľov. Preto, najmä v sedemdesiatych rokoch nastal rozmach tzv. sústavy VTEI.

Vznikol systém odvetvových, odborových a základných stredísk VTEI s ústrednými informačnými inštitúciami. Boli napojené na rezortné a odborové úlohy plánu technického a ekonomického rozvoja a základného výskumu, financovaného štátom. Bol to hierarchicky usporiadaný systém vedeckých, technických a ekonomických a celý bol financovaný štátom.

Pre obdobie JSK v menšej miere aj pre obdobie existencie sústavy VTEI bola charakteristická snaha o administratívnu centralizáciu, unifikáciu, formálnu i obsahovú jednotu ako aj výrazný ideologický nátlak ako mimoprofesionálny a determinujúci faktor, čo možno považovať za jednu z príčin rozpadu JSK po roku 1989. Vo VTEI bolo evidentné napríklad úsilie kontrolovať a regulovať prístup do zahraničných databázových centier.  Zo systémového hľadiska mali JSK a sústava VTEI ako reálne systém nevýrazné základné systémové vlastnosti, medzi ktoré patrí celostnosť, zviazanosť, organizovanosť a integračné vlastnosti.

2.2.2 Model Národného knižničného systému Slovenskej republiky

Ďalšou etapou formovania KS, resp. KIS na Slovensku, ktorú treba vidieť ako pokračovanie doterajšieho vývoja, bude pravdepodobne etapa integrovaného knižnično-informačného systému, pre ktorý je charakteristická snaha o účelnú decentralizáciu, integráciu, výkonnú kooperáciu (vznik a pôsobenie kooperačných združení knižníc), koordináciu, výrazné uplatnenie informačnej techniky a technológie, využitie komunikačných prostriedkov s cieľom zefektívniť knižnično-informačné služby.

Otvorená je pre niekoho možno otázka paralelnosti knižničnej a informačnej sústavy. Inými slovami ide o otázku, či sa má aj v budúcnosti tvoriť dvojkoľajný národný knižničný systém v ktorom bude relatívne izolovane fungovať knižničný systém (pokračovanie línie JSK) a informačný systém  (pokračovanie línie sústavy VTEI). Nazdávame sa, ža táto otázka už nemá opodstatnenie. Národný knižničný systém by mal mať takú organizačnú a funkčnú štruktúru, aby bol schopný efektívne uspokojovať všetky knižničné a informačné potreby čitateľov, používateľov, zákazníkov, klientov.

Treba zdôrazniť, že knihovníctvo veľmi rýchlo mení svoju tvár a prispôsobuje sa novým podmienkam pokiaľ ide o nové druhy dokumentov, nové komunikačné možnosti a požiadavky na nové služby. Dôležité je, aby si aj naše knihovníctvo čo najskôr osvojilo metódy a formy modernej knižničnej práce, ktorá sa čoraz viac informatizuje. Knihovníctvo je schopné zabezpečiť uspokojovanie aj tých najzložitejších informačných požiadaviek. Preto paralelnosť knihovnícko-informačnej sústavy už možno považovať za anachronizmus. Skôr sa treba usilovať o formovanie moderného NKS SR založeného na decentralizácii, kooperácii, intergrácii, komunikácii a riešení predmetov spoločného záujmu konsenzom všetkých zúčastnených subjektov.

Schéma vyjadruje decentralizovaný model usporiadania NKS. Nepočíta sa v ňom s centrálnym riadením jednou organizáciou, ale riadiacim grémiom, ktoré pripravuje koncepčné a organizačné návrhy pre ústredný orgán štátnej správy, stanovuje priority a rieši podmienky kooperácie, integrácie, štandardizácie a informatizácie NKS. Model počíta s tým, že ústredná štátna knižnica bude zabezpečovať operatívne výkon odborného metodického usmerňovania s využitím potenciálu knižníc.

Návrh predpokladá, že systém univerzálnych vedeckých knižníc, špeciálnych vedeckých knižníc, špeciálnych knižníc, akademických knižníc a verejných knižníc budú mať  svojich zástupcov v riadiacom grémiu, ktoré bude koncepčne riadiť národný knižničný systém a so zreteľom na vzájomnú výhodnosť formovať národnú knižnično-informačnú politiku. Možno by bolo vhodné, aby fungovali aj riadiace grémiá jednotlivých uvedených systémov. V riadiacom grémiu na národnej úrovni by mali byť predstavitelia hlavných systémov a predstavitelia veľkých podsystémov. Napríklad v systéme špeciálnych knižníc by mali byť v riadiacom grémiu aj predstavitelia firemných knižníc.

 

Obrázok 5 Návrh modelu Národného knižničného systému SR

Tento model predpokladá, že knižnice sa navzájom potrebujú, že sú odkázané na kooperáciu a že je účelné akceptovať určité spoločné zásady a štandardy, ktoré uľahčia a zefektívnia kooperáciu. Práve tieto zásadné oblasti kooperácie a konkrétne podmienky by mali byť predmetom pozornosti riadiaceho grémia národného knižničného systému, prípadne grémií jednotlivých podsystémov. Konkrétnou úlohou by mohlo byť napríklad rozhodnúť o konkrétnych štandardoch, ktoré sa majú prijať pre národný knižnično-informačný systém zo zoznamu štandardov prijatých pre štátny informačný systém.

Národný bibliografický systém SR bude pravdepodobne založený aj v budúcnosti na organizačnej platforme NK SSR. Možno však očakávať, že sa bude na jednej strane výraznejšie prejavovať  úsilie o kooperáciu s celou sférou knižnej kultúry, vydavateľmi, kníhkupcami, distribútormi a na druhej strane sa bude systém popri zachovaní národného obsahu ešte viac otvárať pre medzinárodnú kooperáciu a integráciu v oblasti štandardizácie ako aj tvorby a výmeny bibliografických údajov s využívaním globálnych sietí.


2.2.3  Knižnice, bibliografia a Internet

Internet predstavuje v súčasnosti pre šírenie informácií a komunikáciu to, čo v polovici 15. storočia znamenal pre kultúru vynález kníhtlače Jánom Guttnbergom. Osobitne dôležitý je pre knižnice World Wide Web (WWW), ktorý využíva Internet ako základnú infraštruktúru. WWW núti knihovníkov, bibliografov a informačných špecialistov zásadne prehodnotiť fungovanie svojich systémov. WWW je možné využívať vo všetkých zložkách informačnej práce (Nieuwenhuysen, 1997).

Knižniční a informační špecialisti môžu využívať WWW napríklad v týchto oblastiach[34]:

·       akvizícia - využívanie webovských stránok a brán (gateways) do bibliografických databáz, ktoré pripravujú spravujú distribútori a vydavatelia kníh, časopisov, multimédií a pod.,

·       katalogizácia, klasifikácia a indexovanie - využívanie webovských stránok na distribúciu a získavanie prístupu k bibliografickým pravidlám, štandardom a odporúčaniam, súborom autorít, ktoré sa týkajú týchto oblastí,

·       medziknižničné služby a dodávanie dokumentov - využívanie WWW gateways pri objednávaní kópií dokumentov cez siete,

·       informačné služby a konzultácie - využívanie nástrojov vyhľadávania Internetu a webovských prieskumových strojov v bibliografických bázach údajov na získanie komplexných informačných súborov,

·       používateľský komfort - čitatelia, návštevníci, klienti knižníc a bibliografických agentúr majú cez softver prístup k externým informačným zdrojom.

Z metodologického hľadiska musia všetky druhy knižničných a bibliografických systémov počítať s tým, že vývoj bude  smerovať ku konvergencii knižníc, bibliografických agentúr s WWW.

Význam Internetu pre knižnice ustavične rastie. Informácie o tomto fakte možno sledovať priamo v prostredí Internetu a WWW. O význame Internetu pre knižnice píše S. Makulová (1997, 1997a).[35]

3 Bibliografia a postmodernizmus

Môže sa zdať, že snaha o „modernistické“ sprehľadnenie a usporiadanie vecí je anachronizmom v dobe postmodernej. Pre postmodernu je, okrem iného, charakteristické, že pri tvorbe textov, je príznačná „prítomnosť viacerých hľadísk, zorných uhlov, pohľadov, perspektív alebo vidov; žiadny z nich nie je nadradený, všetko je zrovnoprávnené a rovnako dôležité“ (Žilka, 1995, s. 26)[36]

Moderna vo vede a umení vyrastala v lone industriálnej spoločnosti a viaže sa na nové sociálne učenia a najmä na technický pokrok polovice 19. storočia. Bola založená na túžbe vytvoriť novú spoločnosť a na inovácii. Programovo, najmä v literatúre a umení bolo pre modernizmus charakteristické negovanie tradície, popieranie spojenia s minulosťou.

Prejavy modernizmu sú doložené vznikom a existenciou rozličných modernistických prúdov v umení (Nezval, 1964)[37]. Patrí k nim napríklad futurizmus, konštruktivizmus, surrealizmus, dadaizmus, symbolizmus, poetizmus, socialistický realizmus a iné. Modernizmus existuje v architektúre, technike, doprave a podobne. Sprievodnými znakmi modernizmu bolo úsilie o nový sociálny poriadok aj s jeho extrémnymi podobami nemeckým a talianskym fašizmom, stalinskou totalitou a gigantomániou. Modernistický projekt oslobodenia človeka sa nekonal. Modernizmus skončil vo vojne, v kobkách gulagov, vo vyhladzovacích  táboroch a holokaustom. Technika, vedecko-technický pokrok sa obrátil proti človeku.

„Práve holocaust je medzníkom: je začiatkom konca modernizmu a východiskovým bodom epochy postmodernizmu. Zjednocovanie myslenia vždy vedie k totalite, k diktatúre a kteroru. Postmodernizmus sa preto utvára na princípe mnohorakosti názorov, konsenzu, eklekticizmu a solidarity, s čím súvisí aj odmietnutie národného šovinizmu a národného egoizmu“ (Žilka, 1995, s. 25).

Postmoderna reaguje na „modernistické“ úsilia a výzvy k poriadku, túžby po jednote, totožnosti a snahy „zbaviť sa dedičstva avantgárd“. J. F. Lyotard na snahu „očisty“ cez návrat k realizmu hovorí:

„Ale kapitalizmus má v sebe takú schopnosť derealizovať bežné veci, úlohy sociálneho života a inštitúcie, že takzvané „realistické“ predstavy môžu evokovať realitu už len na spôsob nostalgie alebo výsmechu skôr ako príčinu utrpenia a spokojnosti. Zdá sa, že vo svete, kde je realita taká destabilizovaná, že nedáva podnet ku skúsenosti, ale k prieskumu a experimentovaniu, je klasicizmus zakázaný“ (Lyotard, 1991, s. 95)[38].

Pre súčasnú fázu postmodernizmu je však príznačné, že sa nestavia na programovej negácii modernizmu ako celku a že v súčasnom štádiu vývoja súvisí priamo s rozvojom informačných a komunikačných technológií. Nové médiá, nové výrazové prostriedky (fotografia, film), nová syntax, nová lexika ...:

„umožňujú adresátovi rýchlo dešifrovať obrazy a sekvencie a teda bez námahy dospieť k vedomiu svojej vlastnej identity ... pretože tieto štruktúry obrazov a sekvencií vytvárajú medzi nimi všetkými komunikačný kód. Takto sa účinky reality alebo, ak chceme, vidiny realizmu znásobujú“ (Lyotard, 1991, s. 96).

Čo z toho vyplýva pre teóriu bibliografie? Ťažko nájsť vyčerpávajúcu a všeobecne platnú odpoveď. Zdá sa však, že znakom postmoderny v bibliografii sú zmeny, ktorými ona reaguje na svoj vlastný vývoj a na nové vonkajšie podnety novými formami zástupnosti reality a integráciou prístupu k rozličným písomným, zvukovým, obrazovým a audiovizuálnym dokumentom. Bibliografia je súčasťou postmoderny. Ona ju spoluvytvára a reprezentuje  rovnako, ako ktorákoľvek iná oblasť vedy, kultúry, umenia, výskumu a praxe.

 

Modernizmus a v rámci neho napríklad futurizmus sa nepovažuje len za výlučne literárny alebo umelecký smer. Je to „výrazné duchovné prúdenie v organizme našej civilizácie, ktorého rozmanité kultúrne prejavy sú veľmi zreteľne identifikovateľné v myslení, správaní i konaní človeka XX. storočia a v tvorbe jeho artefaktov“ (Grach, 1997, s. 10). Hlavný predstaviteľ futurizmu F. T. Marinetti vo svojom manifeste futurizmu v roku 1909 sformuloval umelecký a duchovný program, ktorý anticipoval duchovné a kultúrne smerovanie v celom 20. storočí. Manifest deklaruje hodnoty a postoje, ktoré sa vo väčšej a menšej miere skutočne naplnili v duchovnej, kultúrnej a dokonca vo vojensko-politickej rovine. Staval na láske k boju, nebezpečenstvu, energii, odvahe, smelosti, statočnosti a vzbure. Velebil agresívny pohyb, rýchlosť, agresivitu. Futuristi chceli ospevovať človeka v pohybe, ktorého úmyslom je prescestovať celý svet. Velebili pohľad do budúcnosti, oslavovali vojnu, militarizmus, patriotizmus, anarchizmus, zabíjajúce ideály. Futuristi, v zmysle programu odmietania tradície a minulosti chceli skazu všetkých múzeí a knižníc a pod.

Tento program sa napĺňa a bude napĺňať aj v nasledujúcom storočí. M. Grach o tom hovorí:

„Futuristická revolúcia“ z roku 1909 nám nechtiac zanechala nové evanjelium moderného človeka XX. storočia. Toto evanjelium dovtedy ešte len latentne prítomného futuristického ducha sazačalo počas nasledujúceho kultúrno-spoločenského vývoja euroamerickej civilizácie napĺňať reálnym obsahom, žiaľ, často infernálnej, antihumanistickej povahy. A takým sa napĺňa dodnes. ... Umelecký futurizmus predbehol svoju dobu a otvoril bránu novému životnému pocitu - futuristickej senzitivite. Tá je „šedou eminenciou“, ovládajúcou spoza kulís euroamerickej civilizácie naše životy, naše individuálne a duchovné Ja. ... Naše storočie, naša súčasnosť i začiatok tretieho milénia sú a budú epochou duchovného futurizmu, alebo, ak to niekomu azda znie presvedčivejšie, neofuturizmu, no rozhodne nie postfuturizmu. (Grach, 1997, s. 10) [39]

V čase rozkvetu modernizmu, v rokoch 1895-1900 dvaja belgickí advokáti - bibliografi Paul Otlet a Henri Lafontaine založili Institut International de Bibliographie vedení veľkolepou snahou zaznamenať a usporiadať bohatstvo dokumentov. Zozbierali milióny bibliografických záznamov. Otlet spolu s Melvilom Deweym pripravil Medzinárodné desatinné triedenie a zorganizoval prvý svetový bibliografický kongres.

Domnievame sa, že v humanitných vedách to bol čin, ktorý je rovnako významný, ako bolo v literatúre básnické dielo Guillauma Apollinaira, v technike stavba Eiffelovej veže, rozvoj telegrafu, železníc a pod. Má azda pre civilizáciu, ľudský pokrok a dejiny národov menší význam vznik národných bibliografií alebo monumentálnych diel typu Bibliografie písomníctva slovenského od Vladimíra Riznera či bibliografické dielo poľského Estreichera? Bibliografia spolu s dokumentáciou patrili neskôr medzi prvé disciplíny z oblasti humanitných vied, ktoré sa začali napájať inšpiráciami z kybernetickej teórie informácie a medzi prvými pochopili význam automatizácie a elektronizácie svojich hlavných procesov. Celkom určite nejde o počiny, ktoré sú natoľko viditeľné a všeobecne pochopiteľné, ako sú povedzme veľké a stále žijúce umelecké a architektonické diela. Sú duchovným, intelektuálnym a písomným prejavom moderného, modernistického ducha. Ducha, ktorý sa v dobrej viere snažil pochopiť svet, zaznamenať a usporiadať poznanie a dať ho do služieb ľudstvu.

V časoch postmodernizmu bibliografia na jednej strane rezignovala na centrálne a absolútne vyčerpávajúce bibliografické zaznamenanie všetkého poznania, obsiahnutého v dokumentoch. Na druhej strane je pre postmodernú bibliografiu charakteristické rešpektovanie zložitej štruktúry a veľkosti univerza poznania reprezentovaného univerzom prototextov a prispôsobovanie, modifikácia metód a foriem tak, aby tomuto stavu tieto metódy a formy lepšie zodpovedali. Aj bibliografia sa globalizuje a neofuturisticky zrýchľuje (accelerando). Musí vyhovovať požiadavkám súčasníka na rýchle a komplexné služby, simultánny viacúlohový režim práce, čomu zodpovedajú technologické prostriedky, ako je napríklad multitasking a práca s oknami vo Windows. Neofuturistický životný štýl súčasníka sa prenáša aj do vzťahov k bibliografii.

Postmoderná bibliografia sa už neusiluje o zhromaždenie záznamov o dokumentoch na jednom mieste, ale o univerzálnu bibliografickú registráciu dokumentov založenú na princípoch kooperácie, decentralizácie, integrácie a štandardizácie. To je však vedecko-organizačný aspekt. Dôležitejšie sú konzekvencie, ktoré bibliografia vyvodila sama zo seba a pre seba. Dospela k dôležitým zmenám toho podstatného, a síce bibliografického textu v kontexte s modelovaním univerza prototextov.

Starší modernistický a všeobecne pochopiteľný vyvážený vzťah dokument - bibliografický záznam o dokumente sa zmenil na vzťah prototextové univerzum - virtuálne bibliografické univerzum. V tomto novom vzťahu, v ktorom je pre virtuálne bibliografické univerzum východiskom textová ontológia, už nie dôležitá len formálna objektívnosť, pravdivosť a kompaktnosť bibliografického záznamu o dokumente, teda formálna stránka bibliografického popisu. 

Bibliografický záznam sa v dôsledku uplatnenia informačných a komunikačných technológií rozpadá na elementárne prvky, na údaje o dokumente, polia, podpolia, v ktorých je možné zaznamenať všetky formálne a obsahové atribúty dokumentu, ktoré fungujú vďaka relačným databázovým systémom v nových vzťahoch. Rovnako je možné v zázname o dokumente zaznamenať poznámky, poznatky a doplňujúce organizačné informácie bibliografa.

Vo virtuálnom bibliografickom univerze nadobúdajú obsahové a formálne údaje z dokumentu nový informačný potenciál. Množina dát, ktoré sa do bázy dostali pod zámienkou vyhotovenia bibliografického záznamu, akoby začali žiť novým vlastným životom. V procese bibliografického prieskumu môže kreatívny používateľ z bibliografických databáz vyťažiť nové poznatky. Môže vidieť predmet alebo jav, o ktorý sa zaujíma, v nových súvislostiach. Môže sa mu objaviť nový aspekt, ktorý sa nenachádza v žiadnom jednotlivom dokumente, o ktorom bol vyhotovený bibliografický záznam.

Bibliografický záznam, ako základný bibliografický text, sa prestáva chápať ako uzavretý produkt, uzavretý text, a začína sa presadzovať jeho väčšia obsahovosť a otvorenosť. Z množiny údajov v bibliografickej databáze je možné aj naďalej pohodlne generovať tradičný bibliografický záznam ako surogát konkrétneho dokumentu. Zobrazením katalogizačných záznamov formou tlače sa však používateľsky aktivizujú a operatívne využívajú len niektoré údaje. Táto možnosť však prestáva v bibliografii dominovať.

Bibliografické údaje nadobúdajú akoby efemérnu, nepolapiteľnú podobu. Majú síce svoje miesto, svoj domov, formu a obsah a sú dostupné cez počítačové siete z ľubovoľného miesta. Majú často vlastnú vypovedaciu hodnotu. Štandardná elektronická forma bibliografických údajov stiera časové a priestorové bariery. Objavujú sa bariery iné - najmä technologické, spočívajúce v nerovnakej úrovni technológie účastníkov komunikácie a bariery jazykové. Súčasne sa stiera tvrdá hierarchia údajov a uvolňujú sa väzby medzi údajmi a ich atribútmi.

Povedzme, že máme objekt, ktorým je osoba. Meno osoby je atribútom dokumentu, môže však byť aj objektom, či entitou. Osoba môže byť autorom dokumentu, môže byť predmetom dokumentu, alebo osobou so sekundárnou intelektuálnou zodpovednosťou. Navyše môže byť osoba zamestnancom, používateľom a pod. Vo vzťahu k dokumentu môže teda osoba mať vlastné atribúty a vystupovať v desiatkach rôznych funkcií. Všetky aspekty osoby a iných objektov by sa mohli definovať pri uplatnení objektového modelovania. Z hľadiska používateľa, ktorý sa o osobu zaujíma v bibliografickom prieskume je v podstate jedno, či napríklad meno osoby je atribútom dokumentu, alebo je sama osoba predmetom, ktorá má svoje vlastné atribúty - rok narodenia, miesto pôsobenia, diela, ktoré osoba vytvorila a pod. Záznam o osobe pritom môže vzniknúť úplne nezávisle na zázname o dokumente, ktorý je s danou osobou spojený. K spojeniu záznamu o osobe a dokumente dochádza vďaka vysoko sofistikovaným programom.

Používateľ môže len uvítať uvolnenie prísnej hierarchie a možnosť zistenia nových väzieb medzi údajmi. Dôležité je, že bibliografia pre bibliografický prieskum poskytuje také nástroje, ktoré používateľ môže veľmi efektívne využiť.

Iným znakom postmodernizmu v bibliografii je participácia nových subjektov na tvorbe a zaznamenaní bibliografických prvkov ako prístupových výrazov, napríklad  presun výkonu informačnej analýzy dokumentu z bibliografa na autora, ktorý má bibliografickú alebo informatickú prípravu. Evidentná je táto koncepcia v dokumentačnej disciplíne, ktorá sa venuje manažmentu záznamov. Tento presun bibliografickej kompetencie na autora je osobitne dôležitý v dokumentoch, ktoré sú ako úplné texty alebo záznamy o nejakom jave, predmete, aktivite, transakcii a pod. prístupné v elektronickej forme. Autor sám pripravuje dokument v elektronickej forme pre bibliografický prieskum, čím vznikajú napríklad využitím hypertextových techník (aplikácie SGML...) akési vnorené bibliografické texty alebo prieskumové prvky bibliografického typu priamo v texte dokumentu.

Vo všeobecnosti sa dá povedať, že bibliografia patrí v postmodernom veku k oblastiam, ktoré sú, viac ako iné humanitné disciplíny, napojené na hlavný generátor rozvoja, ktorým sú informačné technológie.

Bibliografia patrí medzi oblasti činnosti, ktoré sa okamžite a bez väčších ťažkostí uplatňujú v globálnych informačných sieťach, akým je Internet. Internet bibliografov neprekvapil. Bibliografické bázy údajov boli medzi prvými v Internete prístupné cez WWW (World Wide Web). Svedčí to o tom, že bibliografia sa rozvíja v tesnom kontakte s dominantným prúdom postmodernizmu, informačnými technológiami, ktoré pre bibliografiu nie sú novinkou a nenašli ju nepripravenú. Napríklad verejne prístupné on-line katalógy  (OPAC) je možné veľmi rýchlo sprístupniť resp. nástrojmi WWW. Zďaleka sa to nedalo donedávna povedať o iných, spoločensky a profesionálne lukratívnejších oblastiach a disciplínach v kultúre alebo mimo nej (múzeá, galérie, obchod, štátna správa, cestovný ruch apod).

Je zaujímavé, že charakteristické symboly postmoderny v umení sú knižnica, múzeum, maska, zrkadlo, bludisko. Upozorňuje na to Tibor Žilka (1995, s. 31). Dokladá to napríklad tým, že príbehy typických diel postmoderny, romány Umberta Eca Foucaltovo kyvadlo a Meno ruže sa odohrávajú v múzeu a knižnici.

Na bibliografickej konferencii v roku 1976 (Katuščák, 1980, 88-95)[40] sme v rámci svojho referátu predniesli ukážku z románu Anatola Francea Ostrov Tučniakov, v úvode ktorého je obraz, v ktorom je istý zjav, človiečik, ktorý má meno Fulgentius Tapír. Usiluje sa zaznamenať svedomite na rôznofarebné kartičky informácie o svete. Jeho snaha je však márna a napokon sa utopí v záplave pestrofarebných lístkov, ktoré sa na neho vyvalia z poličiek a kartoték.

Táto symbolika v sebe skrýva snahu nájsť východisko z bludiska, zo záhady, tajomnosti alebo záplavy informácií, ktoré reprezentuje knižnica a múzeum. Ukazuje sa, že človek hĺbkovo vníma knižnicu, ktorá pochopiteľne zastupuje v danom prípade aj bibliografiu, ako vážny fenomén a myšlienkovú platformu, ktorá môže slúžiť ako odrazová plocha pre hľadanie vo filozofickom zmysle slova.

Postmodernistická metafora a práca so symbolikou zrkadla, odrazu, knižnice, múzea má však aj inú konotáciu. Ide o metonymické vyjadrenie sveta o svete. V knižnici sú predsa dokumenty o realite, o svete a nie svet sám, tak, ako je v zrkadle odraz reality a nie realita samotná. Človek akoby nie je schopný vnímať a porozumieť celý svet priamo, ale cez nejakú sprostredkujúcu transformáciu, cez nejaký zástupný element. Človek akoby rezignoval na možnosť racionálneho usporiadania sveta a uchyľuje sa k tomu, čo mu ho nahrádza. Realitu akoby nahrádzala iná, upravená a ľahšie stráviteľná virtuálna alebo zidealizovaná realita. Človek sa, niekedy našťastie, nestretáva s realitou samotnou, ale s jej upraveným obrazom. Medzi človeka a realitu vstupuje veda, kultúra, literatúra a iné sprostredkovacie systémy. Taký bol priamy prenos vojny v Perzskom zálive prostredníctvom televízie CNN, taká je masová komerčná hollywoodská filmová produkcia, také sú reklamou predžuvané potravinové výrobky a pod.

Pokiaľ ide o oblasť knižnej kultúry a literatúry, niektorí myslitelia dokonca konštatujú, že „ tzv. sekundárna literatúra sa široko ďaleko prevalila cez tvorbu primárnu, čo mnohým ľuďom robí ťažké starosti“ (Mathauser, 1994, s. 30)[41]. Mathauser uvádza, že Cesare Segre hovorí o rakovinovom bujnení na tele literárnej tvorby, iní, napr. George Steiner, by ju, alebo jej najväčšiu časť, najradšej vykázali zo sveta vzdelanosti.

Bibliografia patrí tiež medzi systémy, ktoré sa realizujú na sekundárnej úrovni, tzv. metaúrovni. Možno, že by Segre a Steiner bibliografii udelili výnimku. K svojej existencii potrebuje bibliografia inú realitu - univerzum prototextov. Bez tohto univerza bibliografia nemôže existovať. Expresívne výhrady, ktoré sa dotýkajú parazitickej povahy tzv. sekundárnej literatúry sú do určitej miery namieste aj v prípade bibliografie. Môžu sa, napríklad, dotýkať faktu, že na základe pôvodných bibliografií, ktoré vznikli ako produkty uplatnenia metódy de visu, vznikajú ďalšie nepôvodné odvodeniny, ktoré sú zdanlivo nadbytočné, avšak pre používateľa môžu byť užitočné. Výhrada voči nadbytočnosti sekundárnej literatúry sa môžu vztiahnuť aj na fakt, že jeden dokument je dôvodom pre vznik desiatok a možno stovák rovnakých, alebo aspoň veľmi podobných bibliografických záznamov. Obrazne povedané, nezvyšuje sa počet poznatkov, ale počet textov, jazykových znakov, písmen, obrazov, tónov. Rozpor medzi pôvodným a odvodeným, medzi originálnym tvorivým dielom a užitočnou informáciou o ňom je jednoducho fakt, s ktorým nám prichodí sa vyrovnať. Tento rozpor je ťažko možné uspokojivo vyriešiť. Mathauser v tejto súvislosti len konštatuje, že je síce fakt, že táto sekundárna literatúra, či parazitické sekundárne texty existujú. Dodáva však, že „akákoľvek umelá redukcia ich počtu je nemysliteľná“ (Mathauser, 1994, s. 30).

Otázka primárnosti - sekundárnosti súvisí s komplikovanou otázkou medzitextového nadväzovania a s intertextualitou. Tibor Žilka (1995, s. 7-8) poukazuje na intertextualitu ako bežnú metódu postmodernistickej tvorby. Hovorí o literatúre, avšak postreh sa dotýka do značnej miery aj iných textov. Napokon znakom postmoderny je zbližovanie vedy s literatúrou a umením, pričom ich hlavnou spoločnou črtou je tvorivosť a solidarita tvorivej komunity. Žilka upozorňuje na myšlienku otca postmoderny J. L. Borgesa: „Okrem citátov nám už nič neostáva.. Jazyk je systémom citátov“.

„Dnes sú texty významných literárnach diel popretkávané rozličnými citáciami, alúziami, vkomponovanými do textu vo forme palimpsestu. Pravda, nejde vždy iba o citácie, ale aj o kvázicitácie či komentáre k už jestvujúcim dielam ... Dá sa povedať, že sa celá tvorba presunula na vzťah text1 - text2. Ak sa povie referencia, sémanticky síce vždy ide o vzťah k realite, ale dôraz sa kladie na syntagmatický aspekt - na vzťah k inému textu, k prvovzoru, ktorý autor zväčša deštruuje, znuvu píše či prepisuje.“ (Žilka, 1995, s. 7)[42].

Z hľadiska bibliografie vyššie uvedené myšlienky zaujímavo vyjadrujú to, čím sa ona sama profesionálne zaoberá. Myslíme najmä na bibliografickú starostlivosť o etickú a technickú stránku tvorby bibliografických odkazov a na techniky citovania. (STN ISO 690)[43]. Znamená to, že bibliografia pozná problém medzitextového nadväzovania a patrí medzi systémy, ktoré pomáhajú zaznamenať väzby medzi textami.

Pravda, bibliografia môže len ťažko skúmať, na aké texty reaguje autor literárneho diela. V umeleckej literatúre ide prevažne o skryté medzitextové nadväzovanie, o alúzie, voľné inšpirácie, podnety, motívy, kontemplácie, pričom autor spravidla otvorene nemanifestuje vzťah k iným textom. Bibliografia dbá o to, aby autor jasne, technicky správne a eticky, s rešpektovaním práv iných autorov, manifestoval  fakt, že sa inšpiroval cudzím textom, a že naň nejakým spôsobom nadväzuje.


4 Komunikačná koncepcia bibliografie

Popri imanentistickej koncepcii bibliografického textu staviame našu koncepciu na komunikačnom princípe. Pôvodnú teóriu bibliografickej komunikácie sme zverejnili v polovici sedemdesiatych rokov (Katuščák, 1975)[44]. Inšpirovali sme sa metodologickými výdobytkami nitrianskej školy, sústredenej okolo Františka Miku a Antona Popoviča, teórie textu, teórie literárnej komunikácie, teórie prekladu, jazykovednej štylistiky a koncepcie literárneho vzdelania.

Z hľadiska formovania teórie bibliografickej komunikácie sú dôležité najmä dva zdroje: kybernetická teória informácie a teória textu. V novšej dobe k týmto tearetickým základom treba počítať aj teóriu množín a teóriu objektovo-orientovaného modelovania.

Teória informácie poskytuje komunikačný princíp. Teória textu umožňuje v aplikáciách odpútať sa od čisto lingvistickej stránky (jazyk) bibliografického textu a prejsť k ďalším plánom textu, čiže rozšíriť túto teóriu o sémantický aspekt (téma, výrazový posun v bibliografickom texte), semiotický, resp. štylistický a komunikačný aspekt (znakovosť, komunikácia znaku). Analogicky s teóriou prekladu, v ktorej sa preklad považuje za komunikačný akt, keď hovorí, že preklad je textotvorná operácia, „štylistické modelovanie prototextu jeho prekladovým metatextom“ (Popovič, 1983, s. 164)[45].

V prípade prekladu i v prípade tvorby bibliografického textu dochádza k tzv. výrazovému posunu, čo je ústredný pojem analýzy textu prekladu a treba s ním počítať aj v analýze bibliografického textu. Problematika výrazového posunu a invariantnosti totiž patrí medzi kľúčové problémy teórie bibliografického textu a ich riešenie má rozhodujúci význam pre celú sféru bibliografického prieskumu, čiže používateľského zúžitkovania prvkov bibliografického textu.

V bibliografickom prieskume sa môže využiť len to, čo sa nachádza v bibliografickom texte. Štruktúra bibliografického textu je preto hlavným predmetom záujmu teórie bibliografie, pričom poznatky o štruktúre bibliografického textu majú svoj význam pre koncipovanie bibliografických textov rôznych úrovní.

4.1 Metodologický význam koncepcie bibliografickej komunikácie

Môžeme uviesť niekoľko dôvodov, ktoré považujeme za dôležité na to, aby sme sa zaoberali bibliografickou komunikáciou, respektíve bibliografiou z aspektu komunikácie:

·       V modeli bibliografickej komunikácie sa ukazujú principiálne prvky a procesy bibliografie; bibliografia sa v komunikačnom modeli ukáže ako špecifická homogénna štruktúra. Tým sa vytvára možnosť považovať bibliografcikú komunikáciu za najvšeobecnejšie teoretické východisko skúmania bibliografie cez jej základné prvky, zložky a ich funkcie. V modeli bibliografickej komunikácie sa odhaľuje funkčná štruktúra systému.

·       Model bibliografickej komunikácie odkrýva princípy štrukturácie bibliografického textu.

·       Komunikačné hľadisko umožňuje skúmať nielen texty - produkty bibliografických spracovateľských operácií, ale aj komunikačné postoje subjektov komunikácie, čiže sociopsychologický aspekt.

·       Komunikačné hľadisko je východiskom pre skúmanie nielen metatextotvorných operácií, ale aj pre typológiu žánrov. Rozdiely a podobnosti medzi žánrami bibliografických textov dosiaľ neboli uspokojivo popísané.

·       Koncepcia bibliografickej komunikácie prekonáva statickoštrukturálnu koncepciu bibliografie a umožňuje akcentovať jej dynamiku a otvorenosť.

Pojem „komunikácia“ je v bibliografii, knihovníctve a dokumentácii  dosť rozšírený. Používa sa v rôznych spojeniach, často dosť volne a bez potrebnej didaktickej interpretácie. Známe sú napríklad spojenia: komunikatívny oblúk, dokumentová komunikácia, spoločenský systém komunikácie vedných informácií, spoločenské aspekty adresnej komunikácie informácií, komunikačný trojuholník a mnohé ďalšie. Z uvedených je najperspektívnejšia pôvodná kybernetická predstava o komunikačnom trojuholníku, s vrcholmi: vysielač, správa, príjemca, v ktorom sa rozhoduje, či komunikovaná správa je pre príjemcu informáciou alebo nie. V tejto súvislosti sa uvádzajú kritériá, dôležité pre komunikovanie správ: kto, kedy podáva správu, aké je médium komunikácie, čo obsahuje správa, ako je formulovaná, ktorým priestorom a v akom čase má dosiahnuť cieľ, kto je príjemca, čo má správa ovplyvniť, v akom vzťahu je príjemca ku správe, akým vplyvom je vystavená správa, ako ju príjemca ďalej spracúva, ktoré spätné väzby má voči vysielajúcemu miestu, či je správa schopná nastoliť dialóg a pod.

V procese deľby práce vznikli a inštitucionalizovali sa profesionálne sprostredkovateľské služby, informačné systémy, ktoré sú založené na komunikačnom princípe. Udržiavajú kontakty medzi producentami správ, tvorcami správ - vysielačmi a príjemcami - používateľmi.

Niektorí autori zasa spomínajú extrémne málo prvkov komunikácie, napríklad iba pramený dokument - používateľ, alebo hovoria o komunikácii bez nosných prvkov.

Bibliografická komunikácie je založená na texte, presnejšie na opozícii prototext - metatext, na opozícii komunikát - metakomunikát. Bibliografická komunikácia je vlastne metakomunikáciou.

4.1.1 Aspekt obsažnosti bibliografického textu

Z hľadiska bibliografického prieskumu je napríklad rozdiel, či bibliografickým textom je len minimálny bibliografický popis, alebo či bibliograf pri tvorbe bibliografického textu využíva celú škálu štruktúry formátu USMARC alebo UNIMARC. Práve využívanie štandardných nástrojov štruktúrovania bibliografických textov je perspektívnou cestou zvyšovania obsažnosti bibliografických textov, počítačových bibliografických záznamov, a tým aj zvýšenie ich hodnoty pre bibliografický prieskum. Pre našu prax to znamená, že nestačí o týchto možnostiach len zhruba vedieť, ale usilovať sa o ich pochopenie, zvládnutie a praktické využitie.

Inou, perspektívne iste zaujímavou cestou, môže byť informačná práca s prirodzeným textom dokumentov v elektronickej forme, bez zásahu sekundárnych bibliografických a informačných služieb a systémov. Nazdávame sa, že k informačnej práci s prirodzeným textom, pripraveným na informačný prieskum, nedôjde nejakým radikálnym skokom, ale postupným prechodom od štrukturálnej metódy bibliografickej práce, jej kombinovanie a rozširovanie o hypertextové metódy, metódy na báze SGML, zúžitkúvanie ďalších poznatkov z výskumov v oblasti  umelej inteligencie a objektovo orientovaného modelovania. Súbežne s týmito postupmi sa pravdepodobne vo väčšej miere bude na informačnej príprave dokumentu pre informačný prieskum podieľať sám autor.

Popri téze o imanentnosti a komunikatívnosti pridávame k našej teoretickej koncepcii tézu o princípe obsažnosti bibliografického textu, ako dominantného atribútu, ktorý rozhoduje čím ďalej tým viac o zmysle a perspektívach bibliografie ako takej.

4.1.2 Signál a znak

Jeden z najvšeobecnejších pohľadov  na komunikáciu poskytuje teória informácie.

Zavedenie pojmu informácie umožňuje pristúpiť k výskumu najrozličnejších procesov riadenia a komunikácie v prírode a spoločnosti z jedného všeobecného hľadiska. V terminológii teórie informácie môžeme jeden z prvkov bibliografickej komunikácie, expedienta, považovať za zdroj, ktorý vyberá zamýšľanú správu z celej skupiny možných správ.

Správou, informáciou, sa tu rozumie spojenie signálu a znaku.

Signál je fyzikálny stav alebo proces, ktorý slúži na časový alebo priestorový prenos správ. Signál vzniká v dôsledku nejakej činnosti, má svoju samostatnú fyzikálnu podstatu, môže byť vyslaný na veľkú vzdialenosť a na konci svojho jestvovania sa môže premeniť na činnosť. Pri informačnom hodnotení signálu nezáleží na jeho fyzikálnej forme, ani na množstve energie, ale na izomorfnej zhode vonkajšej udalosti a signálu. Za izomorfnú možno považovať napríklad množinu ideí a tém, ktoré sú obsiahnuté v spracúvanom dokumente a ktoré ďalej existujú nezávisle na zdroji, na autorovi, expedientovi a odrazovú množinu ideí a tém zaznamenanú v správe, odvodenej z dokumentu. Teoreticky môže ísť vlastne len výnimočne o homomorfný vzťah identity. Spravidla ide o izomorfný vzťah, v ktorom existuje v odvodenej správe určitý posun vzhľadom na zdrojovú správu. Expedienta súčasne môžeme považovať za vysielač, ktorý mení správu na signál, ktorý sa cez komunikačný kanál vedie ďalej do prijímača.

Pre teóriu bibliografie, rovnako ako pre iné disciplíny knižničnej a informačnej vedy je dôležité ujasniť si  význam pojmu znak. Najvšeobecnejšia definícia hovorí, že znak je to, čo stojí za niečo iné - signum est aliquid quod stat pro aliquo. Zástupnosť je prvá vlastnosť znaku. Druhou charakteristickou vlastnosťou znaku je, že znakom sa niečo oznamuje. (Pauliny, 1981, s.17).[46]

Z nášho pohľadu sú dôležité tie znaky, ktoré sú schopné niesť a komunikovať nejaký obsah. V teórii znaku sa sa rozlišujú: príznaky, signály, symboly a znaky.

Príznak alebo symptóm, je vonkajším prejavom predmetu alebo javu. Napríklad dýchanie je príznakom života, žlté oči príznakom choroby. Príznak sa môže chápať ako znak, ale obyčajne sa nemôže komunikovať ako znak a nedá sa umelo reprodukovať. Signál je vonkajší jav, ktorý upozorňuje na nejakú udalosť, ktorá nasleduje za ním, alebo nabáda na nejaké konanie. Napríklad červené svetlo na semafore na križovatke signalizuje povinnosť zastaviť. Symbol je dohovorený vonkajší jav, ktorý vyvoláva myšlienku o určitom obsahu. Napríklad kríž je symbolom viery. Iný symbol, vatra zvrchovanosti má byť symbolom hrdosti na slovenskú suverenitu, ktorý má upevniť historické fakty a mýty, vyvolať romanticko-nostalgickú náladu účastníkov a ich strmé pohľady vrhané smerom na juh a na západ.

Príznaky, signály a symboly sú síce znaky, ktoré sú schopné fungovať v komunikácii, avšak nie sú to znaky vo vlastnom zmysle slova. Sú to tzv. predznaky. (Horecký, 1978, s. 45).[47]

Jazykový znak má dve časti:

·       to čo sa označuje (čiže význam, obsah, téma, predmet, jav), tzv. označované - signifié;

·       to, čím sa označuje ( čiže formálna stránka jazykového znaku), tzv. označujúce - signifiant.

O jazykovom znaku sa hovorí len vtedy, ak ide o nerozlučné spojenie týchto dvoch komponentov. „Jazykový znak  je invariantná jednotka formálnej štruktúry jazyka (morféma, slovo, spojenie slov, veta), majúca nominatívnu (denotatívnu, referenčnú), signifikatívnu a často aj komunikatívnu funkciu (tak či onak sa vzťahuje na skutočnosť).“(Horecký, 1987, s. 45-46).

Jazykové znaky, alebo spojenia jazykových znakov sú jazykovými prostriedkami a jazykovými jednotkami určitého konkrétneho jazykového systému. Jazykové znaky nie sú rovnorodé, pokiaľ ide o ich formu a obsah. V rozličných civilizačných zoskupeniach sa prvky objektívnej reality prostredníctvom psychických obsahov formujú do jazykových znakov rôznym spôsobom. V rôznych jazykových systémoch sa jazykové jednotky, napr. slová, lexikálne jednotky, môžu členiť na slovné druhy rôznym spôsobom. Podľa povahy obsahu a formy jazykových znakov sa utvorili isté jazykové typy: slovenčina - prevažne flektívny typ, maďarčina - aglutinačný typ, angličtina - izolatívny typ, nemčina - polysyntetický typ (Pauliny, 1981, s. 21).

V bibliografii sa pracuje s jazykovými znakmi. Špecifickými jazykovými znakmi v bibliografii sú bibliografické texty. Dôležité však je, o akú úroveň jazykového znaku ide.

Predmetom záujmu bibliografie sú prevažne dokumenty a záznamy o dokumentoch. Dokumenty a záznamy o nich sú komplexné jazykové znaky. Sú to texty. Z hľadiska bibliografie nie sú predmetom prvoradej pozornosti nižšie jazykové znaky (fonémy, morfémy...), ale ucelená štruktúra textu dokumentu a najmä štruktúra a zákonitosti výstavby textu o texte dokumentu, čiže bibliografického textu - metatextu s jeho osobitosťami, znakmi a vlastnosťami.

Vidí sa nám, že pre bibliografiu je výhodná koncepcia textu ako komplexného jazykového prejavu, prehovoru alebo komunikátu (Mistrík, 1985, s. 272).[48] V teórii znaku v súvislosti s textom hovorí napríklad Bense (1967, s. 8) o superznaku, o znaku, o zmysle celej štruktúry textu. V tomto zmysle je dokument textom. Pojem text má najširší a pre mimolingvistické aplikácie vhodnú koncepciu v prácach reprezentantov tzv. tartuskej školy. Vedúci predstaviteľ tejto školy J. M. Lotman definuje text: 1) ako zafixovaný jazykový prejav, resp. súbor informácií slúžiaci na zachovanie v ňom obsiahnutých informácií; 2) nerozčlenený, celistvý signál, ktorý je rámcovaný začiatkom a koncom; 3) osobitná štruktúra, nakoľko informácie v ňom obsiahnuté sú usporiadané a hierarchizované podľa princípov samej štruktúry. V tomto zmysle sa za text považuje v podstate akýkoľvek dokument - výtvarné dielo, audiovizuálny dokument a podobne, teda nie len písomný dokument (Lotman, 1970, s. 67-69)[49]. Táto koncepcia je prijateľná pre bibliografiu, nakoľko fyzická forma média a povaha vyjadrenia znaku prestáva byť z hľadiska predmetu bibliografie dôležitá. V bibliografii je možné spracovať a sprístupňovať nielen písomné dokumenty, ale aj grafiku, hudbu, predmety, počítačové súbory a pod.

Všeobecne sa uznáva, že informácia je spojenie signálu a znaku a že informácia je to, čo odstraňuje alebo redukuje neurčitosť, alebo čo pomáha riešiť nejaký problém.

Podľa Ashbyho ako ekvivalent informácie možno použiť pojem variety. To znamená, že informácia, ktorá je prenášaná správou, závisí od množiny, z ktorej je vybratá. Toto sú dôležité všeobecné poznatky, ktoré sa využívajú a potvrdzujú aj v teórii textu.

Na bibliografickú komunikáciu sa môžeme konkrétnejšie pozerať ako na zvláštny prípad textovej komunikácie alebo jazykovej komunikácie, nakoľko jazyk je najdôležitejšou rovinou v štruktúre textu.

V oblasti textovej komunikácie sú médiom prenosu správy znaky prirodzeného jazyka, čiže znaky, slová, vety, text. V textovej komunikácii pritom ide o narábanie s jazykovými prostriedkami predovšetkým na úrovni základných plánov jazyka, čiže na úrovni plánu lexikálneho a syntaktického. Laterálne, okrajovo, aj na úrovni plánu fonologického a sémantického. Súhrnne sa hovorí o rovine textu, o texte, ktorý v koncepcii teórie textu Františka Miku (1973, s. 10-22)[50] zahŕňa všetky jazykové plány. V rovine jazyka sú fyzikálne najmenšie kódovacie jednotky. Ich osamotením a izolovaným, neorganizovaným použitím by bola jazyková, textová komunikácia veľmi problematická. Veď aký zmysel by malo vstupovať do komunikácie náhodným, neorganizovaným súborom reťazcov znakov, ktoré by boli mimo pravidiel určitého jazyka. Texty sa netvoria na to, aby sa v nich použili určité slová, syntagmy, vety, odstavce a pod., ale aby sa komunikoval nejaký obsah, myšlienka, informácia.

Teória textu disponuje okrem roviny jazyka aj podrovinou štýlu a podrovinou témy. Práve táto komplexnosť koncepcie textu je vhodná pre aplikácie v bibliografickej komunikácii.

„Úroveň štýlu je síce podrovinou textu, no nie v takom zmysle ako podrovina témy, ktorá je vlastne jadrom roviny textu. Rovina témy zahrňuje totiž všeobecnú problematiku textu bez zreteľa na štylistické rozdiely. Podrovina štýla vstupuje do roviny textu na vyššom stupni, a to ako diferencujúci faktor („literárny text, „vedecký text“, „hovorový text“ a pod.). Podrovina štýlu sa pritom nerealizuje vc texte samostatne, ale prostredníctvom podroviny témy a prostredníctvom roviny jazyka, t.j. tematické a jazykové dianie sa na istej úrovni stáva štylistickým dianím“(Miko, 1973, s. 14).

Jazyková komunikácia podľa Františka Miku (1970, s. 121)[51] zahrňuje sedem faktorov; sú to:

1)    expedient (Exp), podávateľ prejavu,

2)    percipient (Percp), prijímateľ prejavu,

3)    text (T),

4)    jazyk (L),

5)    skúsenostný komplex (EC), ktorý je v texte tematizovaný,

6)    komunikačnú situáciu (CS), v ktorej sa prejav uskutočňuje,

7)    diachronický a synchronický prierez (v literárnej komunikácii je to vývinový rad a literárna situácia, v bibliografii je to bibliografický časový kontext a konkrétna bibliografická situácia).  

 

 CS

 

                                                                EC                  

Exp - ...T i - 2  < Ti - 1   T    Ti + 1 > T i + 2 ...  - Percp

                                      

                                      L

Obrázok  6 Schéma jazykovej komunikácie

V schéme je základný obraz jazykovej komunikácie znázornený prvými šiestimi faktormi (Exp, Percp, T, EC, L, CS).

Text (T) je rámcovaný faktormi Ti -2 a Ti - 1 , ktoré znamenajú literárnu situáciu a faktory Ti + 2 a Ti + 1 , znamenajúce temporálne navrstvovanie.

V našej lingvistike existujú aj iné modely jazykovej komunikácie, v ktorých sa objavuje v podstate už informatické chápanie jazykovej komunikácie a sú do nej zahrnuté aj elementy z oblasti fyziológie spracovania a komunikácie informácií. (Kráľ, 1974, s. 53-91)[52]

V lingvistike sa stále objavujú nové snahy o hľadanie menších celkov v štruktúre jazyka a o  vyčleňovanie tzv. jazykových plánov jazyka alebo rovín jazyka. Vyššie načrtnutá koncepcia postavenia jazykových plánov je napojená na pôvodnú koncepciu F. Miku, ktorý už na začiatku sedemdesiatych rokov reagoval na výskumy v oblasti hypersyntaktických výskumov jazykového znaku a v súlade so svetovým trendom položil u nás základy komunikačného výskumu textu. V roku 1972 rozpracoval pôvodnú koncepciu generatívnej štruktúry slovenskej vety (Miko, 1972)[53].


Vlastné koncepcie jazykových rovín vniesla pražská škola matematickej lingvistiky (Sgall et.al. 1969)[54], ktorá rozoznáva tieto jazykové roviny:

Tabuľka  2 Jazykové roviny podľa pražskej školy algebraickej lingvistiky

rovina             

základná jednotka

zložky jednotky

tektogramatická

propozícia

sémantéma

tagmémická

veta

tagméma

morfologická

séma

morféma

morfonologická

morfonéma

morfa

fonetická          

hláska

dištinktívny príznak

Existujú aj ďalšie koncepcie rovín jazyka, napríklad Horeckého model jazykového systému (1978, s. 68)[55], ktorý rozoznáva: 1) syntaktickú rovinu (vetné členy, význam vety);  2) onomatologickú rovinu (pomenovania, význam slov); 3) fonematickú rovinu (fonéma, dištinktívne príznaky).

 


Obrázok  7 Schéma literárnej komunikácie (podľa F. Miku)


 

4.2 Základný teoretický model bibliografickej komunikácie

Schéma literárnej komunikácie zobrazuje komplex entít, ktoré sa v literárnej komunikácii  nachádzajú. Základom literárnej komunikácie je ikonická os a komunikačná os. Ikonická os (vertikálna) je zobrazovacia. Zahŕňa faktory a entity, ktoré sa odrážajú v literárnom komunikáte. Na konkrétny literárny komunikát, ktorý je súčasťou literatúry, majú vplyv  faktory, ako je kultúrna situácia, umelecká kultúra, literárny vkus, literárne vzdelanie, cudzie literatúry, tradície, motivácia, spoločenská literatúra, historická situácia  a pod. Komunikačná os znázorňuje samotný fakt prenosu literárneho komunikátu, čím sa komunikácia fakticky napĺňa a realizuje.

V základnom, teoretickom modeli komunikácie sú tieto prvky a procesy:

·       Expedient, vysielač (EX)

·       Kódovanie (K)

·       TEXT (T) = Prototext (PT)

·       Dekódovanie (DK)

·       Percipient, prijímač, používateľ (PC)

Naša schéma bibliografickej komunikácie na pozadí všeobecného modelu jazykovej komunikácie je zobrazená jednoduchšie. Postráda faktory CS, EC, L.

Na prvej, primárnej úrovni komunikácie sú len prvky Expedient, Prototext a Percipient.

Je to, pravdaže, už krajne zjednodušená prdstava. Jednoducho, základný teoretický model komunikácie. Pojem prototext tu už zohľadňuje a avizuje bibliograficko komunikačný, teda matakomunikačný aspekt.

Model prvej, primárnej úrovne komunikácie používame na to, aby sme za jeho pomoci ukázali praktický, reálny obraz bibliografickej komunikácie. Primárna komunikácia existuje len ako teoretická možnosť, ktorá v praxi spravidla nefunguje. Zriedka sa stáva, aby autor poskytol knihu priamo čitateľovi, čiže bez vydavateľstva, bez distribútora, bez knižného obchodu, bez knižnice. Pritom azda netreba pripomínať, že všetky tieto subsystémy knižnej kultúry pracujú s bibliografickými informáciami. Vo formálnej komunikácii teda existujú profesionálne sprostredkovateľské kanály, ako je vydavateľský sektor, kníhkupecký sektor, knižnice, bibliografia, ktoré sú, ako sme už spomenuli, z informačno-komunikačného hľadiska nadbytočné, ale sú spoločensky a profesionálne nevyhnutné.  Prakticky totiž vždy jestvuje nejaký kanál, ktorý umožní to, aby sa percipient dostal k textu vlastného dokumentu. Bibliografická činnosť je jednou z tých, ktoré sú povinné túto sprostredkovaciu činnosť inštitucionalizovane a profesionálne zabezpečovať.

Potom sa dá povedať, že jazyková komunikácia, a bibliografia je jej špecifickým prípadom, sa v bibliografii nevykonáva priamo, ale sprostredkovane. V prípade bibliografie sa realizuje na úrovni bibliografickej komunikácie. Táto bibliografická komunikácia je vzhľadom na základný teoretický model jazykovej komunikácie vlastne metakomunikáciou. Predpona meta tu nemá nijaký hanlivý, alebo degradujúci význam, pretože ide o označenie reálnej a závažnej činnosti. Keďže bibliografická komunikácia sa fakticky nevykonáva priamo, na prvej, primárnej úrovni (I.), ale sprostredkovane, cez metakomunikačnú odbočku (II.), treba brať proces dekódovania (DK) na prvej úrovni brať na vedomie len ako teoretickú možnosť.

Ak sme vynechali faktory jazykovej komunikácie (CS, EC, L) v tejto schéme, nijako ich nemôžeme ignorovať pri vysvetlení a interpretácii tohto modelu. Skúsenostný komplex (EC) a jazyk (L) tam budú mať dokonca veľmi dôležité miesto. Komunikačnými situáciami (CS) sa zasa nevyhnutne treba zaoberať pri skúmaní funkcionality bibliografie, pri projektovaní konkrétnych výstupov a pri výskume používateľa. Čím lepšie dokážeme anticipovať komunikačné situácie, tým adekvátnejšie dokážeme štruktúrovať a koncipovať bibliografický text a uspokojiť používateľské potreby a požiadavky realizované v bibliografickom prieskume.


Obrázok 8 Schéma vzťahov univerza prototextov a univerza metatextov

 

 

 

Schéma na predchádzajúcom obrázku obsahuje dva základné javy, ktoré tvoria základ bibliografickej komunikácie. Je to jednak univerzum dokumentov (prototextov) a jednak bibliografické univerzum (univerzum metatextov).

Univerzum dokumentov je v podstate veľmi zložitý objekt. Tvorcami dokumentov sú autori a korporatívni autori (korporácie). Produkujú monografie, seriály, články, súbory. Tieto objekty sú ďalej štruktúrované a môžu existovať v rôznych fyzických formách. Napríklad monografia môže mať formu tlačeného textu alebo počítačového súboru. Monografie môžu vytvárať väčšie súbory (edície), alebo sa môžu členiť na menšie časti (články) a pod.

Bibliografické univerzum je odrazom a modelom univerza dokumentov. Usiluje sa zaznamenať vzťahy medzi dokumentami v diachronickom a synchronickom priereze a reprezentovať tieto fakty a vzťahy ako usporiadanejšie a systematizované v tvare, ktorý je vhodnejší na komunikáciu informácií o univerze dokumentov.

Schéma tiež ukazuje, že bibliografické univerzum je závislé na univerze dokumentov. Vyjadruje to široká šipka, ktorá znázorňuje proces, prostredníctvom ktoréhu bibliografické univerzum vzniká; je to kondenzačná deskripcia alebo modelovanie bibliografických vzťahov chronologických, vertikálnych a derivovaných.

 

4.2.1 Model bibliografickej komunikácie

Naša schéma umožňuje vidieť model so základnými prvkami a procesmi bibliografickej komunikácie. Je to dynamická otvorená štruktúra bibliografického systému. Z nášho pohľadu je bibliografia veda o bibliografickej komunikácii.(Katuščák, 1981, s. 93-136).[56]

V schéme bibliografickej komunikácie sú tieto prvky a procesy:

·       Expedient, vysielač (EX)

·       Kódovanie (K)

·       PROTOTEXT (PT)

·       Dekódovanie (DK)

·       percipient+expedient, bibliograf (PC1+EX1)

·       Kódovanie v procese komprimačnej, kondenzačnej deskripcie (K1)

·       METATEXT, bibliografický text, bibliografický záznam (MT)

·       Dekódovanie (DK1)

·       Percipient, prijímač, používateľ (PC)

 


Obrázok  9 Model bibliografickej komunikácie


 

4.2.2 Prvky a procesy bibliografieckej komunikácie

V modeli bibliografickej komunikácie vidíme všetky podstatné štrukturálne prvky a zložky a vzťahy medzi nimi. Je to otvorená materiálna štruktúra, bibliografického informačného procesu a univerzálny funkčný model akéhokoľvek dokumentového informačného systému, predstavujúci dynamický pohľad na bibliografický systém. Je rozšírením statického pohľadu na bibliografiu ako objekt. Vytvára nocionálny základ pre entitno-relačné modelovanie alebo objektovo orientované modelovanie bibliografie. Metódy štruktúrovanej analýzy pre účely vývoja softverov sú však mimo témy našej práce.

Čo vlastne znázorňuje model bibliografickej komunikácie?

Objektívna realita, svet, univerzum (UX) sú východiskom i cieľom bibliografickej komunikácie. Daný komunikačný proces sa  začína a relatívne končí realitou. Je to proces otvorený, neukončený, dynamický, rekurzívny, podmienený pohybom a rozvojom poznania, zaznamenaného v univerze dokumentov.

4.2.3 Priebeh bibliografickej komunikácie

Expedient (EX) je prvok bibliografickej komunikácie, ktorý vyberá zamýšľanú správu z množiny možných správ, ktorých zdrojom je univerzum (UX). Výsledkom tvorivej činnosti tohto subjektu (EX) je dokument, ktorý je v bibliografickej komunikácii prototextom (PT). Východiskovým prvkom bibliografickej komunikácie je text dokumentu (PT). V procese dekódovania (DK1), čiže v procese informačnej analýzy sa dokumentu zmocňuje bibliograf, ktorý je súčasne percipientom (PC1) a expedientom (EX1) v jednej osobe. Môže to byť bibliograf, katalogizátor, dokumentarista, informačný pracovník, vydavateľ, autor a pod. Subjekt (PC1+EX1) vytvára na základe dokumentu bibliografický (informatický) text a uplatňuje pritom špecifické pravidlá kódovania (MARC, ISBD, HTML, SGML ...). Výsledkom činnosti kódovania subjektom (PC+EX1) je bibliografický (informatický) text, čiže metatext (MT). Nasleduje proces dekódovania (DK1), ktorého agensom je percipient (PC), používateľ a ktorý sa uskutočňuje v procese bibliografického prieskumu. Percipient (PC) ako výsledky prieskumu získa najprv metatexty (MT) a cez ne prototexty (PT), dokumenty, cez ktoré sa dostáva k tomu výseku objektívnej reality, univerza (UX), ktoré v dokumente (PT) zobrazil autor dokumentu (EX).

Dynamickosť bibliografickej komunikácie je daná dialektickým napätím medzi medzi prototextom (PT) a používateľom (PC). Ide o napätie, vyvolané komunikačnou asymetriou, komunikačnou nerovnováhou. Prototext má to, čo nemá používateľ, ktorý sa k tomu dostane cez bibliografický text (MT). Prototext sa môže považovať za východiskový objek bibliografickej komunikácie a používateľ za cieľový objekt komunikácie.

Keďže však ide o homogénnu štruktúru, alebo, inak povedané, o štrukturálnu jednotu, nemožno o prototexte a používateľovi uvažovať ako o výlučných a jediných prvkoch bibliografickej komunikácie. Objektívne vzaté, pri interpretácie tejto štruktúry ako objektu teórie bibliografie, či vôbec objektu skúmania, sú rovnako dôležité všetky prvky a zložky, ktoré majú charakter predmetovosti tak, ako sme ich uviedli vyššie. Znamená to, že ak máme záujem o vyčlenenie a preskúmanie niektorého prvku alebo zložky, musíme si ujasniť hľadisko, rozlišovaciu úroveň, cieľ a zmysel takého počínania. Súčasne si musíme uvedomiť, že je nemožné zabudnúť na usúvsťažnenie vyčleneného prvku či zložky s ostatnými prvkami a zložkam tejto štruktúry. Táto štruktúra by nemohla fungovať, akonáhle by sme vypustili, zanedbali alebo deštruovali ktorýkoľvek z prvkov alebo zložiek. Tento princíp však platí aj obrátene. Ak dôjde ku zmene hociktorého z uvedených prvkov alebo zložiek, zasiahnu sa tým vo väčšej alebo menšej miere všetky ostatné štrukturálne elementy.

4.2.3.1 expedient, vysielač (ex) a Kódovanie (k)

Expedient (EX) je prvkom, subjektom bibliografickej komunikácie, ktorý vyberá podnety, poznatky a informácie pre svoju správu z celej množiny možných správ, podnetov, poznatkov a informácií. Vo vzťahu ku komunikovateľnej realite, univerzu (UX) vlastne nie je ničím determinovaný. Má možnosť slobodného výberu tém a môže ich podľa svojho autorského zámeru ľubovoľne kombinovať a podávať. Jeho základný postoj ku skutočnosti je, teoreticky vzaté, voľný. Expedient v závislosti od svojho komunikačného postoja, autorského zámeru, určuje zo svojho skúsenostného komplexu tie fakty, ktoré sa stanú cez proces tematizácie skúsenostného komplexu témou, teda konkrétnym sledom tematických jednotiek, motívov. Ide tu o proces selekcie motívov, ich stvárnenie pomocou jazykových prostriedkov a ich lineárne zoradenie. Proces vytvorenie sémantickej informácie o pragmatickej informácii nevyhnutne predpokladá účasť takéhoto subjektu. Na úrovni metakomunikácie metakomunikácie, pri vytváraní sémantickej informácie na základe prvotnej sémantickej informácie to platí takisto.

Nakoľko sa už pohybujeme na úrovni bibliografie, mali by sme spresniť, že expedient je vlastne subjekt, ktorý sa nie celkom presne nazýva autorom. Presnejšie je to subjekt, ktorý má intelektuálnu zodpovednosť za dielo. V bibliografii sa tento subjekt zahŕňa do údaja o zodpovednosti. Týmto termínom sa rozumie „meno (mená) alebo výraz (výrazy), ktoré sa vzťahujú na identifikáciu alebo funkciu všetkých osôb alebo korporácií, ktoré sú zodpovedné za vytvorenie umeleckého alebo intelektuálneho obsahu popisovaného diela alebo za jeho realizáciu.“(ISO 5127:1981)[57]. Musíme mať na pamäti, že expedient je entita, alebo objekt, ktorá môže mať rôzne atribúty a stavy. V odbornej terminológii je dosť nešikovné používanie pojmu autor na označenie tejto entity, pretože autor je vlastne iba jedným z atribútov alebo stavov danej entity. Nazvime ho pracovne zodpovedný subjekt a myslime ním akúkoľvek entitu, ktorá je agensom a výsledkom jej činnosti je dokument. Touto entitou môže byť osoba, ako napríklad  autor, zostavovateľ, skladateľ, režisér, maliar a pod. Môže ňou byť spoluautor, prekladateľ, ilustrátor, upravovateľ, aranžér, anotátor, umelec, rozprávač, dirigent, interpret, rytec, tlačiar, vydavateľ, darca a pod. Slovom môže ísť o subjekty, ktorých funkcie a relačné kódy sú taxatívne vymenované napríklad v manuáli Unimarc, príloha C (1994, s. 417-424)[58]. Rovnako treba mať na pamäti, že zodpovedným subjektom nemusí byť len osoba, ale aj korporácia, alebo že dokument môže, ale nemusí mať expresis verbis štandardný zodpovedný subjekt alebo ho nemusí mať vyjadrený vôbec.   

Jednoducho povedané, autor môže písať o čomkoľvek, môže vytvoriť dielo podľa svojej vôle. Je potom už iná vec, že v skutočnosti zámerne, so zreteľom na svoj komunikačný postoj volí zo skúsenostného komplexu tie fakty a myšlienky, ktoré sa stanú cez proces tematizácie skúsenostného komplexu tým, čo nazývame téma.

Téma, teda to, o čom sa v texte hovorí, je v texte jazykovo realizovaná. Bez jazykovej realizácie témy, čiže bez využitia jazykových prostriedkov na tvorbu sémantickej informácie je len nerealizovaný skúsenostný komplex. Bez jazykovej realizácie téme nie je komunikácia možná.

Expedient (EX) je praktický subjekt, ktorý si v procese poznávacej činnosti osvojuje, afirmuje, externé podnety. Vo vedomí tvorivého praktického subjektu sa v procese spredmetňovania vo vzťahu k objektívnej realite, súčasťou ktorej sú aj iné dokumenty, relatívne ustaľuje a zaznamenáva to, čo sa v teórii textu nazýva skúsenostný komplex. Je to závažným pojmom teórie textu je skúsenostný komplex.

„Skúsenostný komplex je súhrn skúseností, predstáv, myšlienok, citov, záujmov a podnetov, ktoré tvoria vo vedomí človeka istý celok a ktoré sú podkladom pre komunikáciu, t.j. vytvorenie jazykového prejavu. Skúsenostný komplex je výberovou základňou pre konkrétny text, tdeterminuje rozsah, v ktorom sa môže daný text realizovať. Sú to realizačné možnosti textu. Konkrétny text je výberom z týchto možností“. (Miko, 1973, s. 14)[59].

Pojem skúsenostný komplex je dôležitý najmä pre objasnenie pozície subjektov bibliografickej komunikácie (EX, EX1). Skúsenostný komplex a komunikačný postoj - to je predmetová a myšlienková základňa pre výber lexikálnych prostriedkov a určitého špecifického koncipovania komunikátu. Proces tematizácie skúsenostného komplexu spolu so spredmetňovaním a výsledkom tohto procesu - textom - vytvárajú odrazovú os komunikácie.

4.2.3.2 prototext (pt)

V bibliografickej komunikácii je pojem prototext synonymom pojmu dokument. Prototext  je základom pre vytvorenie nového textu - metatextu; je to text, ktorý predchádza inému textu, znak, na základe ktorého vzniká metaznak, komunikát, na základe ktorého vzniká metakomunikát.

Teoreticky tento pojem symbolizuje univerzum prototextov, v  ktorom sú všetky dokumenty, ktoré sú potenciálne východiskom bibliografickej komunikácie.

Výskumná skupina IFLA pre funkčné požiadavky na bibliografický záznam vypracovala východisko pre teoretický model, ktorý obsahuje zoznam typov entít, ktoré reprezentujú predmet bibliografického záujmu:

·       Dielo (Work) - intelektuálny a umelecký obsah; súbor všetkých vyjadrení originálneho textu a všetky vyjadrenia odvodené od origunálu prekladom alebo revíziou.

·       Náklad (Impression) - súbor všetkých jednotiek z jednej sadzby, od jedného vydavateľa alebo viacerých vydavateľov v tom istom čase.

·       Vydanie (edition) - súbor všetkých dokumentov, ktoré vznikli z jedinečnej typografickej sadzby (single act of typographic composition),

·       Text (text) - súbor všetkých jednotiek vyjadrujúcich rovnaký obsahom

·       Superdielo (superworks) - súbor všetkých vyjadrení  originálneho diela a všetkých vyjadrení, odvodených od neho,

·       Výraz (Expression) - intelektuálny alebo umelecký obsah realizovaný vo forme softweru, textu (písomnej forme), vo forme vizuálnej, hudobnej alebo vo forme choreografickej notácie,

·       Vyjadrenie (Manifestation) - fyzické vyjadrenie intelektuálneho obsahu a súčasne abstrakcia, ktorá sa vzťahuje na všetky diela, ktoré majú rovnaké fyzické charakteristiky.

·       Dokument (Item) - samostatná položka, exemplár (copy), ktorý je predmetom zaznamenávania a ktorá sa môže skladať z viacerých fyzických jednotiek (pieces). (Losee, 1997, s. 254-269)[60], (Svenonius, 1992, s. 5-6)[61].

4.2.3.3 percipientpercipient+expedient, bibliograf (pc1+ex1) a dekódovanie (dk1)

Bibliograf ako percipient (PC1) podriaďuje proces dekódovania procesu a pravidlám kódovania (K). Musí analyzovať štruktúru, výstavbu textu dokumentu, čiže musí sa zoznámiť s tým, ako je dokument koncipovaný, čiže ako sú v ňom informácie zakódované. Tento proces nie je úplne determinovaný. Bibliograf nevytvára presný obraz dokumentu. Bibliograf ako expedient (EX1) je povinný vytvoriť bibliografický záznam (MT - metatext), a to v procese bibliografického kódovania, ktoré nazývame kódovaním v procese komprimačnej alebo kondenzačnej deskripcie (K1). V procese bibliografického kódovania bibliograf rešpektuje štruktúru dokumentu, ktorý spracúva a súčasne rešpektuje špeciálne profesionálne pravidlá a pomôcky kódovania, medzi ktoré patria napríklad odporúčania pre medzinárodný štandardný bibliografický popis, katalogizačné pravidlá, slovníky, tezaury, hesláre, bibliografické formáty typu MARC, ktoré mu poskytujú nástroje na štruktúrovanie bibliografického záznamu, štandardy pre tvorbu prístupových výrazov, tvorbu abstraktov, anotácií a pod.

Prakticky je týmto subjektom knihovník, bibliograf, informačný pracovník a v podstate každý subjekt, ktorý vytvára záznam o dokumente. Je to teda odborný pracovník, ktorý vyhotovuje akvizičný záznam, vyhotovuje bibliografický popis, robí vecnú katalogizáciu, klasifikuje a indexuje dokument, vyhotovuje záznam CIP a pod. Je to aj autor, ktorý vyhotovuje bibliografický odkaz, vydavateľstvo alebo redaktor rozhlasu, tlače, televízie, ktorí informujú o nových knihách a pod. Je ním tiež autor, ktorý pripravuje svoj text v elektronickej forme na informačné využitie (META údaje, aplikácie SGML - HTML, TEI a pod.). Všetci títo prichádzajú do styku s cudzím alebo vlastným textom a rôznym spôsobom naň reagujú ako metatextotvorné subjekty.

Subjekt (PC1+EX1) sa vyznačuje recepčnou aktivitou. To znamená, že nie je len pasívnym účastníkom komunikácie, prijímateľom textu dokumentu, ale prejavuje voči textom a ostatným účastníkom komunkácie textotvornú aktivitu.

Subjektom bibliografickej komunikácie sú knihovníci, bibliografi a iní odborní pracovníci.

Činnosť knižnice zabezpečujú knihovníci. Knihovník je odborný  zamestnanec,  ktorý  vyberá, získava, spracúva, sprístupňuje informácie a riadi knižničné služby. U nás sa pripravuje v študijnom odbore, ktorý sa pomenúva termínom "kniožničná a informačná veda” a “informačné štúdiá”. Vzdelanie získava na  univerzitách, vysokých školách, stredných školách alebo im rovnocennou formou vzdelania. Popri  knihovníkoch, ktorí majú v knižniciach najvyššie postavenie, pracujú v knižniciach aj knižniční technici a personál.

Na knihovníka sú kladené všeobecné a špeciálne odborné požiadavky.

Knihovník popisuje, plánuje, organizuje, zavádza, riadi  a vyhodnocuje knižničné a informačné služby a systémy. Knihovník musí najmä vedieť:

·       analyzovať knižničné a informačné potreby spoločenstva, v ktorom knižnica pôsobí z hľadiska požiadaviek na akvizíciu a informačné služby,

·       navrhovať najlepšie informačné systémy a služby na uspokojovanie informačných potrieb,

·       vybrať a poskytnúť informácie so zreteľom na potreby používateľov,

·       tvoriť a udržiavať bázy údajov podľa potrieb knižnice,

·       vypracúvať a zavádzať plány zabezpečenia fungovania knižnice a služieb,

·       zdokonaľovať akvizíciu, systémy a procedúry na zlepšenie dostupnosti knižničných zdrojov,

·       ovládať originálnu  katalogizáciu a klasifikáciu knižničných dokumentov,

·       navrhovať, plánovať, zdokonaľovať systém riadenia cirkulácie (evidencie obehu dokumentov),

·       asistovať používateľom  pri  používaní  knižničných a informačných systémov,

*   poskytovať odpovede na informatívne a informačné otázky,

*   riadiť a administrovať knižnice a  informačné systémy,

·       pozorovať, hodnotiť a modifikovať knižničné a informačné služby a systémy‚ aby čo najlepšie  zodpovedali požiadavkám používateľov a požiadavkám na ich kvalitu,

·       ovládať tvorbu rozpočtov a zdokonaľovať knižničné služby,

·       vyberať, hodnotiť, riadiť a vzdelávať personál,

·       sledovať knižničnú  politiku  a technológie.

 

Knihovník je subjektom bibliografickej komunikácie v tých zložkách, ktoré sa dotýkajú procesov akvizície, tvroby a udržiavania báz údajov, katalogizácie a klasifikácie a informačných služieb knižnice. Treba povedať, že činnosť knihovníka sa viaže najmä na konkrétny fond knižnice.

Bibliograf  je osoba, ktorá sa profesionálne zaoberá bibliografiou po vedeckej, výskumnej, vzdelávacej alebo organizačnej stránke. Prakticky vykonáva bibliografickú činnosť a poskytuje bibliografické služby z fondov konkrétnej knižnice, bibliografickej agentúry, dokumentačného strediska alebo iného informačného zariadenia, poskytujúceho dokumentové informačné služby. Bibliograf na rozdiel od knihovníka nemusí byť spojený s činnosťou knižnice.

Termín bibliograf sa pôvodne vzťahoval na osobu, ktorá vykonávala pisárske práce a prepisovala knihy. Za bibliografov sa považovali v antickom Grécku tí, ktorí sa zaoberali ručným opisovaním kníh. V širšom význame sa tento termín používa na pomenovanie osoby, ktorá sa zaoberá knihovedou, bibliológiou.

Bibliograf ovláda:

·       techniku identifikácie a bibliografického popisu všetkých druhov dokumentov,

·       metódy a techniky klasifikácie, indexovania a kódovania,

·       štúdium techník produkcie a šírenia dokumentov,

·       tvorbu bibliografických písomných textov - popisov, záznamov, súpisov (bibliografií, katalógov, rešerší, rozborových štúdií...)

·       tvorbu lokálnych a distribuovaných bibliografických báz údajov v elektronickej forme, ktoré predstavujú súpis špecificky usporiadaných záznamov a obsahujú údaje popisujúce dokument a umožňujú jeho identifikáciu,

·       metódy parametrizácie softverov pre účely bibliografickej komunikácie

·       metódy navrhovania a riadenia bibliograficko-informačných systémov,

·       bibliografické normy a štandardy a štandardy zo súvisiacich oblastí informačnej technológie,

·       metódy a techniky bibliografického a informačného prieskumu v lokálnych a globálnych sieťach.

Bibliograf je prakticky schopný analyzovať bibliografické a informačné potreby používateľov a so zreteľom na tieto potreby optimalizovať bibliografický systém, tvoriť bibliografické popisy a bibliografické záznamy o všetkých druhoch a typoch dokumentov, a to buď manuálne alebo s použitím výpočtovej techniky. Ďalej je schopný redigovať bibliografické súpisy, klasifikovať dokumenty, tvoriť selekčné prístupové výrazy, záhlavia, predmetové heslá, kľúčové slová, registre a pod. Vie tvoriť a využívať bibliografické bázy údajov a poskytovať bibliograficko-informačné služby.

Odborné zamerania bibliografovej práce sa mení pod vplyvom uplatňovania informačných technológií a v dôsledku nových nosičov informácií v knižniciach, bibliografických agentúrach a informačných pracoviskách. Bibliograf  sa stáva mediátorom, resp. navigátorom, ktorý analyzuje používateľovu informačno-bibliografickú požiadavku a nájde najefektívnejší spôsob jej uspokojenia. Prakticky dokáže používateľa zorientovať v miliónoch bibliografických záznamov v rozličných bibliografických bázach údajov všeobecného ako aj špeciálneho zamerania (DIALOG, DATASTAR, OCLC, Internet - WWW a pod.).

 

4.2.3.4 Kódovanie v procese komprimačnej, kondenzačnej deskripcie (K1)

Komprimačná (kondenzačná) deskripcia je pojem, ktorým operatívne pomenúvame konkrétny proces tvorby bibliografického metatextu na základe odborného spracovania prototextu. Termín komprimácia sme zaviedli začiatkom sedemdesiatych rokov, neskôr sme začali používať pojem kondenzácia (Katuščák, 1975)[62]. Pod týmto pojmom rozumieme súhrn všetkých metatextotvorných postupov, výsledkom ktorých je bibliografický text. Z teoretického hľadiska je kondenzačná deskripcia základom bibliografickej analýzy ako typu informačnej analýzy. Prehľadu teórií komprimácie informácií sa venuje Z. Jurčacková (1997, s. 46-48) [63].

Myšlienka komprimačnej (kondenzačnej) deskripcie vychádza z bibliografickej empírie, teórie metakomunikácie, teórie textu, teórie metatextov a z predpokladu, že tvorba bibliografického metatextu je predovšetkým operácia vykonávaná na úrovni textu, roviny jazyka, podroviny štýlu a podroviny témy. Pojem má v sebe textové, hlavne štylistické, a metakomunikačné kvalifikátory. Vyjadruje fakt vykonania korektného popisu, deskripcie, pramenného dokumentu za účelom získania komprimovaného, kondenzovaného modelu. Vyjadruje prevažne afirmatívnu závislosť metatextu od prototextu. Znamená kompozičný postup - deskripciu a princíp kondenzácie, komprimovania, zužovania, vypúšťania istých jazykových prostriedkov, tematický, jazykový a štylistický, čiže výrazový posun a zachovanie medzitextového invariantu v postupe bibliograficky funkčného medzitextového nadväzovania. Kondenzačná deskripcia je špecifický spôsob medzitextového nadväzovania a osobitný druh intertextuality. Termín sa vzťahuje na tvorbu bibliografického popisu, bibliografického záznamu, na indexovanie, tvorbu abstraktov, skrátka na celú oblasť bibliografického spracovania a tvorby bibliografických textov.

Pojem kondenzačná deskripcia je významovo širší, ale aj konkrétnejší, ako pojem analyticko-syntetické spracovanie dokumentov, ktorý sa v našom knihovníctve, bibliografii a dokumentácii používa. V pojme analyticko-syntetické spracovanie dokumentov sú obsiahnuté až príliš široko dve všeobecnovedecké metódy (analýza, syntéza), ktoré sa viažu na dokument. Z. Jurčacková (1997, s.18-21)[64] poukazuje na rozdielne chápanie a rôznu interpretáciu termínu analyticko-syntetické spracovanie dokumentov. Zdá sa že nejednoznačný výklad tohto termínu spôsobujú najmä prívlastky analytický syntetický.  Z. Jurčacková spomína, že termín sa chápe aj tak, že analytické spracovanie sa viaže na vstup a syntetické na výstup spracovania. Sama sa pridržiava tejto terminológie a dáva jej vlastný obsah. Do postupu spracovania dokumentov zahŕňa a) informačnú analýzu (formálnu (identifikačnú) analýzu a obsahovú analýzu ), b) syntetické spracovanie, ktoré je zamerané na transformáciu výsledkov informačnej analýzy do selekčného jazyka. Problém vidíme v tom, že v praktickej bibliografickej činnosti nie je vlastne možné oddeliť analýzu od syntézy. Cieľom bibliografie je najmä syntéza. Analýza je jej operatívnou metódou. 

Pojem kondenzačná deskripcia je bibliograficky príznakovejší, a pomenúva nielen proces, ale aj výsledok procesu a fakt odvodenosti a zmenšenia bibliografického textu vzhľadom na dokument. V teoretickom kontexte je termín kondenzačná deskripcia presnejší aj preto, lebo zahŕňa textovú a metatextovú podstatu, čiže aspekt medzitextového nadväzovania, daného procesu.

V procese komprimačnej, kondenzačnej deskripcie vzniká bibliografický záznam ako komprimovaný, kondenzovaný model pramenného dokumentu.
 

PROTOTEXT

Vonkajšie znaky textu dokumentu

prelimináriá

zdroje bibliografického popisu

titulný list, tiráž, názvy, označenia

 


Vnútroné a obsahové znaky textu dokumentu

hlavná časť dokumentu

úvod, jadro, záver, obsah, odkazy, register, názvy častí, titulky obrázkov, tabuliek, abstrakt

 

podrovina témy                

 

·      systém motívov, ako repertoár pre konštrukciu témy

 

podrovina štýlu                

 

·       štýl, t.j. výrazová štruktúra textu daná konfiguráciami výrazových kategórií

·       repertoár tém s príslušnými kompozičnými normami                   

 

·       systém výrazových kategórií 

·       tematická štruktúra textu, daná vzťahmi motívov, ako elementárnych prvkov témy

 

·       systém štýlov s príslušnými normami

 

 

 

rovina jazyka

·       lexikálny plán - syntaktický plán

(základné plány jazyka)

·       morforlogický plán

(pridružený plán lexikálneho plánu)

·       fonologický plán - sémantický plán

(laterálne plány základných plánov)

 

 

 


                                                          

Bibliograf          

 

 


kondenzačná deskripcia

·       bibliografický popis

·       obsahová charakteristika

·       klasifikácia

·       indexovanie

 

 


METATEXT

formálnopopisné prvky

·       bibliografický popis

·       organizačné prvky

podrovina témy

rovina jazyka

podrovina štýlu

obsahovocharakterizačné prvky

·       abstrakt, heslá, indexy

·       väzby - relácie medzi písomnými a multimediálnymi dokumentami a údajmi

·       poznámky

 

Obrázok  10 Vzťahy medzi prototextom a metatextom v bibliografii

 

4.2.3.5 metatext, bibliografický text, bibliografický záznam (mt)

Postavenie bibliografického záznamu ako metakomunikátu, metatextu, je v procese bibliograficko-komunikačného sprostredkovania mimoriadne dôležité. Tento metakomunikát, ako sme už naznačili, je dominantným prvkom štruktúry bibliografickej komunikácie. Najlepšie odzrkadľuje kvalitatívnu úroveň metakomunikačného subjektu (bibliografa), ktorý ho vytvoril. O úrovni a skúsenostnom komplexe autora dokumentu (prototextu) hovorí samotné jeho dielo. O úrovni a skúsenostnom komplexe bibliografa hovorí jeho špecifický bibliografický text (metatext).

Téza o jazykovej podstate bibliografickej komunikácie má principiálny význam pre bibliografický informačný prieskum, v ktorom musia nástroje informačného prieskumu vychádzať z jazyka, z jeho zákonitostí a nejednoznačnosti. Problém bibliografického informačného prieskumu spočíva v jazykovom zaznamenaní a znovunájdení tematických prvkov textu, pričom hľadanie tém a motívov je opäť najmä otázka využitia jazykových prostriedkov. Jazyk bibliografického textu je extrémne štruktúrovaný (MARC) a kombinovaný s prirodzeným, neštruktúrovaným textom (poznámky, voľné indexovanie, abstrakty a pod.). Štruktúra bibliografického textu je zdrojom možností aj limitom bibliografického informačného prieskumu. V tomto zmysle je otázka informačného prieskumu najmä otázkou výskumu a špecifického použitia jazyka. 

4.2.3.5.1 bibliografický text z hľadiska medzitextového nadväzovania

V modeli bibliografickej komunikácie sa rozlišuje, skôr konvenčne ako presne, primárna a sekundárna komunkácia. Takisto treba rozlišovať, čo je hlavným prvkom na primárnej a čo na sekundárnej úrovni. Jednoduchu, treba špecifikovať nosné komunikáty charakteristické pre komunikáciu a metakomunikáciu, čiže prototext a metatext.

Teoretický systém metakomunikácie rozpracoval A. Popovič (1974)[65]. Vypracoval základnú charakteristiku textotvorných činností uskutočňovaných v procese medzitextového nadväzovania a základnú typológiu metatextov (1975)[66].

Prvým dôležitým aspektom medzitextového nadväzovania medzi dokumentom a záznamom o ňom, je sémantický aspekt.

„Prvou a nevyhnutnou podmienkou existencie metatextu je totiž jeho významový vzťah k inému textu, ktorý nazývame prototextom. Pomer medzi prototextom a metatextom teda možno charakterizovať ako pomer invariantu významu a jeho variantných realizácií. To, čo je dvom alebo viacerým textom spoločné, označuujeme pojmom medzitextového invariantu. Pod týmto pojmom rozumieme teda množinu existujúcich textov a ich spoločný význam. Jednotlivé varianty prototextu sa od seba odlišujú významovými posunmi. Prechod invariantu z jedného textu do druhého možno tiež vysvetliť ako vytváranie užitočnej redundancie v literárnej komunikácii“(Popovič, 1978)[67].

Zo sémantického hľadiska je najdôležitejšie, aby bibliografický tex rešpektoval požiadavku maximálneho sémantického prekrytia invariantu variantom, čiže aby sa v bibliografickom texte maximálne zachovala významová zhoda medzi bibliografickým textom a dokumentom. V dôsledku kondenzačnej deskripcie sú bibliografické texty fyzicky menšie ako dokumenty. Obsahujú menej jazykových prostriedkov, a teda majú aj menšiu schopnosť zachovať všetky významové stránky dokumentu. Bibliografický text je spravidla formálne a obsahovo miniaturizovaný. Jednotlivé druhy bibliografických textov majú rôznu schopnosť niesť medzitextový invariant. Ide o škálu textov od sémanticky najchudobnejšie po sémanticky bohatšie bibliografické texty alebo dokonca o úplné texty, v ktorých sa vyznačujú tematické prvky a motívy, ktoré môžu v bibliografickom prieskume slúžiť ako prístupové a vyhľadávacie výrazy.

 

 

Obrázok  11 Sémantická škála bibliografických textov

Z pragmatického aspektu existujú v škále bibliografických textov tie, ktoré sú užitočné pri identifikácii a vyhľadaní dokumentu a tie, ktoré charakterizujú obsah dokumentu a zabezpečujú relácie s inými údajmi a dokumentami. Týka sa to všetkých typov v uvedenej škále. Napríklad spomedzi bibliografických údajov majú všetky údaje bibliografického popisu identifikačnú funkciu, ale len niektoré majú aj význam z hľadiska obsahu (názvy, mená). V bibliografickom zázname už je obsahovocharakterizačných prvkov viac (názvy, titulky, heslá, klasifikačné znaky, abstrakty).

Ďalšie sémanticky významné prvky sú prítomné v množinovom bibliografickom texte - bibliografickom súpise (úvodná štúdia, textologické poznámky, komentáre, výskumné state k bibliografickému materiálu, študijno-rozborové pasáže ako súčasť súpisu alebo samostatne s odvolávkami na bibliografické zdroje). Úplne nové sémantické a pragmatické aspekty má bibliografický text v elektronickej forme, pričom môže ísť o bibliografické texty na lokálnom počítači, v lokálnej sieti (LAN), širšej sieti (WAN), globálnej sieti sietí (Internet, WWW).  

Ďalším dôležitým aspektom medzitextového nadväzovania je semiotický aspekt. Bibliografický text je vo vzťahu k tokumentu znakom znaku, čiže metaznakom. Logicko-sémantické výklady v bibliografii a dokumentácii dostatočne objasňujú všeobecnú semiotiku jazykového prejavu. Metakomunikačný semiotický aspekt sa však dostatočne nevyužíva.

Ďalším aspektom medzitextového nadväzovania nášho typu je štylistický aspekt. Je zrejmé, že tvorba bibliografického textu je štylistická operácia, ktorá sa dotýka všetkých úrovní textu: témy, jazyka a štýlu. Na popis bibliografického textu sa môže veľmi produktívne použiť systém výrazových kategórií, ktorý rozpracoval F. Miko (1978, s. 76-89)[68].

Pri výstavbe bibliografického textu ide o rôzne transformácie. Z tohto pohľadu rozoznávame s Popovičom: imitatívne nadväzovanie, selektívne nadväzovanie, kondenzačné nadväzovanie, komplementarizujúce nadväzovanie. Pri bibliografickom texte dominuje kondenzačné nadväzovanie. Tento aspekt je zachytený v pojme kondenzačná deskripcia. Ostatné spôsoby sa uplatňujú v rôznych prípadoch v rôznej miere. Imitatívne nadväzovanie sa može napríklad využiť v rámci kondenzačného prístupu v závislosti od kompozičného koncipovania textu. Napríklad v texte abstraktu (ktorý vzniká ako kondenzát) sa môže použiť citát (imitácia predlohy). Môže ísť o kombináciu kondenzačného a komplementarizujúceho nadväzovania. Komplementarizujúca zložka môže dokonca byť dôležitejšia. V praxi má komplementarizujúcu rolu napríklad úvodná štúdia k bibliografickému dielu, textologické dodatky bibliografa v bibliografických textoch, poznámky bibliografa a pod.

Zaujímavé je aj selektívne nadväzovanie. Na myšlienke selektívneho nadväzovania je fakticky vybudovaný jeden zo základných princípov bibliografie vo vzťahu k dokumentom. Rozhodovanie o stupni selektivity súvisí v bibliografii s úrovňami bibliografického popisu a vyhotovenia celého záznamu o dokumente. Pojem úrovní bibliografického popisu sa zaviedol kvôli jednoznačnejšiemu určeniu typu záznamov. Záznam o dokumente môže byť vyhotovený na analytickej, monografickej a súbornej úrovni. Ak sa z dokumentu, napríklad z časopisu robí záznam o článku, ide o analytickú úroveň. Ak sa tvorí záznam o jednej samostatnej knihe ako celku, ide o monografickú úroveň.

Aspekty spôsobu medzitextového nadväzovania sa môžu využiť pri typológii bibliografických textov.

Bibliograf sa usiluje pri tvorbe záznamu a jeho obsahovocharakterizačných zložkách (abstrakt, heslá, indexy...) čo najplnšie zachytiť medzitextový invariant. Prísne sa zameriava na tematickú stránku textu, na tematické prvky a ich popis alebo reprodukciu (názvy, titulky, ilustrácie, tabuľky..). Bibliografický text je výrazovo jednostrannejší, chudobnejší ako dokument. V metatexte sa na popis dokumentu používajú prakticky výlučne len výrazové kategórie na ramene ikonickosť -pojmovosť. V metatexte sa znižuje redundancia dokumentu, odstraňujú sa šumy a nadbytočné prvky, ktoré sa nehodia na obsahovú charakteristiku dokumentu. V metatexte sa uplatňujú jazykové prostriedky, ktoré sú základom týchto výrazových kategórií: tematickosť, analytickosť, determinatívnosť, štruktúrnosť, konzekventnosť, kompaktnosť, textovosť (menej súvislosť), autosémickosť, faktickosť, rezervovanosť, terminologickosť, odbornosť, abstraktnosť, deduktívnosť, formalizácia. Z iných ramien výrazovej sústavy by to mohli byť hlavne kategórie oznam, afirmatívnosť a zdržanlivosť. V niektorých bibliografických textoch môže ísť aj o hodnotenie, výzvu a sociolekt.

4.2.3.6 percipient (pc), dekódovanie (dk1)

Percipient  (PC) je subjekt, ktorý vykonáva bibliografický prieskum a používa bibliografický text.

Bibliografický text sa dostáva dostáva jednotlivo (záznam) alebo v súbore záznamov (súpis, súbor, dokument) k používateľovi, ktorý sa po dekódovaní významov záznamu (DK2), po zhodnotení informatívnosti, relevantnosti a pertinentnosti obsiahnutých informácií rozhodne získať alebo nezískať text pramenného dokumentu, alebo sa uspokojí s informáciami a poznatkami, ktoré nesie samotný bibliografický text. Takto, okľukou, sa používateľ bibliografického systému alebo bibliografickej služby dostane k tomu výseku odrazenej komunikovateľnej reality (UX), objektívnej skutočnosti, obrazu sveta, ktorú podávateľ, autor (EX) pramenného dokumentu zobrazil v texte viac alebo menej pôvodným spôsobom. Expedienta (EX) sme nezačlenili priamo do modelu so základnými prvkami a procesmi bibliografickej komunikácie, nakoľko tento sa realizuje v texte (PT) uplatnením svojho skúsenostného komplexu. Autor dokumentu je prítomný v bibliografickej komunikácii cez text (prototext).

Bibliografickú komunikáciu môžeme vidieť ako lineárne zreťazenie prvkov a procesov. Obsahuje: prototext (PT), dekódovanie (DK1), bibliograf (B), ktorý je súčasne percipientom i expedientom (PC1+EX1, kódovanie (K1), metatext (MT) - dekódovanie (DK2), percipient (PC).

.... PT ®  DK1 ® (B) PC1+EX1 ®  K1 ® MT ® DK2 ®  PC ....

Obrázok  12 Lineárne zobrazenie bibliografickej komunikácie

 

Po počiatočnej neurčitej situácii máme teraz k dispozícii zjednodušený obraz bibliografie ako homogénnej štruktúry, ktorá je dynamizovaná v procese bibliografickej komunikácie.

4.3 Príjem a spracovanie informácií

“Človek prijíma z vonkajšieho prostredia veľké množstvo informácií (109  bit.s-1). Lenže iba malá časť z tohto množstva vstupuje do vedomia človeka (101 - 102 bit.s-1). Zostatok sa spracúva podvedome, alebo sa vôbec nevyužije. Dôležité, zaujímavé informácie sa totiž do vedomia vyberajú pri starostlivom “pátraní” a počúvaní. Na druhej strane človek vydáva prostredníctvom reči a mimiky do okolia informácie v množstve asi 107 bit.s-1.”

Bit je jednotka informačného obsahu, bit.s-1 je jednotka toku informácie. Jedno tlačené písmeno má asi 4,5 bitov. Jedna strana knihy 1 000 bitov. Ak prečítame stránku za 20 sekúnd, príjmeme 1 000/20 = 50 bit.s-1. Televízny obraz prenáša viac ako 106 bit.s-1.” (Silbernagl, 1993, s. 247)[69].

Fyziologické aspekty príjmu a spracovania informácií sú pravdepodobne dôležitým faktorom pôsobiacim v bibliografickom prieskume a v informačnom prieskume vôbec. Pochopová kapacita človeka je organickou zložkou jeho tzv. skúsenostného komplexu. Pravdepodobne existujú fyziologické prahové hodnoty, ktoré rozhodujú o tom, prečo používateľ reaguje na odozvu informačného systému určitým spôsobom. Ak systém oznámi, že na určitú prieskumovú požiadavku existuje 10 000 relevantných odkazov, pravdepodobne sú to aj fyziologické zákonitosti, ktoré rozhodujú o tom, že sa používateľ rozhodne prieskumovými nástrojmi, napr. pomocou booleovských operátorov, zúžiť prieskum na fyziologicky prijateľnú mieru.

Predpokladajme, že spomenutých 10 000 odkazov, ktoré dostaneme ako výsledok bibliografickího prieskumu, predstavuje vlastne 10 000 záznamov, z ktorých každý má 500 znakov. Znamená to 5 000 000 znakov, čiže asi  5 000 strán. To predstavuje 22 500 000  bitov, ak predpokladáme, že jeden znak má 4,5 bitu. Ak používateľ prečíta jednu stranu, na ktorej sú dva záznamy po 500 znakoch za 20 sekúnd, bude čítať asi 100 000 sekúnd. To je asi 1666,6 minút  teda si 27,7 hodín. Prakticky to znamená, že na preštudovanie obsahu poskytnutých záznamov by potreboval viac ako tri dni po osem hodín, počas ktorých by nerobil nič iné. V skutočnosti by na zbežné osvojenie si daného objemu informácií potreboval minimálne jeden týždeň. V danom momente pochopiteľne funguje viac ďalších faktorov, ako je napríklad čas, ktorým disponuje subjekt na daný účel, dôležitosť úlohy pre používateľa a pod.


4.4 Bibliografická komunikácia z aspektu teórie textu

Teória textu, hypersyntax, je založená na zistení, že v komunikácii nie sú rozhodujúce nižšie jazykové roviny, ako je fonéma, slovo, veta, ale vyšší jazykový znak, ktorý sa nazýva text. V teórii textu sa skúmajú nadvetné jednotky, tzv. nadvetná syntax, inak nazývaná aj hypersyntax. Pri syntaktickej analýze textu sa vychádza z tézy, že text nie je len mechanickým súčtom viet (S), čiže (S +S + S ...), ale že sú dôležité aj textové konektory, spájacie prvky medzi vetami (preto, v dôsledku toho..., zámená a pod.). V texte je napokon dôležité aj tzv. kontextové členenie výpoveda alebo funkčná perspektíva vety. Ide teda o zásadu, že v každej vete je východisko, téma (o čom sa hovorí) a jadro, réma (čo sa hovorí). Statické analýzy textu, ktoré nebrali do úvahy spôsob vzniku textu, vzťah prijímateľa k textu a pod. boli rozšírené o metódy dynamické, ktoré sa zameriavajú aj vzťahy textu s okolím. (Horecký, 1978, s. 86)[70]. Ďalšie bádania smerovali k rozpracovaniu teórie textu z aspektu komunikácie.

František Miko rozpracoval rozdiely medzi jazykovou stránkou textu a jeho tematickou stránkou. Téma je vyšším plánom textu, ktorý je vyjadrením skúsenostného komplexu a komunikačného postoja. Táto myšlienka je zaujímavá tým, že zachytáva rozdiely medzi jazykovou sémantikou a témou. V jazykovej sémantike ide o lineárne reťazenie lexikálnych sém, medzi ktorými existujú gramatické vzťahy. Sú to, jednoduchšie povedané, vety v ktorých sa uplatňujú podľa gramatických pravidiel napríklad isté syntaktické prostriedky a morfologické pravidlá. Medzi vetami potom existujú vnútrotextové vzťahy. Jazykové prostriedky sa hromadia lineárne. Téma sa pritom nestráca, ale hromadí sa, narastá. Zaujímavé je, že čitateľ si zapamätáva to, čo sa viaže k téme, teda to, o čom sa v texte hovorí. To, čo je obsahom dokumentu. (Žilka, 1995, s. 12)[71]. Záujem čitateľa a používateľa bibliografie sa tiež viaže na obsah, predmet, a nie na jednotlivé vety textu osve.

Predmetom záujmu je teda vyšší tematický plán textu a nie jeho jazyková podstata. Bibliograf, najmä pri vypracovaní obsahovej charakteristiky dokumentu, napríklad abstraktu alebo pri indexovaní sa potom primárne orientuje na tie časti textu, ktoré obsah, tému daného dokumentu vyjadrujú najsilnejšie. Pritom používa jazykové prostriedky tak, aby zachytil len tému a základné vzťahy. Linearita jazyka je pritom deštruovaná.

V teórii textu je dôležitý poznatok, že text nie je len sledom jazykových jednotiek (viet, slov ...), ale aj sledom motívov. Text, jazykovednou terminológiou prehovor, jazykový prejav, je aj tematickou jednotkou. Je to homogénna štruktúra, ktorá je predmetom teórie textu.

Téma je v texte realizovaná pomocou jazyka. Bez jazykovej realizácie témy je len nerealizovaný skúsenostný komplex. Bez jazykovej realizácie témy nie je možná jazyková komunikácia. Lexikálne prostriedky sa vo vete volia tak, že zodpovedajú skúsenostnému komplexu tvorcu textu a jeho komunikačnému postoju a autorskému zámeru. Keď autor vyberie určité motívy, jazyk mu poslúži lexikálnymi a gramatickými prostriedkami.

Na vyššej ako vetnej úrovni sa text člení na kapitoly, odseky, pododseky, odstavce alebo na podobné textové celky. V prípade písomných textov je to takzvané horizontálne členenie textu. Členenie textu má z hľadiska bibliografie, najmä obsahovej charakteristiky, osobitný význam. Členenie na odstavce, odseky, pododseky, kapitoly alebo vyššie celky vyjadruje, ako autor koncipoval text, ako sa zmocňoval témy. Časti textu ukazujú, čo je dôležitejšie a čo menej dôležité. V odborných písomných textoch sa dokonca odporúča, aby určité časti štruktúry textu mali svoje formalne označenie, napríklad číslami (1, 1.1, 1.1.1, 1.1.2 ...). Ide tu o určitý spôsob hierarchizácie textu a o spôsob formalizácie, ktorý uľahčuje čítanie textu a sprehľadňuje ho.


4.4.1 Štruktúra bibliografického textu

Bibliografické texty majú svoju špecifickú štruktúru, ktorá sa tvorí podľa špeciálnych odborných pravidiel.

Bibliografický text z hľadiska vzniku môže byť:

·       prebratý z dokumentu, napr. titulný list, tiráž, titulok, ...

·       prebratý a odvodený od textu dokumentu, napr. z predhovoru, záveru, hlavného textu ...

·       prebratý a odvodený z iných prameňov a pomôcok, napr. z encyklopédií, slovníkov, tezaurov ...

·       fixovaný v texte dokumentu vo forme prístupových výrazov, napr. hypertextové prvky, META-prvky ...

Z hľadiska kompozície môže byť bibliografický text:

·       jednotkový, napr. bibliografický záznam

·       zložený, napr. množina bibliografických, strojom alebo okom čitateľných záznamov

·       vnorený, napr. META-prvky, hypertextové prvky, TEI ...

·       samostatný, napr. bibliografický záznam,

·       nesamostatný, napr. názov dokumentu, údaj o počte strán a pod.

Štruktúrou metainformácií v texte sa dávnejšie zaoberá na Slovensku M. Cigánik (1979)[72], (1989)[73], (1991). Ide o zaujímavé koncepcie, hoci sa autorovi zatiaľ nepodarilo preukázať ich význam pre prax. Snaží sa identifikovať štruktúru metainformácie v texte. Pokúša sa vytvoriť asociačný tezaurus automatizovane použitím vlastného metainformačného postupu (1997)[74]. V citovanej práci z roku 1997 sa zameriava okrem iného aj na tzv. metainformačné modely (MIM) textu. Ako jeden typ metainformačného modelu spomína bibliografický systém, presnejšie text. Domnieva sa, že metainformačný model môže pokryť i tzv. metaznalosti. V prípade redukcie pre bibliografický systém uvádza takýto tvar:

MIMb = X (P) Í D

Formulácia vyjadruje známu skutočnosť, že dokument, resp. informačné zdroje  X sú charakterizované bibliografickým popisom P a začlenené do domén D. Mýlne tvrdí, že medzinárodnou normou bibliografického opisu je SGML. Asi má na mysli štandardy ISBD. Ďalej sa zaoberá možnosťami obohatenia metainformácií o metaznalosti, pričom demonštruje svoj prístup na  príkladoch z anglického jazyka.

Ukazuje sa, že dlhoročná teoretická odvaha autora nepomáha  vyriešiť metodologickú dilemu tzv. obohacovania metainformácií o metaznalosti. Touto dilemou je, či je principiálne možné k implicitným autorským textom na úrovni vetu a jednotlivého textu pridávať automaticky dodatočné  významy z metaúrovne. V tejto otázke sa skôr prikláňame k ceste, ktorá je založená na lingvisticky kompetentnej analýze štruktúry textu, ktorú reprezentuje napríklad koncepcia TEI.

Inak, pre naše podmienky by bolo popri metateoretických koncepciách účelné osvojiť si štandardné aplikácie počítačovej lingvistiky v oblasti dokumentácie a textových procesorov. Máme na mysli absenciu tezaurov, heslárov, kódovníkov ako aj slovníkov či tezaurov, ktoré by napríklad v štandardnom textovom procesore MS Word umožnili robiť automatickú jazykovú kontrolu alebo umožnili značkovanie editovaním textov aplikovaním SGML. 

Autor sa mýlne  domnieva, že bibliografický opis je daný medzinárodnou normou v jazyku SGML, hoci v skutočnosti ide o štandardy ISBD a formáty MARC. 

4.4.2 Funkcie bibliografického textu

Bibliografické texty majú svoje špecifické funkcie, ktorými sa odlišujú od iných typov textov. Bibliografické texty vytvárajú zložitý systém špecifického druhu informatických textov. Podľa vlastností samotných textov a ich používateľského určenia môžeme identifikovať funkcie bibliografických textov:

Substitučná funkcia. Bibliografický text je náhradou, substituentom dokumentu, na základe ktorého vznikol. V závislosti na rozsahu bibliografického spracovania je dokument fyzicky a semioticky nahradený bibliografickým textom, ktorý môže dokument do určitej miery zastupovať v určitých komunikačných situáciách. Napríklad je to bibliografický záznam o dokumente v katalógu knižnice, záznam o dokumente v informačnom časopise alebo elektronickej báze údajov, kde je súčasťou záznamu abstrakt a pod.

Systematizačná funkcia. Podstata tejto funkcie sa viaže na najzákladnejšie funkcie bibliografie ako vednej disciplíny a praktickej činnosti. V porovnaní s relatívne chaotickou a neusporiadanou množinou dokumentov v univerze prototextov sa v procese bibliografického spracovania vytvárajú záznamy, ktoré sú odrazovo-semiotickými ekvivalentami dokumentov, avšak na rozdiel od dokumentov nesú tieto záznamy klasifikačné znaky, indexy a kódy, prostredníctvom ktorých sa záznamy o dokumentoch dajú usporiadať do určitých skupín. Takto sa svet dokumentov stáva prehľadnejším prostredníctvom bibliografických textov. Nástrojom systematizácie je klasifikačné tabuľky a schémy, ako je napríklad Medzinárodné desatinné triedenie, Deweyho triedenie, tezaury, kódovníky, slovníky a pod. Táto funkcia má úzky praktický význam. Uľahčuje prácu s bibliografickými textami a uľahčuje dostupnosť dokumentov. Usporiadanosť bibliografických textov je vyjadreným, zazanamenaným, realizovaným odrazom mnohotvárnosti univerza dokumentov a súčasne silou, spolupodmieňujúcou ďalšie poznávanie a hlbšiu diferenciáciu poznávania.

Informačná funkcia. Informačná funkcia bibliografických textov sa realizuje v procese bibliografickej komunikácie a spočíva v prenose a transformácii informácie nachádzajúcej sa v dokumente používateľovi. Informačná funkcia bibliografického textu sa viaže na bibliografické údaje, konkrétne na textové hodnoty, zaznamenané v logickej štruktúre záznamu, ako sú polia, podpolia, kódované informácie, obsahovocharakterizačné prvky, klasifikačné znaky, indexy a pod. Informačnú funkciu majú aj bibliografické prvky vnorené a zámerne označené ako prístupové výrazy v dokumentoch mimo bibliografie.

Registračná funkcia. Význam registarčnej funkcie spočíva v tom, že bibliografický text registruje, zaznamenáva fakt existencie dokumentu na takej úrovni, ktorá je dostatočná na jeho vyhľadanie a získanie. Napríklad bibliografický odkaz, kníhkupecký záznam.

Propagačná funkcia. Bibliografické texty môžu plniť vo vzťahu k univerzu dokumentov propagačnú funkciu. Táto funkcia má dve stránky. Jednak sa môže realizovať cez špeciálne bibliografické texty, ako je napríklad odporúčajúca bibliografia, vydavateľská bibliografia, odporúčajúca anotácia, alebo sa uplatňuje priamo v komunikačnom postoji, v komunikačnej stratégii konkrétnych bibliograficko-informačných systémov, cez kritériá výberu dokumentov na spracovania. Tejto stratégii potom môže byť podriadená aj kompozícia a úprava bibliografických textov. Napríklad služba LISA vyberá a zverejňuje záznamy o určitých vybratých dokumentoch (seriálových publikáciách) a keďže výber je kvalifikovaný a relatívne reprezentatívny, možno tieto texty považovať aj za odporúčajúce.

Receptívna funkcia. Podstata tejto funkcie spočíva v tom, že bibliografický text poskytuje používateľovi návod na príjem informácií a poznatkov obsiahnutých v dokumentoch. Receptívnosť sa uplatňuje najmä v súborných informatických textoch, ako sú napríklad bibliografické súpisy. Napríklad bibliografická štúdia ako prostriedok bibliografickej interpretácie určitého bibliografického materiálu, metodické poznámky, metodický úvod, návody na používanie záznamov, registrov, rozborové, komparačné, výhľadové a prehľadové štúdie, ktoré vychádzajú z rozsiahleho bibliografického prieskumu a naznačujú spôsob a dôvody prístupu k dokumentom a tým vlastne pripravujú používateľa na určité spôsoby percepcie. Cieľom informatického recepčného návodu je získať používateľa pre bibliografickú komunikáciu.

Poznávacia funkcia. Vysvetlenie tejto funkcie si vyžaduje rozdeliť bibliografické texty na jednotkové a množinové (súborné). Nakoľko máme dočinenia s poznávacou funkciou vo filozofickom zmysle slova, treba do vysvetlenia zahrnúť nielen vzťah dokument - bibliografický text, ale aj mimotextovú realitu, svet. Konečným a hlavným zmyslom bibliografickej komunikácie totiž nie je poznávanie dokumentov, ale poznávanie sveta, teda objektov a javov objektívnej reality, hoci aj nepriamo, skrz dokumenty. Zmysel využívania bibliografických textov ukazujúcich cestu k dokumentom alebo ich priamo nahrádzajúcich, nie je spravidla v samoúčelnom uspokojovaní zvedavosti používateľa. Aj dokumenty aj bibliografické texty mu slúžia ako nástroje poznávania a pretvárania sveta.

Jednotkové a súborné bibliografické texty majú rozdielnu poznávaciu hodnotu. Jednotkový bibliografický text, napríklad bibliografický záznam s abstraktom, registruje fakt, že dokument existuje a hovorí o jeho obsahu a forme. Niekedy samotný záznam postačuje ako informácia o dokumente. Avšak, bez ohľadu na to, či sa používateľ zastaví na čítaní záznamu o dokumente, alebo sa zoznámi s dokumentom, predsa vo vzťahu k realite, ktorá je odrazená v téme dokumentu, je determinovaný pohľadom autora. Akceptuje, alebo nie, autorovo videnie cez jednotlivý dokument. Tým netvrdíme, že jednotlivý dokument nemá poznávaciu hodnotu. Zdá sa však, že tá sa zreteľnejšie ukáže pri súborných bibliografických textoch.

Pri súborných bibliografických textoch, ako sú napríklad bibliografické bázy údajov alebo bibliografické súpisy nositeľmi informácií jednotlivé záznamy s bibliografickými údajmi. Záznamy sú však usporiadané systematicky, do skupín podľa predmetu, času alebo podľa iných kritérií. Práve tak množina neusporiadaných dokumentov po bibliografickom spracovaní nadobúda novú poznávaciu silu. Bibliografické súborný text akoby zatienilo poznávací význam jednotlivých podkladových dokumentov, záznamy o ktorých v novom kontexte nadobúdajú nový zmysel. Vo vzťahu k určitej komunikovanej realite (téme, predmetu) vzniká v bibliografickom texte nová kvalita, ktorá je vyššia v porovnaní s poznávacou silou jednotlivých dokumentov, ktoré boli základom na jeho vytvorenie. Syntetický asystematizovaný súborný bibliografický text sa stáva priamym nástrojom poznania určitého objektu alebo javu.

Priama poznávacia funkcia bibliografického textu sa uplatní najmä v situáciách, kde sa používajú obsahovo bohaté texty, čo je napríklad v dokumentácii, špeciálnej bibliografii, abstraktových systémoch a službách. Pre ohraničenosť metód bibliografie sa bibliografický text automaticky nestáva vedecko-výskumným dielom. Je to produkt špecifickej bibliograficko-poznávacej aktivity. 

4.4.3 Bibliografický údaj

Bibliografické údaje sú základnými stavebnými jednotkami bibliografického popisu a v zásade slúžia na jednoznačnú identifikáciu dokumentu, poskytujú základné informácie o jeho existencii, obsahu prípadne stanovujú jeho miesto v systéme dokumentov a poznatkov.

Bibliografické údaje sú usporiadané logicky v bibliografickom popise v rámci bibliografického záznamu, ktorý môže obsahovať aj ďalšie údaje a ktorý zastupuje dokument alebo dokumenty v rozličných komunikačných situáciách.

Informatizácia knižníc, bibliografie a dokumentácie si vyžiadala dôkladnejšiu analýzu bibliografických údajov, ktoré sú fakticky základné, najmenšie elementy príslušných systémov. Postupne sa vykryštalizovali tieto hlavné funkčné skupiny bibliografických údajov:

 

·       názvové údaje (názov, súbežný názov názov...),

·       mená osôb spojených s tvorbou diela (autor, umelec, kartografická agentúra...),

·       relačné údaje, ktoré popisujú hierarchické a iné vzťahy medzi dokumentmi ( vzťah článku a základného dokumentu, čísla periodických publikácií, sprievodné dokumenty, vzťah daného vydania k predchádzajúcemu vydaniu...),

·       údaje vyjadrujúce intelektuálny obsah (predmetové heslo, anotácia, resumé...),

·       mená osôb alebo pôvodcov spojených s výrobou diela ako s fyzickou jednotkou (vydavateľ, tlačiar...),

·       údaje o forme a charaktere dokumentu (bibliografia, novela...),

·       údaje o spôsobe výrazu a komunikácie (obrazová, slovná...),

·       údaje popisujúce fyzikálne vlastnosti a zložky dokumentu (mapa, film, rozmery, počet zväzkov alebo častí, potrebné technické informácie...),

·       dodatkové údaje, ktoré pridáva bibliografická alebo iná agentúra v záujme identifikácie alebo registrácie (ISBN, kľúčový názov...).

V praxi je pomerne ťažké odčleniť bibliografické údaje v pravom zmysle slova (názov, autor, bibliografická adresa...) od údajov, ktoré sa do záznamu o diele pridávajú v procese spracovania dokumentu (kľúčový názov, MDT) a slúžia k zvýšeniu efektívnosti bibliografickej komunikácie. Vyššie uvedené skupiny príbuzných bibliografických údajov tvoria v komunikačných formátoch a normách bibliografického popisu bloky, polia a podpolia.

Nedá sa jednoznačne povedať, či všetky údaje majú rovnaký význam. Konvenčne sa za podstatné údaje považuje názov, autor a údaje o obsahu a za sekundárne také údaje, ako napr. údaj o počte strán, väzbe atď. Pravda, niekedy môže mať sekundárny údaj (o ilustrácii, cene, rozmeroch...) väčší alebo menší význam. Pre antikvára môže mať údaj o roku vydania a cene väčší význam než meno autora alebo názov. Iný používateľ môže mať napríklad záujem zhromaždiť informácie o všetkých knihách, ktoré sú viazané v ľudskej koži (Cutter, 1904)[75]. Význam bibliografických údajov teda možno posudzovať z hľadiska "subjektívno-situačného" či pragmatického. To je však  ich menej významný funkčný príznak. Bibliografia ako oblasť výskumnej a praktickej činnosti a ako každá iná veda používa objektívne postupy a metódy. Dôležitejší je objektívny charakter bibliografických údajov. Spočíva v tom, že tieto údaje objektívne, vecne, pravdivo, podľa štandardných pravidiel a z hľadiska spracovateľa korektne a indiferentne odrážajú určité fyzické charakteristiky určitého typu dokumentu. Existujú údaje, ktoré sú spoločné pre niekoľko typov dokumentov (názov, údaje o intelektuálnej zodpovednosti, bibliografická adresa a pod.), a údaje, ktoré sa viažu iba na niektoré typy dokumentov (mierka - pri geografických materiáloch, dĺžka trvania nahrávky - pri hudobných nahrávkach a pod.).

4.4.4 Bibliografický popis

Bibliografický popis je základným stavebným prvkom bibliografického záznamu. Niekedy sa nesprávne stotožňuje s bibliografickým záznamom alebo sa zvýrazňuje len jeho identifikačná funkcia (identifikačný popis).

Podľa výkladu v ISBD sa pod pojmom bibliografický popis rozumie súbor bibliografických údajov, ktoré popisujú a identifikujú dokument. ISBD odporúča, aby bibliografické údaje boli v bibliografickom popise usporiadané do oblastí (area), ktoré sa niekedy nazývajú aj polia. (V STN  01 0195 sa tento pojem, žiaľ, nepoužíva). Oblasti sú vlastne skupiny príbuzných údajov bibliografického popisu. Bibliografické údaje v týchto oblastiach predstavujú vlastný obsah bibliografického popisu a hlavnú časť bibliografického záznamu.

Medzinárodné štandardy pre bibliografický popis špecifikujú pravidlá pre popis a identifikáciu dokumentov všeobecne (ISBD(G)), monografií (ISBD(M)), seriálových publikácií (ISBD(S)), starých tlačí (ISBD(A)), hudobnín (ISBD(PM)), počítačových súborov (ISBD(CF)), kartografických materiálov (ISBD(CM)), článkov (ISBD(CP))

Normy ISBD (a)určujú bibliografické údaje, (b) určujú poradie bibliografických údajov v bibliografickom popise a (c) špecifikujú systém interpunkcie v bibliografickom popise.

Ustanovenia noriem ISBD sa v prvom rade týkajú záznamov v tlačených katalógoch, záznamov v bibliografiách a bibliografických záznamov vo všetkých druhoch bibliografických príručiek. Pre účely počítačového spracovania sú údaje bibliografického popisu zahrnuté do formátu typu MARC, ktorý sa používa v knihovníctve a bibliografii. Štandardy ISBD a napr. formát UNIMARC tvoria prepojený systém, pričom UNIMARC umožňuje vstup a ISBD určujú tvoria logickú štruktúru formátu a upravujú výstup z počítačového spracovania.

Každá čiastková norma ISBD obsahuje pravidlá popisu určitého typu dokumentu alebo kategórií dokumentov. Žiadna z nich by sa nemala používať iba izolovane. Napríklad katalogizátor spracúvajúci monografiu podľa ISBD(M) môže pri popise použiť aj iné normy ISBD. Normy ISBD sa vzťahujú na súčasné dokumenty. Pre staré tlače existuje norma ISBD(A).

Hlavným poslaním noriem ISBD je uľahčiť medzinárodnú výmenu bibliografických informácií. Tento zámer predpokladá:

·       urobiť záznamy z rôznych prameňov tak, aby ich bolo možné vymieňať, aby záznamy vytvorené v jednej krajine bolo možné zaradiť do knižničných katalógov alebo bibliografií v inej krajine;

·       napomôcť porozumeniu záznamov vzhľadom na jazykové bariéry tak, aby záznamy, ktoré boli vytvorené pre používateľov v ich jazyku, mohli byť zrozumiteľné pre používateľov v inom jazyku;

·       uľahčiť konverziu bibliografických údajov do strojom čitateľnej formy.

Normy ISBD poskytujú dostatok možností na dôkladný bibliografický popis.

V praxi knižníc je dôležitou otázkou úroveň podrobnosti bibliografického popisu. (Lambrecht, 1992)[76]. V tomto smere sa uplatňujú tieto všeobecné zásady:

·       Knižnica popisuje dokument podľa svojich potrieb. Môže vytvoriť veľmi stručný, stredný alebo vyčerpávajúci bibliografický popis dokumentu. Neexistujú záväzné národné alebo medzinárodné pravidlá, ktoré by striktne vyžadovali určitú jednotnú úroveň podrobnosti bibliografického popisu v praxi.

·       V praxi sa spravidla rešpektuje odporúčanie Medzinárodného štandardného bibliografického popisu (ISBD), podľa ktorého národné bibliografické agentúry vytvárajú úplný (vyčerpávajúci, autoritatívny) bibliografický popis. Pri počítačovom spracovaní to znamená, že na vstupe sa zaznamenajú a do príslušných polí a podpolí napr. podľa UNIMARCu sa zapíšu všetky bibliografické údaje, ktoré sa vyskytujú v dokumente na predpísaných miestach (predpísaný zdroje bibliografického popisu) alebo na iných miestach dokumentu, prípadne mimo dokumentu.

·       Pokiaľ knižnica (vedecká, špeciálna, verejná a pod.) kooperuje s národnou bibliografickou agentúrou (s národnou knižnicou) pri vytváraní záznamov pre národnú bibliografiu alebo pre súborný katalóg, odporúča sa, aby podobne ako národná bibliografická agentúra, vyhotovila úplný (vyčerpávajúci, autoritatívny) bibliografický popis.

·       Ostatné knižnice vytvárajú bibliografický popis podľa svojich potrieb v súlade s ISBD, resp. podľa národných katalogizačných pravidiel.

·       Podľa podrobnosti sa vyhotovuje bibliografický popis na troch úrovniach:

prvá úroveň - minimálny bibliografický popis

druhá úroveň  - stredný bibliografický popis

tretia úroveň - maximálny bibliografický popis


4.4.4.1 Údaje bibliografického popisu v ISBD(G )

4.4.4.2 Minimálny bibliografický popis

Tabuľka 3 Minimálny bibliografický popis

Názov údaja UNIMARC                                       Kapitola ISBD         Povinnosť UNIMARC

 

Hlavný názov    

1.1

povinný údaj 200$a

Súbežný názov

1.3

povinný údaj 200$d

Podnázov a doplnky k názvu

1.4

povinný údaj 200$e

Prvý údaj o pôvodcovi (zodpovednosti)

1.5

povinný údaj 200$f

 

 

 

Údaj o vydaní   

2.1

povinný údaj 205$a

Ďalšie údaje o vydaní

2.4

povinný údaj 205$b

Miesto vydania, distribúcie, atď.

4.1

povinný údaj 210$a

Meno vydavateľa, distributéra, atď.

4.2

povinný údaj 210$c

Dátum vydania, distribúcie atď. 

4.4

povinný údaj 210$d

Špecifické označenie typu dokumentu - Rozsah 

5.1

povinný údaj 215$a

Názov edície

6.1

povinný údaj 225$a

Číslovanie zväzku

6.6

povinný údaj 225$v

Medzinárodné štandardné číslo knihy (ISBN)

8.1

povinný údaj 010$a

 

Schéma minimálneho bibliografického popisu podľa ISBD:

Poznámky:        Hviezdička označuje opakovateľné údaje.

                        Kurzíva symbolizuje nepovinné údaje.

                        Poradie údajov a predpísaná interpunkcia pred údajmi sú záväzné.

Hlavný názov = *Súbežný názov : *Podnázov a doplnky k názvu / Prvý údaj o pôvodcovi. - Údaj o vydaní, *Ďalšie údaje o vydaní. - Miesto vydania, distribúcie, atď. : *Meno vydavateľa, distributéra, atď., Dátum vydania, distribúcie atď. - Rozsah. - (Názov edície ; Číslovanie zväzku). - Medzinárodné štandardné číslo

V schéme sú len údaje, ktoré sú odporúčané ISBD ako povinné pre minimálnu úroveň bibliografického popisu. Údaje sa zaznamenávajú vtedy, ak sa nachádzajú v predpísanom zdroji popisu v dokumente alebo ak ich spracovateľ zistí z iných zdrojov. V dokumente sa napríklad nemusí nachádzať Podnázov..., Ďalšie údaje o vydaní, údaje o edícii alebo Medzinárodné štandardné číslo. Ak informácie chýbajú v dokumente, alebo nie sú inak zistiteľné, nebudú ani v bibliografickom popise.


4.4.4.3 stredný bibliografický popis

Tabuľka B Stredný bibliografický popis

Názov údaja UNIMARC                                     Kapitola ISBD   Povinnosť UNIMARC

 

Medzinárodné štandardné číslo knihy (ISBN)                  8.1       povinný údaj 010$a

Hlavný názov                                                                1.1       povinný údaj 200$a

Súbežný názov                                                            1.3       povinný údaj 200$d

Podnázov a doplnky k názvu                                         1.4       povinný údaj 200$e

Prvý údaj o pôvodcovi (zodpovednosti)                            1.5       povinný údaj 200$f

Údaj o vydaní                                                               2.1       povinný údaj 205$a

Údaj o zodpovednosti za vydanie                                   2.3       voliteľný údaj 205$f

Ďalšie údaje o vydaní                                                    2.4       povinný údaj 205$b

Ďalší údaj zodpovednosti za vydanie                              2.5       voliteľný údaj 205$g

Miesto vydania, distribúcie, atď.                         4.1       povinný údaj 210$a

Meno vydavateľa, distributéra, atď.                                 4.2       povinný údaj 210$c

Dátum vydania, distribúcie atď.                                      4.4       povinný údaj 210$d

 

Špecifické označenie typu dokumentu - Rozsah             5.1       povinný údaj 215$a

Ďalšie fyzické detaily - Ilustrácie                                    5.2       voliteľný údaj 215$c

Rozmery                                                                     5.3       voliteľný údaj 215$d

                                  

Názov edície                                                                6.1       povinný údaj 225$a

Súbežný názov edície                                                   6.2       voliteľný údaj 225$d

Údaje o zodpovednosti (pôvodcovstve)                            6.4       voliteľný údaj 225$f

ISSN edície                                                                 6.5       voliteľný údaj 225$x

Číslovanie zväzku                                                         6.6       povinný údaj 225$v

Schéma stredného bibliografického popisu podľa ISBD

Poznámky:       Poradie údajov a predpísaná interpunkcia sú záväzné.

V schéme sú údaje, ktoré sú odporúčané ISBD ako povinné a voliteľné pre minimálnu úroveň bibliografického popisu.

Hlavný názov     = Súbežný názov : Podnázov a doplnky k názvu / Prvý údaj o pôvodcovi. -  Údaj o vydaní / Údaj o zodpovednosti za vydanie, Ďalšie údaje o vydaní / Ďalší údaj zodpovednosti za vydanie. - Miesto vydania, distribúcie, atď. : Meno vydavateľa, distributéra, atď., Dátum vydania, distribúcie atď. - Rozsah : Ilustrácie ; Rozmery. - (Názov edície = Súbežný názov edície / Údaje o zodpovednosti, ISSN edície ; Číslovanie zväzku). - Poznámky. - Medzinárodné štandardné číslo


4.4.4.4  maximálny bibliografický popis

Bibliografický popis tretej úrovne obsahuje všetky údaje, ktoré pre určitý druh dokumentu predpisujú katalogizačné pravidlá, resp. špecializované štandardy ISBD a ktoré sú aplikovateľné na popisovanú jednotku.

Pre monografické publikácie (čiže pre knihy a podobné popisované jednotky) by sa použili pri vstupnom spracovaní všetky údaje, ktoré sú uvedené v ISBD(M).

Schéma maximálneho bibliografického popisu podľa ISBD 

Poznámky:        Hviezdička (*) označuje opakovateľné údaje.

                        Kurzíva symbolizuje nepovinné údaje.

                        Poradie údajov a predpísaná interpunkcia pred údajmi sú záväzné.

Hlavný názov [Všeobecné označenie typu dokumentu] = Súbežný názov : Podnázov a doplnky k názvu / Prvý údaj o zodpovednosti ; *Ďalší údaj o zodpovednosti. - Údaj o vydaní = *Súbežný údaj o vydaní / Prvý údaj o zodpovednosti za vydanie ; *Ďalší údaj o zodpovednosti za vydanie, *Ďalší údaj o vydaní / Prvý údaj o zodpovednosti vo vzťahu k ďalším údajom o vydaní ; *Ďalší údaj o zodpovednosti vo vzťahu k ďalším údajom o vydaní. - Pole pre určité typy dokumentov. - Prvé miesto vydania, distribúcie atď. ; *Ďalšie miesto vydania, distribúcie atď. : *Meno vydavateľa, distribútora atď. [*Údaj o funkcii vydavateľa, distribútora atď.)], Dátum vydania, distribúcie atď. (*Miesto výroby : *Meno výrobcu,) Dátum tlače. - Rozsah : Údaj o ilustráciách ; Rozmery + *Sprievodný materiál. - (Hlavný názov edície alebo podedície = *Súbežný názov edície alebo podedície : Doplnky k názvu edície alebo podedície / Prvý údaj so vzťahom k edícii alebo podedícii ; *Ďalší údaj so vzťahom k edícii alebo podedícii, ISSN edície alebo podedície ; Číslovanie vo vnútri edície alebo podedície). - Poznámky. - Štandardné číslo : Dostupnosť a/alebo cena


4.4.5 Bibliografický záznam

Bibliografický záznam je usporiadanou množinou bibliografických údajov a ďalších údajov, ktoré odrážajú formu a obsah dokumentu. Je to základný bibliografický text, ktorý má deskriptívnu, identifikačnú, lokalizačnú, informačnú a substitučnú funkciu. Čiže: popisuje dokument, identifikuje dokument, informuje o tom, kde sa nachádza dokument, podáva informáciu o jeho obsahu a zastupuje dokument (Katuščák, 1994)[77]. Bibliografický záznam je predmetom zvýšenej pozornosti medzinárodnej bibliografickej komunity (Bourne, 1992)[78].

Obsah a forma bibliografických záznamov v praxi spravidla súvisí s účelom ich využívania alebo oblasťou aplikácie (Anderson, 1989)[79].

Bibliografické záznamy sa aplikujú v týchto oblastiach:

1. Produkcia autoritatívnych národných záznamov a národnej bibliografie. International Conference on National Bibliographies v r. 1977 pripravila odporúčania IFLA Guidelines for the national bibliographic agency and the national bibliography, ktoré navrhujú zriadiť národnú bibliografickú agentúru, ktorá by bola zodpovedná za prípravu úplného autoritatívneho bibliografického záznamu v súlade s prijatými štandardmi.... Treba poznamenať, že táto požiadavka je všeobecne akceptovaná, avšak z rozličných príčin pri určitých kategóriách dokumentov niektoré národné bibliografické agentúry uplatňujú jednoduchšiu úroveň bibliografického popisu, alebo kladú väčší dôraz na prístupové výrazy.

2. Tvorba bibliografických záznamov pre medzinárodnú výmenu. Tieto záznamy môžu mať v porovnaní so záznamami používanými na národnej úrovni špecifickú formu (International, 1987)[80]. Záznamy pripravené podľa UNIMARCu (Unimarc, 1994)[81] a ISBD môžu mať inú formu než záznamy pripravené podľa RM UNISIST, rozdielne povinné a odporúčané údaje a pod.

3. Tvorba záznamov pre kooperačné systémy (napr. OCLC).

4. Záznamy pre individuálne knižnice. Mnoho knižníc si tvorí vlastné záznamy, čo súvisí s ich vlastnými potrebami, tradíciami, kooperačnými vzťahmi, spôsobom doplňovania, katalogizácie, výpožičiek, atď. Bibliografický záznam, ktorý obsahuje okrem bibliografického popisu aj záhlavie, klasifikačný znak, predmetové heslá, signatúru a pod. a je určený pre katalóg určitej knižnice  sa volá katalogizačný záznam. Katalogizačný záznam je funkčným variantom bibliografického záznamu.

5. Záznamy pre sekundárne informačné služby. Tieto záznamy tvorí mnoho knižníc, ale aj iných organizácií vrátane komerčných firiem. Mnohé z nich nepoužívajú také pravidlá a štandardy ako knižnice. Tvoria záznamy so zreteľom na charakter dokumentov a vlastné potreby.

6. Záznamy pre online informačné systémy. Tieto záznamy môžu mať svoje špecifiká vzhľadom na to, že sú v bázach údajov prístupné cez terminály a telekomunikačné prostriedky. Dôležitejšie než formálne usporiadanie údajov je v nich informačná stránka. Väčší dôraz je v nich na obsahové informácie, preto často obsahujú úplné abstrakty alebo dokonca úplné texty dokumentov a primerané nástroje vyhľadávania informácií.

7. Záznamy pre knižný obchod. Ich špecifickým znakom je, že môžu byť vytvorené pred vydaním dokumentu a zdôrazňujú údaje, ktoré sú podstatné z komerčného hľadiska - cena, obsah, dostupnosť, údaje dôležité pre spojenie s vydavateľom a pod.

Obsah bibliografického záznamu je určený katalogizačnými pravidlami. V súčasnosti mnohé národné katalogizačné pravidlá vychádzajú z Medzinárodných štandardov pre bibliografický popis IFLA UBCIM (ISBD).

V moderných knižničných a bibliografických systémoch, v ktorých sa vytvára záznam pomocou počítačov sa niekedy bibliografický záznam stotožňuje s počítačovým záznamom, ktorý obsahuje návestie, adresár, údaje bibliografického popisu, prístupové výrazy (záhlavia, heslá, klasifikačné znaky, vlastnícke údaje) a pod. V automatizovaných systémoch sa bibliografický záznam vytvára tak, že na vstupe sa údaje bibliografického popisu a niektoré údaje potrebné na počítačové spracovanie zapíšu vo forme, ktorá zodpovedá napr. štruktúre formátu UNIMARC. Na výstupe príslušný softver zabezpečí vytvorenie záznamu v štruktúre, ktorú požadujú napr. odporúčania ISBD a katalogizačné pravidlá. Takto vytvorený záznam sa môže zobraziť v tradičnej okom čitateľnej forme na papieri alebo sa použije na vytváranie súborov záznamov a báz bibliografických údajov.

Rozvoj informačnej technológie, nové nosiče informácií a požiadavky používateľov sa odrážajú v zmenách obsahu bibliografického záznamu. Dochádza k presunu ťažiska smerom od deskriptívno-identifikačnej funkcie k funkcii informačnej. A to dokonca do takej miery, že pôvodne dominantná identifikačná funkcia sa v niektorých prípadoch stáva sekundárnou. Ide napríklad o bibliografické záznamy v systémoch, ktoré pracujú s úplnými textami. Dominuje v nich úplný text dokumentu a tradičné údaje o zdroji sú  v podstate marginálne. Pôvodné funkcie bibliografického popisu a záznamu - identifikovať dokument a umožniť jeho získanie v prípade úplných textov - sú oslabené. Táto situácia však nie je všeobecná a tradičné bibliografie a katalógy existujú často naďalej popri elektronických a iných katalógoch a bibliografických bázach údajov.

Norma STN  01 0195 definuje katalogizačný záznam ako "druh bibliografického záznamu" funkčne určený pre knižničné katalógy. V podstate zavádza do našej praxe princípy ISBD. Na rozdiel od ISBD však kodifikuje bibliografický záznam, a nielen bibliografický popis. Presnejšie: podľa názvu a preambuly (ale aj fakticky) kodifikuje bibliografický záznam a "rieši iba vytváranie a spôsob zápisu popisných údajov". Tento prístup považujeme za diskutabilný, pretože norma nemôže predvídať a vopred kodifikovať varietu aplikácií, a teda aj foriem bibliografického záznamu, čo je jej hlavný predmet. V praxi nie je ľahké kodifikovať formu bibliografického záznamu v sekundárnych informačných službách, v kníhkupeckej bibliografii a v rozličných organizáciách. Samotný pojem bibliografický popis, ktorý je nosným pojmom ISBD sa v STN 01 0195 nepoužíva. Nepoužíva priamo ani pojem "bibliografická úroveň" a pomerne striktne, nie celkom v súlade s praxou a možným vývojom, kodifikuje úplný záznam pre národnú bibliografiu. Uplatňuje odlišný prístup než ISBD, pokiaľ ide o štandardizáciu bibliografického popisu podľa typov dokumentov. V ISBD existujú samostatné normy bibliografického popisu pre monografie, seriály, hudobniny a pod.  V STN  sa tento princíp neuplatnil. Norma ďalej dáva prednosť termínu popisný údaj, ale aj iným termínom (názov, popisná jednotka, súpisné údaje, periodikum, autor a i.), ktoré korešpondujú s domácou katalogizačnou praxou a pravidlami z r. 1969. Jej hlavným predmetom je bibliografický záznam (základný záznam, záznam pre registrujúcu národnú bibliografiu a záznam pre špeciálne účely). Kodifikuje jeho štruktúru a schému. Schéma bibliografického záznamu obsahuje všetky oblasti kodifikované v súlade s ISBD vrátane interpunkcie. Mimo toho obsah bibliografického záznamu tvoria tieto údaje:

1. Notačný znak selekčného jazyka klasifikačného typu;

2. Vyčlenené časové a i. údaje niektorých dokumentov;

3. Lokačné údaje (sigla, signatúra);

4. Označenie druhu dokumentu kódom;

5. Ďalšie vyčlenené osobitné údaje;

6. Obsahová charakteristika;

7. Výraz predmetového alebo iného selekčného jazyka;

8. Služobné údaje.

Osobitným údajom bibliografického záznamu je aj "záhlavie menného záznamu", ktorého tvorbu upravuje norma STN  01 0168[82].

Podľa preambuly sa ustanovenia normy týkajú záznamov určených pre sekundárne dokumenty všetkých typov a foriem bez ohľadu na účel a techniku ich prípravy. Napriek tomuto zámeru je určená predovšetkým pre "okom čitateľné katalógy" a má na zreteli, pokiaľ ide o presnosť, detailnosť štrukturácie a pravidlá reprezentácie údajov bibliografického popisu, omnoho viac tradičné zobrazenie bibliografického záznamu než informatizáciu katalogizácie a bibliografie. Norma STN  01 0195 je však veľmi dôležitým východiskom pre vypracovanie slovenských katalogizačných pravidiel kompatibilných s ISBD, a tým aj pre vytvorenie základných podmienok výmeny bibliografických údajov.

4.4.6 Riadenie tvorby bibliografických záznamov MARC (bibliographic control)

Problematika metodiky tvorby bibliografického záznamu je podrobnejšie popísaná v rozličných príručkách, metodikách a manuáloch k softverom, ktoré používajú bibliografické agentúry alebo knižnice.

Pri tvorbe bibliografického záznamu sa postupuje podľa bibliografického formátu MARC (USMARC, UNIMARC). Samotné údaje bibliografického popisu (napr. tagy v blokoch 1XX, 2XX, 3XX, 4XX) sa zapisujú jednak podľa inštrukcií vo formáte MARC a jednak podľa ISBD, AACR2, prípadne podľa vlastných pravidiel, pokiaľ sa od ISBD a AACR2 výrazne neodlišujú. Pri tvorbe prístupových výrazov (polia bloku 1XX, 6XX, 7XX, 8XX) je potrebné osvojovať si prístupy uplatnené v AACR2, v bibliografickom formáte USMARC, UNIMARC a USMARC pre autority.

4.4.7 Záznamy jednotiek (Item Records), exempláre a zväzky (Copies & Volumes)

Pre knižnice má praktický význam tzv. item record, čiže záznam jednotky alebo záznam exemplára. Pri tvorbe bibliografického záznamu je predmetom spracovania tiež dokument (item). Medzi bibliografickým záznamom a záznamom jednotky (exemplára) je určitý rozdiel.

Bibliografický záznam (bibbliographical record) je vo väčšine prípadov vytvorený o dokumente, ktorý tvorí knižničný inventár. Niektoré exempláre jednotlivého titulu majú rovnaké bibliografické informácie, iné typy informácií sa od exemplára k exempláru odlišujú. Preto musí existovať záznam jednotky (záznam exemplára) (tzv. item record) v ktorom sa zaznamenajú informácie o exemplári. Treba pamätať na to, že samostatná fyzická jednotka, ktorá je predmetom záujmu bibliografa, môže byť agregovaná do vyšších celkov, súborov rozličným spôsobom. O tom čo je pre knižnicu jednotkou rozhoduje spravidla fyzická forma konkrétneho dokumentu.

Záznam jednotky (záznam knižničnej jednotky, záznam exemplára, item record) má niektoré údaje spoločné s bibliografickým záznamom iné sú typické len pre záznam jednotky.

Záznam jednotky v špeciálnom softveri obsahuje napríklad tieto údaje:

 

·       Autor (Author) - z bibliografického záznamu

·       Názov (Title) - z bibliografického záznamu

·       Signatúra (Call number) - z bibliografického záznamu (alebo úroveň jednotky)

·       Počet exemplárov (Copy number)

·       Výpožičná doba (Loan period)

·       Počítanie výpožičiek (kumulácia) (Ciculation count - cumulative)

·       Dátum zápisu do systému (Entry date)

·       Kód triedy jednotky (Item class code)

·       Jednotky (Units)

·       Cena (Price)

·       Lokácia (Location)

·       Dočasná lokácia (Temporary location)

·       Dátum posledného vrátenia (Date last checked in)

·       Počítanie výpožičiek (dočasné) (Circulation count - temporary)

·       Počítanie dočasných výpožičiek -posledný reset (Date temporary circulation count last reset)

·       Poznámky (Notes)

 

4.4.8 Abstrakt

Abstrakt (ISO 214:1976)[83] je súčasťou bibliografického záznamu. Je to krátka výstižná charakteristika obsahu dokumentu. Abstrakt neobsahuje dodatočný výklad obsahu dokumentu ani nevyjadruje hodnotiace stanovisko toho, kto abstrakt píše. Text abstraktu je výsledkom textotvornej operácie, v ktorej prevláda súhlasný, afirmatívny, nekontraverzný spôsob nadväzovania na text primárneho dokumentu. Abstrakt môže pripravuje spravidla samotný autor, aby pomohol čitateľovi rýchlo sa zoznámiť s obsahom práce. Abstrakt môže byť bez zmien alebo s malými úpravami použitý v sekundárnych informačných službách, kde sa pridáva k bibliografickému popisu. Synonymum termínu abstrakt je termín referát.

Abstrakt býva spravidla informatívny a zachováva tematické a štýlové vlastnosti primárneho dokumentu. Podľa možnosti obsahuje kvalitatívnu a kvantitatívnu informáciu obsiahnutú v dokumente. Informatívne abstrakty sú osobitne dôležité pri experimentálnych prácach a dokumentoch, ktoré sú venované jednej téme. O rozsiahlejších textoch, dlhších výkladoch, monografiách a podobne sa zväčša pripravujú indikatívne abstrakty, ktoré rámcovo a všeobecnejšie zoznamujú čitateľa s dokumentom. Niekedy je účelné vzhľadom na povahu dokumentu pripraviť kombinovaný informatívno-indikatívny abstrakt, ktorý jednak podáva celkovú charakteristiku obsahu a súčasne vecne informuje o niektorých častiach obsahu dokumentu.

Pojem abstrakt by sa nemal zamieňať s termínmi, ktoré s nim úzko súvisia, majú však určité znaky odlišnosti. Sú to anotácia, výťah a súhrn.

Anotácia je krátka poznámka alebo vysvetlivka týkajúca sa dokumentu alebo jeho obsahu, ktorá niekedy obsahuje jeho veľmi krátku charakteristiku. Anotácia sa spravidla pripája k bibliografickému odkazu (bibliografickej citácii) na dokument. Výťah obsahuje časť dokumentu zvolenú tak, aby výstižne charakterizovala celý dokument. Súhrn je krátka rekapitulácia výsledkov  práce, ktorá sa spravidla nachádza na konci dokumentu a obsahuje pre čitateľa textu súhrnnú informáciu o tom, k čomu sa autor dokumentu dopracoval. Termín súhrn sa nemá používať ako synonymum termínu abstrakt preto, lebo spravidla neobsahuje napr. informácie o cieli, účele práce a charakteristiku použitých metód.

Do rodiny obsahovocharakterizačných textov patrí aj termín prehľad (review) a synopsis. Prehľad na rozdiel od neutrálneho abstraktu môže obsahovať prvky interpretácie a hodnotenia vyjadrujúce postoj autora prehľadu k dokumentu.

Pokiaľ ide o termín synopsis, používal sa na pomenovanie súhrnu (resumé), ktoré pripravil sám autor, kým termínom abstrakt  sa označovala charakteristika pripravená inou osobou. Snaha o odstránenie tohto rozdielu viedla k revízii normy ISO 214-1961 a jej nahradením normou ISO 214-1976.

V kvalitných informačných dokumentografických systémoch zameraných na abstraktové služby sú abstrakty spravidla dostatočné na to, aby plnili substitučnú funkciu. Čiže sú natoľko informatívne, že môžu do značnej miery nahradiť primárny dokument. Text sa píše súvisle ako jeden odstavec. Musí byť písaný tak, aby mohol prácu „zastupovať„ samostatne. Neobsahuje odkazy na samotný text práce. Používa sa odborná terminológia. Skratky a neznáme termíny sa musia stručne vysvetliť pri prvom výskyte. Obrázky, tabuľky a pod. sa používajú len v prípade, že neexistuje iná prijateľná alternatíva.

Osobitný význam majú abstrakty v špecifických druhoch dokumentov a publikácií, ako sú časopisy, výskumné správy, dizertácie, monografie, materiály z konferencií a patenty.

Z textového hľadiska abstrakt obsahuje údaje o cieľoch práce, metódach, výsledkoch a záveroch obsiahnutých v dokumente. Pre väčšinu štúdií a kapitol monografií je vyhovujúci abstrakt, ktorý obsahuje asi 250 slov. Pre kratšie state a články stačí približne 100 slov. K rozsiahlym dokumentom, ako sú výskumné správy alebo dizertácie sa pripravujú abstrakty, ktoré majú okolo 500 slov a celý abstrakt by nemal presiahnuť jednu stranu.

4.4.9 Indexovanie

Indexovanie je proces výberania pojmov z dokumentu ich intelektuálna analýza a transkribcia vo forme indexačných termínov. Analýza a transkribcia sa uskutočňujú pomocou indexačných nástrojov, ako sú tezaury a klasifikačné schémy (ISO 5963:1985)[84]

Algoritmus procesu indexovania znázorňuje obrázok.

 


 ŠTART

 

 

 

 

 

 

 

 

·       analyzovať dokument

 

 

 

 

 

·       identifikovať významné pojmy

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

·       vybrať prvý pojem

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Obsahuje tezaurus termín, ktorý vyjadruje vybratý pojem?

 

 

  NIE

 

 

 

 

 

Možno pojem vyjadriť jednoznačne pomocou kombinácie iných preferovaných termínov?

 

 

 

NIE

 

 

 

 

Vytvoriť termín - denotát pojmu

 

 

 

Dá sa nový termín použiť ako indexačný termín ?

 

 

 

 

NIE

 

 

 

 

Zvoliť alternatívny termín pre pojem

 

 

 

 

ÁNO

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Je to preferovaný termín ?

 

 

 

NIE

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

ÁNO

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

ÁNO

Vybrať preferovaný termín

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Použiť preferovaný termín

 

Použiť všetky preferované termíny

 

 

 

 

 

Pridať do tezauru nový termín

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Použiť osociované termíny v tezaure

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

ÁNO

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Môže byť pojem lepšie reprezentovaný niektorým z týchto termínov?

 

 

 

 

NIE

Označiť dokument termínom (termínmi)

 

 

 

 

Je v dokumente iný pojem?

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

NIE

 

 

 

 

 

ÁNO

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

    

 

 

 

Uprednostniť alternatívny termín (termíny)

 

 

 

 

 

 

 

 

  KONIEC

 

 

Obrázok  13 Schéma indexovania s použitím tezauru


5 Iniciatíva kódovania textu (TEI)[85]

 

 

Skratka TEI znamená  Text Encoding Initiative (TEI). Volne tento názov prekladáme ako Iniciatíva kódovania textu. TEI je medzinárodný projekt, ktorý bol založený v roku 1987 a bol zameraný na vývoj pravidiel prípravy a výmeny elektronických textov pre oblasť vedeckého výskumu. Je však určený aj pre širšie uplatnenie a usiluje sa  uspokojovať aj široké potreby  využívania  v oblastiach, kde sa pracuje s jazykom (v oblasti language industries).

Metóda TEI potvrdzuje našu staršiu metodologickú tézu o tom, že informatické aplikácie by mali stavať na komplexnom texte a jeho štruktúre a nie len na jeho jednotlivých jazykových, napríklad morfologických alebo lexikálnych zložkách.

Z metodologického hľadiska ide o štrukturálny prístup k textu. Text sa rozkladá značkovaním na časti, na čo služia v aplikácii TEI špeciálne prostriedky vychádzajúce zo SGML. Teoreticky ide o podobnú stratégiu štruktúrovania textu, akú reprezentujú formáty MARC. Technika TEI je však viazaná výhradne na texty v elektronickej forme a softvery môžu túto techniku do určitej miery vykonávať súbežne s tvorbou textu v elektronickej forme. Pri TEI sa tiež vytvára metatextvový obraz dokumentu avšak tento obraz je sémanticky a rozsahom v podstate identický s originálnym textom. Metatext TEI je bohatší práve len o značky dodané v procese kódovania textu podľa pravidiel TEI, kým  markovský záznam je výsledkom komprimácie, kondenzačnej deskripcie, v dôsledku ktorej je záznam o dokumenty rozsahom menší a sémanticky chudobnejší ako dokument. Zo sémantického hľadiska sa kondenzáciou v markovskom systéme pretvára text dokumentu z úrovne väčšej konkrétnosti na úroveň väčšej všeobecnosti.

Z hľadiska informačnej práce je podstatné, že techniky rozličnej štrukturácie textov (TEI, HTML, SGML, MARC, rôzne hypertextové systémy a pod.) umožňujú konverziu, výmenu a vzájomné využívanie produktov kódovania.

Samotná myšlienka značkovania textu nie je nová. Slovo značka, značkovanie (markup) sa používalo na pomenovanie poznámok, symbolov, značiek, ktoré boli umiestnené priamo v texte a slúžili ako inštrukcia pre sadzača alebo tlačiara, ako má vysádzať alebo upraviť jednotlivé časti textu. Napríklad, ak bol text v predlohe podčiarknutý vlnovkou, bol to pre sadzača pokyn, aby túto časť vytlačil tučne (boldom). Na označovanie odsadenia od okraja, vynechanie riadkov, použitie zvláštneho fontu sa používali rôzne špeciálne značky. Príkladom takéhoto značkovania sú napríklad aj korektorské značky. Postupne sa formátovanie a tlač textov automatizovala a termín značkovanie sa postupne rozšíril a pokrýva všetky druhy špeciálnych značiek, ktoré sa vkladajú do elektronických textov a slúžia na riadenie úpravy (formátovania), tlače alebo iného spracovania.

Termín kódovanie je v danom kontexte  synonymom termínu značkovanie.

Zásady a odporúčania, ktoré sú rozpracované v rámci TEI  a v Pravidlách TEI sú vypracované v súlade s normou ISO 8879 (1986)[86], ktorá definuje Štandardný všeobecný značkovací jazyk. Využíva tiež ISO 646, ktorá definuje sedembitovú znakovú sadu. TEI je aplikáciou normy SGML v oblasti spracovania textov, podobne ako je HTML aplikáciou SGML v prostredí WWW (domovské stránky).

SGML je medzinárodný štandard na popis a značkovanie elektronických textov. Presnejšie, je to metajazyk, formálno-popisný jazyk, ktorý v danom prípade slúži ako jazyk na značkovanie. Rozumie sa ním explicitná (jasná, jednoznačná, zreteľná, viditeľná) interpretácia textu. Nejde teda o implicitnú vlastnosť textu, ale o elementy, ktoré sa do textu dostávajú dodatočne, zvonku v procese, ktorý nie je identický s procesom tvorby textu.

V bežnom zmysle sú texty kódované napríklad tak, že obsahujú:

·       interpunkčná znaky (bodka, čiarka, bodkočiarka, výkričník ...),

·       veľké začiatočné písmená,

·       rozmiestnenie písmen na strane,

·       medzery medzi slovami.

Takáto úprava je vlastne bežným spôsobom značkovania, ktoré pomáha čitateľovi určiť začiatky a konce slov, identifikovať väčšie štrukturálne celky textu, ako sú nadpisy, odstavce, vety a pod.

Keď sa text kóduje pre počítačové spracovanie, ide v podstate o transkribciu lineárneho textu rukopisu, čiže o transformáciu. V tejto transformácii sa do textu pridávajú explicitné značky a text sa formálne delinearizuje, rozkladá, štrukturuje. Používa sa na to značkovací jazyk, čím sa rozumie súbor značkovacích konvencií (pravidiel), ktoré sa spolu používajú na kódovanie textov. Značkovací jazyk musí špecifikovať, ktoré značky sa majú používať, ako sa majú používať, ako sa oddeľujú od textu a čo ktorá značka znamená.

Všeobecné zásady pre značkovací jazyk poskytuje norma SGML. Je založená na troch charakteristikách, ktorými sa koncepcia SGML odlišuje od iných značkovacích jazykov:

·       kladie väčší dôraz na popisné značkovanie ako na spracovateľské značkovanie;

·       pracuje s koncepciou typu dokumentu;

·       je nezávislá na systéme reprezentácie písma, ktorým je text napísaný.

Existujú softvery, ktoré sú schopné podporovať tvorbu, hodnotenie a spracovanie dokumentov SGML. Ťažiskom týchto softverov je analyzátor syntaxe (SGML parser). Je to časť softveru, ktorá dokáže definovať typ dokumentu (DTD) a generovať z neho softverový systém, ktorý je schopný identifikovať typ dokumentu  a vyvolať procedúry pre daný typ dokumentu. Existujú softvery, ktoré sú schopné na základe syntakticej analýzy zistiť novú kánonickú formu dokumentu a formátovať dokument podľa používateľských špecifikácií. Takúto formu môžu použiť ďalšie časti softveru, ktoré sú viac alebo menej spojené s parserom a uskutočňovať ďalšie funkcie, ako je napríklad štruktúrované editovanie, formátovanie a manažment databázy.

Hlavným  a prvým krokom textovej analýzy pomocou softveru je určiť typ dokumentu (document type definition - DTD). Predpokladá sa, že dokument patrí k nejakému typu dokumentov. Typ dokumentu sa môže formálne identifikovať podľa toho, aké zložky, časti obsahuje, z čoho sa skladá. Čiže, analýzou štruktúry textu je možné zistiť, o aký typ dokumentu sa jedná. Napríklad dizertácia má štandardne meno autora, názov, predhovor, abstrak, obsah, kapitoly, ilustrácie, zoznam bibliografických odkazov a pod.

Ak ide o známy typ dokumentu, je možné použiť parser, čiže syntaktický analyzátor, ktorý dokáže zistiť, či dokument obsahuje všetky potrebné časti a či sú elementy správne usporiadané. Dôležité je, že rôzne dokumenty toho istého typu sa dajú spracúvať rovnakým spôsobom. Program môže byť schopný vyčleniť poznatky, ktoré sú ukryté v dokumente (knowledge encapsulated in the document structure information) a pomáhať tak používateľovi ako inteligentný pomocník.

Štruktúrovaný editor je druhom inteligentného textového procesora. Dokáže použiť informáciu extrahovanú zo spracovaného DTD a ukázať používateľovi informáciu o tom, ktoré prvky sú potrebné v  jednotlivých fázach tvorby dokumentu. Dokáže tiež mimoriadne zjednodušiť prípravu dokumentu napríklad tak, že automaticky vkladá do textu tagy.

5.1 Štruktúra SGML

Štruktúru SGML tvorí jednotný konzistentný mechanizmus na značkovanie alebo identifikáciu textových štrukturálnych jednotiek, ktoré sú definované v SGML. V struktúre sa tiež definuje, ako kombinovať štrukturálne prvky, ktoré sa vyskytujú v texte.

Štruktúru SGML tvoria:

 

·       elementy - textové jednotky ako štrukturálne zložky; napr.: <anthology>, <poem><title>The SICK ROSE</title>

·       atribúty - vlastnosti elementov; napr.:

<!ATTLIST poem

          id       ID                              #IMPLIED

          status   (draft | revised | published)   draft        >

alebo atribúty:CDATA (obsahuje platné znakové údaje); IDREF (odkazuje na iný prvok);  NMTOKEN (hodnota je meno ako reťazec alfanumerických znakov); NUMBER (hodnotou atribútu sú len čísla) atď.

·       konektory - značky na spájanie viacerých komponentov, ako napríklad čiarka, zvislá čiara,  ampersand; napr.: (TITLE?, STANZA+), <!ELEMENT (line | line1 | line2) O O (#PCDATA) >

·       entity - označená časť dokumentu, ktorá predstavuje zámer štruktúrovania; je to určitý reťazec znakov alebo textový celok; napr.:

<!ENTITY tei "Text Encoding Initiative">

definuje entitu, ktorá sa volá tei  a ktorej hodnota je reťazec znakov ``Text Encoding Initiative.''

Element môže byť prázdny, alebo môže obsahovať text. Môže byť samostatný alebo súčasťou iného elementu iného typu. Ukazuje to nasledujúci príklad z básne The SICK ROSE od Williama Blakea z antológie Songs of innocence and experience (1794).

<anthology>

      <poem><title>The SICK ROSE</title>

         <stanza>

              <line>O Rose thou art sick.</line>

              <line>The invisible worm,</line>

              <line>That flies in the night</line>

              <line>In the howling storm:</line>

         </stanza>

         <stanza>

              <line>Has found out thy bed</line>

              <line>Of crimson joy:</line>

              <line>And his dark secret love</line>

              <line>Does thy life destroy.</line>

         </stanza>

      </poem>

               <!-- more poems go here    -->

</anthology>

Je to jednoduchý model štruktúry textu SGML. Identifikovaný je typ dokumentu (anthology), čo znamená, že v dokumente sú básne. Každá báseň je jedným elementom, v ktorom je názov (title), strofa (stanza), riadok (line), predstavujúci verš.

   

5.2 Program TEI a Pravidlá TEI

Program TEI je sponzorovaný významnými korporáciami z oblasti humanitne orientovanej počítačovej lingvistiky, ale aj inými organizáciami. Je to napríklad Association for Computers and the Humanities (ACH), Association for Computational Linguistics (ACL) a Association for Literary and Linguistic Computing (ALLC). Hlavnú podporu projektu poskytol U.S. National Endowment for the Humanities (NEH), Directorate XIII of the Commission of the European Communities (CEC/DG-XIII), Andrew W. Mellon Foundation a Social Science and Humanities Research Council of Canada.

Myšlienka takto orientovaného projektu vznikla v komunite počítačových lingvistov. Títo vyšli s iniciatívou vypracovať jednotnú schému kódovania pre komplexné textové štruktúry s cieľom zredukovať rôzne existujúce spôsoby kódovacej praxe, zjednodušiť strojové spracovanie a podnietiť komunikáciu elektronických textov. Riešitelia stáli pred problémom vypracovať dostatočne flexibilné nástroje, ktoré by umožnili všeobecné riešenie kódovania textu. Vychádzalo sa z dôkladnej analýzy požiadaviek na kódovanie, ktoré existujú v rôznych disciplínach a aplikáciách. Potom sa pristúpilo k systematizácii a vývoju všeobecného kódovacieho modelu a súboru kódovacích konvencií.

 

Výsledkom práce medzinárodných tímov, zapojených do tohto projektu sú Pravidlá TEI na kódovanie a výmenu elektronických textov (TEI Guidelines for Electronic Text Encoding and Interchange).

Na Pravidlách TEI pracovali špecializované skupiny expertov v oblastiach:

·       dokumentácia textu (text documentation)

·       reprezentácia textu (text representation)

·       interpretácia a analýza textu (text interpretation and analysis)

·       metajazyková definícia a popis existujúcich a nových schém (metalanguage definition and description of existing and proposed schemes)

 

Prvá verzia Pravidiel TEI (1.0) bola distribuovaná v júli 1990 pod názvom Guidelines for the Encoding and Interchange of Machine-Readable Texts s označením TEI P1. S malými zmenami vznikla v  novembri 1990 verzia 1.1. Po rozsiahlych pripomienkach odbornej verejnosti vznikla v apríli 1992 zrevidovaná verzia TEI P2. V súčasnosti je dostupná v rôznych formách verzia Pravidiel TEI P3 z júna 1993.

Ďalší vývoj Pravidiel a celej koncepcie kódovania textu pokračuje v týchto oblastiach:

·       lingvistická deskripcia a gramatické anotovanie

·       historická analýza a interpretácia

·       základný súbor tagov pre ďalšie typy dokumentov

·       analýza rukopisov a fyzický popis textu

Pravidlá poskytujú koherentný rámec pre všetky druhy kódovania textov. Pravidlá nie sú závislé na hardveri, softveri a aplikáciách. V tomto rámci sa špecifikujú kódovacie konvencie pre hlavné druhy textov.

Postupne sa pravidlá budú rozširovať na ďalšie typy textov a súčasne sa budú zohľadňovať skúsenosti z využívania pravidiel. Riešitelia nebránia spolupráci s používateľmi pravidiel a s každým, koho tieto problémy zaujímajú.

Pravidlá poskytujú prostriedky, ktoré umožňujú označiť tie časti textu, ktoré je potrebné explicitne identifikovať, aby sa mohol text ľahšie spracovať počítačovým programom. Pravidlá špecifikujú súbor značiek (markers), ktoré s inak nazývajú aj tagy (tags). Tieto značky (tagy) sa vkladajú do elektronického textu, a slúžia na vyčlenenie tých prvkov textu, ktoré sú predmetom záujmu.

Proces vkladania explicitných značiek (tagov) k imlicitným textovým prvkom sa niekedy nazýva aj značkovanie (markup) alebo tagovanie (tagging).

Podľa pravidiel je možné tvoriť elektronické texty, ktoré sa používajú a vymieňajú medzi jednotlivcami alebo výskumnými skupinami, ktoré používajú rozličné počítačové systémy. Môžu sa tiež používať v situáciách, kde sa lokálne uchovávajú texty spracované rozličnými počítačovými programami v rozličných vstupných formátoch.

Pravidlá sa môžu aplikovať na všetky texty v prirodzenom jazyku, rôzneho typu, literárneho žánra alebo veku, bez ohľadu na ich obsah a formu. Môžu sa použiť pri pokračujúcich alebo jednorázových dielach, monografiách, štúdiách seriálových publikáciách, encyklopédiách, lingvistických zbierkach a pod. Primárne boli určené pre vedeckú a akademickú komunitu, avšak ich použitie je vhodné a užitočné aj v knižniciach, kde sa  zhromažďujú dokumenty v elektronickej forme. Rovnako vo vydavateľskom sektore a u iných tvorcov a distribútorov elektronických textov.

5.3 Lokálne použitie TEI

Strojom čitateľný text sa môže spracúvať rôznymi spôsobmi. Môže ísť o činnosti, ktoré sú spojené s elektronickým textom:

·       editovanie (úprava) textov, napr. textové procesory (word processors), syntax riadiace editory (syntax-directed editors)

·       úprava, zobrazenie a spájanie textov v hypertextových systémoch

·       formátovanie a tlač textov v systémoch DTP (desktop publishing systems), alebo v dávkovo orientovaných formátovacích programoch (batch-oriented formatting programs)

·       vkladať texty do databáz s možnosťou plnotextového prieskumu (free-text retrieval databases) alebo konvenčných databáz

·       vyberať z databáz texty ako výsledky vyhľadávania alebo na naexport do iného softveru

·       vyhľadávať texty podľa slov alebo výrazov (viet) (words or phrases)

·       uskutočňovať  obsahovú analýzu textov

·       porovnávať texty

·       snímať texty na účely automatického indexovania a podobné účely

·       vykonávať lingvistickú analýzu textu

·       vykonávať štatistickú analýzu textu

·       zisťovať rytmickú dĺžku textu veršov

·       spájať texty a obrázky

 

Tento výpočet obsahuje široký ale nie vyčerpávajúci prehľad možných aplikácií značkovania textov. Cieľom značkovania popísaného v Pravidlách TEI je kódovať texty raz pre rozličné účely.

 


5.4 Štruktúra Pravidiel TEI

Pravidlá TEI majú osem častí.

V prvej časti sú základné informácie o samotnách pravidlách, krátka charakteristika základných princípov a prostriedkov SGML  a popis, ako sa v TEI robí a využíva definovanie typu dokumentov (DTD - document type definition).

V druhej časti je systematický výklad nástrojov, ktoré sa v TEI používajú spoločne pre všetky typy textov: znakovú reprezentáciu; vnútornú dokumentáciu textu; tagy pre najvýraznejšie časti textu vyskytujúce sa vo všetkých druhoch textov, čiže tagy pre elementy textov, ako sú zoznamy, poznámky, zvýraznenia, citácie, krížové odkazy, technické termíny, mená, dátumy, čísla a pod. Takisto sú tu štandardné štruktúry TEI pre  všetky texty. 

V tretej časti sú rôzne súbory tagov, ktoré sa vzťahujú na prózu, poéziu, dramatické texty a iné inscenačné matriály, ďalej na hovorené materiály, listy, správy, tlačené slovníky, terminologické údaje. V samostatnej časti sa hovorí o používateľsky definovaných a zmiešaných súboroch tagov.

V štvrtej časti sú rozličné d (pomocné) súbory tagov, ktoré sa používajú podľa úvahy a potreby. Demonštrujú sa tu prístupy k analýze a interpretácii textov a zahrnuté sú reprezentácie hypertextových spojení (liniek) a iných nehierarchických štruktúr, ako aj špeciálne tagy na kódovanie kritických vydaní a jazykových celkov.

V piatej časti sú špecializované pomocné typy dokumentov, ktoré sa používajú na kódovanie informácií o tom, akým spôsobom boli texty zakódované. Špecificky ide o záhlavie TEI (TEI header), ktoré sa posudzuje ako odlišný dokument. Ďalej je sú tu popísané techniky týkajúce sa charakteristiky písma a znakových sád.

V šiestej časti sa pojednáva o špeciálnych technikách, ktoré sú dôležité pre špecialistov. Ide tu o pojmy, používateľské modifikácie TEI DTD (definície typov dokumentov); praktické aspekty použitia značiek TEI v lokálnom spracovaní a pri výmene a vzťahy TEI s inými značkovacími štandardami.

V siedmej časti je abecedný zoznam všetkých elementov a tried elementov, ktoré sú definované v kódovacej schéme TEI.

Časť osem obsahuje odkazy na ďalšie materiály. Osobitne na popis, ako získať aktuálnu úplnú verziu TEI DTD a súbor štandardov písmových systémov (Writing System Declarations), vzory hlavných systémových nástrojov na základnú gramatickú analýzu (Feature System Declaration for basic grammatical annotation), príklady tagov a formálnu gramatiku pre podsúbory SGML použité vo výmennom formáte TEI.


6 Národné bibliografické služby

Národné bibliografické služby sa definujú ako súbor činností, ktoré sú zamerané na prípravu a sprístupňovanie bibliografických záznamov v krajine (Vitiello, 1996, s. 97)[87]. Patria k tým druhom knižničných služieb, ktoré používateľská komunita prijíma ako stabilnú a solídne etablovanú službu.

Významnou zložkou národných bibliografických služieb bola od prvopočiatkov novšej bibliografie ústredná katalogizácia. Knihovníci a bibliografi sa z ekonomických a praktických dôvodov venovali rozpracúvaniu a implementácii ústrednej katalogizácie. Včasná a úplná ústredná katalogizácia znamená prípravu a poskytovanie bibliografických záznamov a patrí medzi kľúčové otázky v rámci knižničného systému. Fungujúca ústredná katalogizácia umožňuje presúvať knižničné zdroje a zamestnancov z interných katalogizačných činností na externé služby knižnice orientované na verejnosť. 

Medzi prvé krajiny, v ktorých sa knihovníci usilovali o ústrednú katalogizáciu a jednotné katalogizačné pravidlá patrí Veľká Británia. V roku 1877, na prvej konferencii britskej knihovníckej asociácie zazneli hlasy, ktoré nastoľovali požiadavku tvorby národného resp. medzinárodného katalógu. Prvý praktický krok však v roku 1901 ukutočnila Kongresová knižnica v USA, ktorá začala distribuovať abonentom katalogizačné lístky. V roku 1926 využívalo služby ústrednej katalogizácie asi 4000 knižníc a úspory na katalogizácii predstavovali sumu asi 500 000 dolárov (Stephensen, 1989, s. 8-26)[88].

Ďalšou formou poskytovania bibliografických služieb v rámci národných knižničných systémov je tlačená národná bibliografia, prostredníctvom ktorej sa bibliografické informácie dostávajú širšiemu okruhu používateľov a nie len knižniciam.

V dôsledku uplatňovania informačnej technológie v knižniciach však tradičná lístková ústredná katalogizácia a tlačené národné bibliografie ustupujú šíreniu bibliografických záznamov v elektronickej forme.

Základom národných bibliografických služieb sa stala akvizícia dokumentov, ktoré sa podľa určitých zásad uchovávajú v národnej knižnici. Cieľom týchto služieb sa stala príprava bibliografických záznamov a ich distribúcia v národnom knižničnom systéme. Takéto poslanie bolo zreteľne artikulované na medzinárodnej konferencii národných bibliografií a národných bibliografických agentúr v Paríži v roku 1977 ( Bell, 1993, s. 29-33)[89], (Bourne, 1994, s. 64-67)[90]. Konferencia zdôraznila okrem iného potrebu výmeny bibliografických údajov na národnej úrovni. Táto tradičná paradigma bibliografických služieb v mnohých krajinách doznieva, napriek tomu, že nie vždy sa ju podarilo naplniť k spokojnosti samotných bibliografov a používateľov, medziiným aj knižníc, ktoré boli adresátmi týchto služieb. Nastupuje paradigma nová.

Modernú paradigmu bibliografických služieb výstižne sformuloval v roku 1990 P. Lewis, generálny riaditeľ Odboru bibliografických služieb Britskej knižnice (European, 1991, s. 11-19)[91]. Podľa neho je úlohou bibliografických služieb „zostavovanie a distribúcia súbežnej národnej bibliografie a iných služieb spojených s používaním súborov a databáz národných bibliografických záznamov popri ďalších autoritatívnych bibliografických údajoch a katalogizačných záznamoch“. Táto definícia zahŕňa základné črty moderných bibliografických služieb. Ktoré sú to:

a) tvorba národnej bibliografie,

b) možnosť výberu údajov z národnej bibliografie a príprava bibliografických produktov;   “špecializovaných výstupov“ pre skupiny klientov (deti, profesionálne skupiny...),

c) práca v sieti, pričom národná bibliografická agentúra funguje ako host vzhľadom k iným klientom -systémom, databázam a súborom, a to buď v „internom“  rámci systému katalogizácie v knižnici, alebo v „externom“ rámci, ktorý predstavuje napríklad súborný katalóg.

G. Vitiello sa domnieva, že vyššie uvedenú definíciu je vhodné doplniť o vzťah systému národných bibliografických služieb o ďalšie dva susedné systémy: vydavateľský sektor a knižnice, s ktorými národné bibliografické služby fungujú v totálnej synergii.(1996, s. 98)[92]. Komplexný model systému národných bibliografických služieb znázorňuje obrázok. (Lewis, 1991)[93].


 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 


Vydavateľský sektor

 

 

 

 

 

 

Bibliografické informácie

Dokumenty

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Program

Katalogizácia publikácii (CIP)

 

 

 

Povinný výtlačok

Urgencie

 

 

 

Fondy

národnej knižnice

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Obchod s bibliografickými službami

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Národné bibliografické služby

 

 

 

 

Selekcia súbežnej knižnej produkcie

 

Bibliografické informačné služby

 

služby  katalogizačné-ho záznamu

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Zahraničné národné bibliografické agentúry

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Kooperujúce organizácie

 

iné lokálne knižnice

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

útvary akvizície

služby čitateľom konzultačné služby

útvary katalogizácie

 

 

 

Lokálna knižnica

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Knižný obchod

dodávatelia

 

 

 

 

Obrázok  14 Komplexný model systému národných bibliografických služieb

6.1 Druhy bibliografie v bibliografických službách

Bibliografia ako vedná disciplína sa vnútorne člení na druhy bibliografie a typy bibliografie..

Druhy bibliografie sú relatívne autonómne oblasti bibliografie, ktoré majú špecifické vedecké, organizačné a praktické postupy, predmet, metódy, formy, prostriedky a zvláštne použivateľské určenie výsledkov činnosti. Typy bibliografie reprezentujú pragmatickú stránku bibliografického textu a viažu sa na konkrétne hľadisko alebo dominantný prvok pramenného dokumentu, ktorý bol pre zostavenie bibliografie ako textu najdôležitejší. 

Teória bibliografie rozoznáva dva druhy bibliografie: všeobecná bibliografia a špeciálna bibliografia.

Prvým druhom je všeobecná bibliografia, ktorá z hľadiska obsahu, rozsahu a určenia všeobecne skúma a prakticky registruje bibliografické jednotky a sprístupňuje informácie o nich. Do všeobecnej bibliografie sa zaraďuje najmä národná súbežná a retrospektívna bibliografia. Jej charakteristickým znakom je univerzálnosť  predmetu; obsahuje záznamy zo všetkých oblastí poznania a spoločenskej praxe. Jej poslaním je najvšeobecnejšia registrácia a informácia o dokumentoch. Tento druh je predmetom záujmu celosvetového programu Univerzálnej bibliografickej registrácie (UBC).

Ďalším druhom je špeciálna bibliografia, ktorá z hľadiska obsahu, rozsahu a určenia špeciálne skúma a prakticky registruje bibliografické jednotky a o nich sprístupňuje špeciálne informácie. Pre špeciálnu bibliografiu je charakteristický špecializovanejší postup prieskumu, získavania, spracovania, uchovávania a sprístupňovania bibliografických informácií ako aj špeciálny príjemca. Témou špeciálnej bibliografie môže byť akýkoľvek predmet alebo jav objektívnej skutočnosti (región, vedný odbor, udalosť, osoba, vec atď.). Do špeciálnej bibliografie patrí napr. regionálna bibliografia, vednoodborová bibliografia, personálna bibliografia, biobibliografia, vydavateľská bibliografia, odporúčajúca bibliografia, kritická bibliografia a pod. Špeciálna bibliografia sa pestuje v knihovníckom a vydavateľskom sektore. Najrozsiahlejší inštitucionalizovaný systém špeciálnej bibliografie predstavuje oblasť dokumentácie, čiže vedecko-informačný sektor.

Medzi všeobecnou a špeciálnou bibliografiou existujú rozdiely, pokiaľ ide o rozsah, formu a štýl bibliografického popisu, rozsah a obsah bibliografického záznamu. 

Vo všeobecnej bibliografii (napríklad národnej) môže byť bibliografický popis úplný, vyčerpavajúci, obsahujúci všetky bibliografické údaje, ktoré sa nachádzajú v spracúvanom dokumente a obsahuje veľmi málo obsahovocharakterizačných prvkov, všeobecnejšie klasifikačné znaky a pod. V špeciálnej  bibliografii (napríklad tzv. vednoodborovej) môže byť, naopak, minimálny bibliografický popis  a  súčasťou bibliografického záznamu môže byť abstrakt, referát alebo anotácia, deskriptory, klasifikačné znaky, indexy, kľúčové slová, ktoré podrobnejšie charakterizuje obsah dokumentu a umožňujú uskutočňovať dôkladnejší bibliografický prieskum.

Pre špeciálnu bibliografiu je charakteristická väčšia adresnosť a hlbšia charakteristika obsahu dokumentu.

6.1.1 Druhy bibliografie a informačné technológie v bibliografii

V bibliografickej teórii a praxi sa dosť často zamieňa teoreticky abstrahovaný druh bibliografie s určitým bibliografickým textom, presnejšie s tým, čo môžeme považovať za konkrétnym žáner bibliografického textu. Zdá sa, že je postačujúce považovať za druhy bibliografie v teoretickom zmysle bibliografiu univerzálnu a bibliografiu špeciálnu. V rámci týchto typov existujú typy bibliografie, napríklad súbežná bibliografia, retrospektívna bibliografia.

Ďalšie dištinktívne atribúty a kritériá pre modernú typológiu a klasifikáciu typov bibliografie sa budú pravdepodobne najviac viazať najmä na hľadiská pôvodnosti  a obsažnosti. Z hľadiska bibliografických služieb tieto pragmatické kritériá reprezentujú používateľský element. Dôležité je, či je konkrétny bibliografický text pôvodný, čiže vypracovaný metódou de visu, alebo odvodený a vyskytuje sa ako výsledok bibliografického prieskumu, rešerše.

Podrobnú typológiu bibliografických súpisov vypracoval u nás K. Pech (1981, s. 45-60)[94]. Kľúčovými sú pritom rôzne hľadiská registrácie, čiže to, z akého aspektu je bibliografia vytvorená vzhľadom na dokumenty, ktoré sú v nej registrované. Uplatňuje tiež hľadisko formy bibliografických súpisov, používateľské a spracovateľské hľadisko. V Pechovej typológii máme k dispozícii podrobný empirický výpočet množinových bibliografických textov, preto ju uvádzame v celom rozsahu.

Tabuľka 5 Podrobná typológia bibliografických súpisov podľa K. Pecha

1

Registrované dokumenty v bibliografiických súpisoch

11

Obsahové hľadisko zahrnutých dokumentov v bibliografických súpisoch

111

univerzálna bibliografia

112

odborná bibliografia

112.1

tematická bibliografia

113

bibliografia textov

114

personálna bibliografia

114.1

biobibliografia

114.2

autobibliografia

114.21

autobiobibliografia

12

Hľadisko druhov dokumentov v bibliografických súpisoch

121

bibliografia špeciálnych druhov dokumentov

121.01

bibliografia

121.02

bibliografia periodík

121.021

bibliografia novín

121.022

bibliografia časopisov

121.023

bibliografia nepravých periodík

121.03

analytická bibliografia

121.031

bibliografia článkov

121.032

bibliografia častí z dokumentov

121.04

fonobibliografia

121.041

diskografia

121.05

diagrafia

121.06

filmobibliografia

121.07

mikrofilmografia

121.08

bibliografia noriem

121.09

bibliografia patentov

121.10

bibliografia hudobnín

121.11

bibliografia kartografických diel

121.12

atď.

122

bibliografické súpisy dvoch a viacerých druhov dokumentov

122.1

atď. ... druhy kombinácií dokumentov vo viacdruhovej bibliografii

13

Územné hľadisko dokumentov v bibliografických súpisoch

131

svetová bibliografia

132

medzinárodná bibliografia

133

územná bibliografia

133.1

štátna bibliografia

133.2

národná bibliografia

133.3

regionálna bibliografia

133.31

miestna bibliografia

133.311

bibliografia miestnej tlače

133.312

miestopisná bibliografia

14

Jazykové hľadisko dokumentov v bibliografických súpisoch

141

bibliografia dokumenotv v jednom jazyku

141...

bibliografia dokumentov v jednotlivých jazykoch

142

bibliografia dokumentov vo viacerých jazykoch

142 ...

bibliografia dokumentov v kombinácii jednotlivých jazykov

15

Časové hľadisko dokumentov v bibliografických súpisoch

151

perspektívna bibliografia

152

súbežná bibliografia

152.1

signálna bibliografia

153

retrospektívna bibliografia

2

Formálna podoba bibliografických súpisov

21

Hľadisko formy reprezentácie bibliografických súpisov

211

písaná bibliografia

211.1

lístková bibliografia

211.11

bibliografická kartotéka

211.2

skrytá bibliografia

211.3

zošitová bibliografia

211.31

sekundárne peridikum

211.4

zväzková bibliografia

211.5

bibliografický leták

211.6

bibliografický plagát

211.7

bibliografická záložka

212

hovorená bibliografia

212.1

všeobecná hovorená bibliografia

212.2

tematická hovorená bibliografia

22

Hľadisko periodicity bibliografických súpisov

221

neperiodické bibliografia

221.1

príležitostná bibliografia

222

kumulatívna bibliografia

223

periodická bibliografia

3

Používateľské otázky bibliografických súpisov

31

Hľadisko úplnosti bibliogafických súpisov

311

registrujúca bibliografia

312

výberpvá bibliografia

312.1

odporúčajúca bibliografia

312.11

typový katalóg

312.2

cenzúrna bibliografia

32

Hľadisko určenia bibliografických súpisov

321

informatívna bibliografia

321.1

vydavateľská bibliografia

321.2

nakladateľská bibliografia

321.3

kníhkupecká bibliografia

322

knihovnícka bibliografia

323

bibliografia pre širšiu verejnosť

33

Hľadisko adresnosti bibliografických súpisov

331

adresná bibliografia

332

bibliografia všeobecného určenia

34

Hľadisko veku používateľov bibliografických súpisov

341

bibliografia pre deti

342

bibliografia pre mládež

343

bibliografia pre dospelých

35

Hľadisko vzdelania používateľov bibliografických súpisov

351

bibliografia pre používateľov so základným vzdelaním

352

bibliografia pre používateľov so stredoškolským vzdelaním

352.1

bibliografia pre používateľov so všeobecným stredosškolským vzdelaním

352.2

bibliografia pre používateľov s odborným stredoškolským vzdelaním

353

bibliografia pre používateľov s vysokoškolským vzzdelaním

36

Hľadisko obsahovej charakteristiky bibliografických súpisov

361

neanotovaná bibliografia

362

anotovaná bibliografia

363

referátová bibliografia

363.1

referátový časopis

363.11

dokumentačný spravodaj

364

kritická bibliografia

365

bibliografický prehľad

4

Spracovateľské otázky bibliografických súpisov

41

Hľadisko rešpektovania zásady bibliografického spracovania dokumentov de visu pri spracovaní záznamov obsiahnutých v bibliografii

411

primárna bibliografia

412

sekundárna bibliografia

42

Hľadisko pôvodnosti spracovania záznamov obsiahnutých v bibliografických súpisoch

421

aktívna bibliografia

422

pasívna bibliografia

43

Hľadisko stupňa bibliografických súpisov

431

bibliografia 1. stupňa

432

bibliografia bibliografií

433

bibliografia 3. stupňa

 

Uvedená typológia je vlastne taxatívnym vymenovaním a usporiadaním bibliografických súpisov podľa vlastností. Obsahuje terminológiu, ktorá sa ustálila v praxi v priebehu vývoja bibliografických služieb. Odráža bohato členenú a diverzifikovanú bibliografickú prax pred širokým uplatnením informačnej a komunikačnej technológie v bibliografii. Práve informačná technológia núti k zásadnému prehodnoteniu tradičných typológií a vyvoláva potrebu úplne nových pohľadov na bibliografiu a bibliografickú produkciu. Prestáva mať praktický zmysel taxatívne vymenúvanie všetkých aspektov, atribútov, kombináciou ktorých je možné zostaviť okom čitateľný bibliografický súpis.

Súčasnosť a budúcnosť bibliografie je spojená jedine s informačnými a komunikačnými technológiami. Pritom sú dôležité počítačové záznamy a jednotlivé údaje alebo kódované informácie v báze dát. K tvorbe bibliografických báz údajov už nie je nevyhnutné pristupovať s definitívnym anticipovaním požiadaviek bibliografického prieskumu, ako to bolo pri tradičnej papierovej bibliografii. Nejde už o typológiu bibliografických súpisov, ale o typológiu báz bibliografických údajov. Dôležitosť nadobúdajú hlavné kritériá:

·       téma, čiže vecný obsah bibliografických údajov v počítačovom zázname o dokumente

·       reprezentácia, čiže spôsob a úroveň zaznamenania obsahu v bibliografickej báze údajov (komplexnosť, reprezentatívnosť, pôvodnosť)

Z teoretického hľadiska bude asi vhodné uprednostniť pred empirickou enumeratívnosťou, ktorá vedie k výpočtu konkrétnych bibliografických produktov, abstraktnejšiu typológiu vychádzajúcu z teórie textu a modelovania univerza prototextov z hľadiska bibliografie. Inými slovami - uplatniť v typológii bibliografických textov komunikačný a semiotický princíp. Ukazuje sa, že ani tu nie je možné zaobísťsa bez jazykovej a semiotickej dichotómie bibliografického znaku označovaného (obsah) a označujúceho (forma), známe signifié - signifiant. Bibliografická empíria sa na jednej strane zovšeobecnila v bibliografických formátoch MARC. Na druhej strane, akceptovanie a využívanie štruktúry MARC vyvolalo zmeny v syntaxi, sémantike a pragmatike bibliografického textu.  

Z pohľadu teórie textu, ktorý sme rozpracovali v teórii bibliografickej komunikácie nie sú jednotlivé čiastkové aspekty a atribúty bibliografických súpisov, ničím iným ako aspektami témy bibliografického textu. Treba poznamenať, že týchto aspektov a atribútov témy je omnoho viac než je možné zachytiť v akejkoľvek taxatívnej typológii. Vo vyššie uvedenej tabuľke je však téma zrovnoprávnená s inými atribútmi. V skupine 112.1 je napríklad jeden typ súpisu bibliografie nazvaný tematická bibliografia. Z nášho pohľadu je to nevhodné. Univerzálnosť, odbornosť, text, osoba v personálnej bibliografii, periodikum, noviny, časopis, článok, geografické hľadisko, jazyk, čas, forma, používateľský aspekt, spracovateľský aspekt a pod., to všetko sú len atribúty témy, ktoré majú svoje zreteľné jazykovoštylistické charakteristiky. V elektronických bibliografických bázach údajov sú tieto a mnohé ďalšie aspekty súčasťou štruktúry bibliografického formátu (UNIMARC, USMARC). V štruktúrach týchto formátov sa nachádzajú spravidla v návestí bibliografického záznamu, v poliach kódovaných informácií s fixnou dĺžkou, alebo v poliach s premenlivou dĺžkou.

Napríklad v návestí každého počítačového bibliografického záznamu sa môže zaznamenať vo forme jednoznakového kódu informácia o tom, či je záznam nový, odvodený, opravený a pod. (pozícia 5). V ďalšej pozícii (6) sa môže zaznamenať informácia o type dokumentu, podľa ktorého sa vyhotovuje záznam (tlačený text, rukopis, partitúra, kartografický dokument, videodokument, počítačový súbor, grafika a pod.). V pozícii 7 sa môže kódovať informácia o tom, či je záznam o monografii, seriálovejj publikácii, článku alebo súbore dokumentov. V inej pozícii (17) je zasa informácia o tom, či je dokument spracovaný de visu alebo nie.

V poli kódovaných údajov UNIMARCu (pole 100 Všeobecné údaje o spracovaní) sú ďalej zakódované ďalšie atribúty dokumentu: dátum vydania, používateľské určenie, jazyk dokumentu a pod. V poli 105 (Pole kódovaných údajov: Knihy) sú napr. kódované údaje o ilustráciách, dedikáciách, konferenčných materiáloch, žánri dokumentu, biografických informáciách v dokumente a pod.).

Tieto a mnohé ďalšie príklady jednoznačne ukazujú, že bibliografický počítačový záznam má vo svojej štruktúre MARC vyčerpávajúcu množinu atribútov, ktoré dovoľujú vyjadriť azda všetky vlastnosti dokumentu ako aj spracovateľské aspekty. Teto je možné ľubovoľne kombinovať a využiť ich v bibliografickom prieskume a následne vybrať podľa nich z bázy podmnožinu záznamov pre potreby používateľa.       

6.1.2 Národná bibliografia

Termín národná bibliografia sa používa spravidla na pomenovanie špecifického bibliografického systému a cieľavedome organizovanej a riadenej bibliografickej činnosti, ktorú v jednotlivých štátoch vykonávajú národné bibliografické agentúry, pôsobiace ako súčasti národných knižníc.

Základným cieľom národnej bibliografie je registrovať multiplikované a zverejnené dokumenty (monografie, seriálové publikácie, hudobniny, audiovizuálne dokumenty, kartografické dokumenty, multimédiá a pod.) a prostredníctvom analyticko-syntetických metodologických postupov pripravovať o nich bibliografické informácie pre využívanie v spoločenskej praxi.

Odborná a širšia verejnosť sa stretáva s národnou bibliografiou ako s autonómnymi dielami - sekundárnymi dokumentami, ktoré predstavujú súpisy špecificky usporiadaných záznamov o dokumentoch vydaných v danom štáte a  obsahujú údaje popisujúce dokumenty umožňujú ich identifikáciu.

V národných bibliografiách sa môžeme dozvedieť, ktoré knihy, časopisy, hudobniny a iné dokumenty boli vydané v danej krajine.

Národná bibliografia registruje a popisuje dokumenty, ktoré boli publikované na území jednej krajny alebo napísané v jednom či niekoľkých jazykoch, ktoré sa v danej krajine používajú. V niektorých krajinách národné bibliografie registrujú aj zahraničné publikácie vzťahujúce sa k danej krajine ako aj diela krajanov publikované v zahraničí.

V mnohých krajinách je synonymum termínu národná bibliografia termín štátna bibliografia. Termín národná bibliografia evokuje predstavu, že jej predmetom sú dokumenty, ktoré sa viažu na určitý národ. V skutočnosti tento termín má štátoprávne atribúty a národné bibliografie v mnohých krajinách nie sú len bibliografiami štátotvorných národov, ale štátov, teda aj národností a národnostných skupín, ktoré žijú v určitom štáte.

Národná (štátna) bibliografia v zhustenej forme odráža materiálnu a duchovnú kultúru určitého národa a občanov určitého štátu. Je pamäťou národa a odrazom jeho kultúrno-civilizačnej úrovne a vývoja.  

Základným druhom národnej bibliografie je súbežná národná bibliografia  a retrospektívna národná bibliografia.

Do národných bibliografií sa zaraďujú záznamy o dokumentoch, ktoré sa územne, jazykovo, autorsky a obsahom dotýkajú danej krajiny. Národné bibliografické agentúry sprístupňujú čitateľom a používateľom diela národnej bibliografie buď v tradičnej, papierovej forme alebo vo forme počítačových súboroch a na kompaktných diskoch.

Narodné bibliografické agentúry pôsobiace v rámci národných knižníc tvoria súbežnú národnú bibliografiu na základe povinného výtlačku, ktorý dostáva národná knižnica.

Súbežná národná bibliografia je publikovaná periodicky vo väčších alebo menších intervaloch, registruje a popisuje dokumenty súbežne s ich  vydaním alebo bezprostredne po ich vydaní (napr. súbežná slovenská národná bibliografia).

Retrospektívna národná bibliografia registruje a popisuje dokumenty publikované v uplynulom období a spravidla staršie než sú dokumenty vydávané a bibliograficky zaregistrované v bežnom roku (napr. Generálny katalóg tlačí 16. storočia zachovaných na území Slovenska). Národná retrospektívna bibliografia registruje staré tlače od toho roku, v ktorom bola v danej krajine vytlačená prvá tlač (Francúzsko 1470, Dánsko 1482, Spojené štáty 1620 atď.). Príkladom národnej retrospektívnej bibliografie je slovenská národná retrospektívna bibliografia.

Slovenská národná bibliografia sa v súlade s historickým vývinom slovenského národa a jeho svojbytnej kultúry rozvíjala v rámci mnohonárodnej kultúry Uhorska a Rakúsko-Uhorskej monarchie. Prehľad vývinu bibliografie načrtol J. Kuzmík (1951, s. 42-74)[95].

Na bibliografiu vzťahujúcu sa k slovenskej národnej kultúre nie je možné v období Rakúsko-Uhorska mechanicky uplatniť tie kritériá, ktoré sa používajú v súčasnosti na definovanie národnej bibliografie v suverénnych národných štátoch.

Medzi viac či menej priamych predchodcov národnej bibliografie na Slovensku možno zahrnúť tých stredovekých vzdelancov a predstaviteľov osvietenstva, národného obrodenia, reprezentantov štúrovského a matičného obdobia či reprezentantov slovenskej kultúry po vzniku československého štátu a slovenského štátu, ktorí uvedomelo a cieľavedome vytvárali bibliografické diela so zreteľom na slovacitu, hoci mnohí z nich boli aj uhorskými resp. rakúsko-uhorskými vlastencami. 

Vo vývojovej línii národnej bibliografie na Slovensku zohrali iste svoju úlohu trnavské kníhtlačiarske súpisy ako aj Daniel Czwittinger a jeho Specimen Hungariae Literatae z roku 1711. Významné bolo pôsobenie Prešpurských novín od r. 1783 a latinské periodiká učených spoločností, ktoré zaznamenávali informácie o novej literatúre a tiež diela Samuela Rožňaya, Jána Čaploviča, Bohuslava Tablica, J.M. Hurbana, J. Ribaya, L. Bartolomeidesa, P. J. Šafárika, J. Palkoviča. Dôležité miesto má aj Knihopis, ktorý M. Dohnány uverejňoval v Slovenských pohľadoch  a bibliografické prehľady D. Licharda, C. Zocha a S. Ormisa. O retrospektívny súpis celého slovenského písomníctva sa pokúsil M. Rešetka a M. Chrástek. M. Chrástek pokračoval v bibliografickej činnosti ako redaktor Letopisu Matice slovenskej, v ktorom uverejňuje od r. 1864 do r. 1868 Slovenský knihopis. Po ňom v práci pokračuje do r. 1873 P. Roy. V polovici 19. st. sa  objavilo niekoľko pokusov o retrospektívnu slovenskú národnú bibliografiu. Reprezentantmi tohto úsilia bol najmä Michal Rešetka so svojimi Dejinami slovenskej reči a literatúry, Michal Chrástek svojou Slovenskou bibliografiou do r. 1860 a J. Kohuth svojimi Slovenskými decéniami.

Zásadný prínos do vývinu slovenskej národnej bibliografie má Ľ.V. Rizner vďaka svojmu obdivuhodnému dielu  Bibliografia písomníctva slovenského, ktorá sa stala všeobecne dostupnou vďaka J. Vlčkovi, J. Škultétymu a J.V. Ormisovi a Matici slovenskej v r. 1927-1934.

Po rozpade Rakúsko-Uhorskej monarchie a vzniku prvej Česko-slovenskej republiky sa bibliografická činnosť rozvíjala sčasti spoločne a sčasti autonómne na Slovensku i v Čechách. Na Slovensku najmä zásluhou hlavných činovníkov Matice slovenskej a Univerzitnej knižnice, kde v tomto smere tvorivo a organizačne pôsobil V. Pražák. V období slovenského štátu sa národná bibliografia fakticky inštitucionalizovala. V tom čase ju tvorivo rozvinul A. Dubay a L. Jánsky ale aj A. A. Baník a P. Halaša. Pozoruhodným pokusom o systematickú registrujúcu bibliografiu bol mesačník Literárne zvesti určený najmä pre kníhkupecké účely a vychádzal najmä pričinením J. Mišianika a J. Priehradníka. Kľúčovú úlohu vo vývoji slovenskej národnej bibliografie zohral A. Dubay, vedúci Bibliografického ústavu Knižnice slovenskej univerzity v Bratislave najmä skrz dielo Bibliografický katalóg slovenskej knižnej tvorby za roky 1939-1941 a 1942-1945 a ročnú registráciu kníh s názvom Slovenská kniha, ako súčasti Bibliografického katalógu ČSR do r. 1954. Vtedajšia spolková Slovenská národná knižnica a Bibliografická spoločnosť sa zameriavala na rozpis článkov z novín a časopisov. Tieto súpisy pripravoval P. Halaša a vychádzali pod názvom Slovenská bibliografia až do r. 1954. Články z r. 1949 (vyd. 1952) boli prvý krát usporiadané podľa Medzinárodného desatinného triedenia.

Podľa zákona SNR 4/1954 z 27. apríla 1954 sa Matica slovenská zo spolku stala štátnou inštitúciou s funkciou národnej knižnice, knihovedného ústavu a ústredného slovenského bibliografického pracoviska. Prevzala od Bibliografického ústavu Univerzitnej knižnice vydávanie knižnej bibliografie a mesačne vydávala bibliografiu Slovenské knihy a Články v slovenských časopisoch. Do roku 1968 slovenská časť národnej, presnejšie štátnej bibliografie vychádzala ako súčasť Bibliografického katalógu ČSR.

Inštitucionalizácia slovenskej národnej bibliografie v Matici slovenskej v r. 1954 umožnila všestranný rozvoj bibliografie na Slovensku. Ďalšími dôležitými medzníkmi v jej vývoji boli bibliografické konferencie, rozvoj teórie, metodiky a koordinácie bibliografie, prijatie smernice o slovenskej národnej retrospektívnej bibliografii, vydávanie Bibliografického zborníka, vyriešenie projektu automatizácie súbežnej slovenskej národnej bibliografie, vydanie desiatok vynikajúcich bibliografických diel atď.

Dôležitým teoretickým vkladom v otázke funkcionality bibliografie bola stať M. Kovačku o funkciách národnej bibliografie (1978, s. 121-177)[96], vypracovaná v rámci výskumného projektu strojového spracovania slovenskej národnej bibliografie. Definoval nasledujúce funkcie národnej bibliografie, ktoré majú trvalejšiu teoretickú platnosť:

1 Kultúrno-spoločenská funkcia národnej bibliografie

2 Funkcie registračno-evidenčného typu v národnej bibliografii

2.2 Odvodené registračno-evidenčné funkcie

2.2.1 Bibliografická funkcia štatistická

2.2.2 Bibliografická funkcia kontrolná

2.2.3 Bibliografická funkcia koordinačná

3 Funkcie informačno-komunikačného typu v národnej bibliografii

3.1 Základná bibliografická funkcia informačno-komunikačná

3.2 Odvodené informačno-komunikačné funkcie

3.2.1 Bibliografická funkcia knriticko-hodnotiaca

3.2.2 Bibliografická funkcia poznávacia

Vývoj bibliografie po r. 1954 napriek mnohým pozitívam odrážal hospodársku a spoločensko-politickú realitu krajiny. Bibliografia, ako všetky ostatné oblasti života spoločnosti boli postihnuté dogmatizmom, preideologizovaním, nekompetentnými zásahmi ideológov do bibliografickej profesie, formalizmom, dirigizmom, centralizmom, zamedzovaním kontaktov so zahraničím, technologickým zaostávaním, nedostatočným záujmom o jazykové schopnosti knihovníkov a bibliografov, prenasledovaním iniciatívnych a tvorivých osobností a pod.    

Národné knižnice Európskej únie pracujú od konca osemdesiatych rokov na vývoji spoločného projektu zverejňovania údajov na CD-ROM, na všeobecnom rešeršnom systéme a na vývoji pilotného CD-ROM vo formáte UNIMARC, ktorý spája údaje z niektorých národných bibliografií. Projekt národných bibliografií na CD-ROM je prioritnou vývojovou a kooperačnou úlohou deväťdesiatych rokov čiastočne financovanou Európskou úniou.

Distribúcia národných bibliografií na CD-ROM je nová forma sprístupňovania bibliografických údajov. V rokoch 1987-1988 začala byť britská, francúzska a nemecká národná bibliografia dostupná na CD-ROM. Priamymi účastníkmi projektu CD-ROM sú národné knižnice Veľkej Británie, Francúzska, Dánska, Portugalska, Holandska a Talianska. V rámci projektu sa musí riešiť celý rad podstatných problémov výmeny údajov: rešeršný interface, konverzia formátov MARC, znakové súbory (forsírovanie normy ISO 10646), viacjazyčný interface, prepojenie s online systémami, príprava pilotného disku vo formáte UNIMARC ako výsledok konverzie z národných formátov DANMARC, PICAMARC a pod.

Prostredníctvom uplatňovania informačnej technológie a realizácie programov retrospektívnej konverzie bibliografických a katalogizačných záznamov a súborov z papierovej do elektornickej formy sa podstatne rozširujú možnosti využívania súbežných i retrospektívnych národných bibliografií.

6.1.2.1 Súbežná národná bibliografia

Súbežná národná bibliografia je jedným z hlavných druhov všeobecnej bibliografie. Pojem zahŕňa jednak vedecko-výskumnú a vedecko-organizačnú stránku špecifickej bibliografickej činnosti a osobitného javu a jednak konkrétne bibliografické súpisy, ktoré sa vytvárajú v rámci systémov súbežných národných bibliografií v jednotlivých krajinách. Je to relatívne samostatný a komplexný knižnično-informačný systém, v ktorom dominujú vlastnosti dokumentografického systému a v menšej miere aj informačného systému faktografického a riadiaceho.

Systémy súbežných národných bibliografií tvoria základ celosvetového programu univerzálnej bibliografickej registrácie (UBC - Universal bibliographic control). Pripomíname, že pojem „registrácia“ akoslovenský ekvivalent pojmu „control“ (riadenie, ovládanie) nie je celkom presný, lebo vyjadruje len jednu stránku úsilia programu UBC, ktorou je bibliografické zaznamenanie existencie kníh a iných materiálov. Menej postihuje úsilie o „usmerňovanie (riadenie, ovládanie) toku a využívania dokumentov“. Preto nie je chybou, ak sa podľa kontextu používajú namiesto výrazu „registrácia“  slová „riadenie“, „usmerňovanie“, „ovládanie“. Pojem „kontrola“ je v tomto kontexte jazykovo nenáležitý.

Súpisy súbežnej národnej bibliografie sú publikované periodicky vo väčších alebo menších intervaloch, registrujú a bibliografické záznamy v nich obsiahnuté popisujú dokumenty súbežne s ich  vydaním alebo bezprostredne po ich vydaní (napr. súbežná slovenská národná bibliografia). Súpisy môžu vychádzať napr. mesačne, štrvťročne, alebo ročne a to v papierovej, okom čitateľnej alebo digitalizovanej, strojom čitateľnej forme. 

Predmetom spracovania v systéme súbežnej národnej bibliografie sú podľa stupňa dôležitosti najmä tieto úrovne:

·       monografie, seriálové publikácie, oficiálne publikácie;

·       tlačené hudobniny, kartografické materiály, normy, patenty, dizertácie, meteriály z konferencií, vedeckovýskumné správy;

·       audiovizuálne dokumenty, neknižné materiály, počítačové súbory, exteritoriká.

V niektorých systémoch súbežný národných bibliografií sú predmetom spracovania aj články z novín a časopisov.  

Jednotlivé druhy dokumentov sa dostávajú do systému súbežných národných bibliografií spravidla na základe zákona o povinnom výtlačku. Predmet spracovania na medzinárodnej úrovni upravujú medzinárodné odporúčania, ako napr. medzinárodná konferencia UNESCO o zdokonalení bibliografických služieb (1950) a Medzinárodný kongres o národných bibliografiách (1977).

Bibliografické spracovanie dokumentov v súbežných národných bibliografiách výrazne ovplyvňuje medzinárodný program IFLA UBCIM. Zásadný význam majú odporúčania a konkrétne štandardy, ktorých cieľom je zjednotenie spracovateľských postupov a tým uľahčenie medzinárodnej výmeny bibliografických informácií v digitalizovanej forme. Medzi takéto štandardy a odporúčania patrí pre oblasť štruktúry záznamu v digitalizovanej forme UNIMARC manuál a pre oblasť bibliografického popisu súbor štandardov ISBD. Dôležité sú v tomto smere aj medzinárodné normy a štandardy, ktoré sa týkajú kódov krajín, kódov jazykov, transliterácie, kódových tabuliek, nosičov informácií a mnohé ďalšie.

Na Slovensku sa systematická inštitucionalizovaná práca na úseku súbežnej slovenskej bibliografie začala rozvíjať po druhej svetovej vojne v Bibliografickom ústave Knižnice slovenskej univerzity (terajšia Univerzitná knižnica v Bratislave), ktorá spracúvala periodikum Slovenská kniha ako súčasť Bibliografického katalógu ČSR do r. 1954  a v spolkovej Slovenskej národnej knižnici Martine.

Ešte v r. 1941 bola v Martine založená Slovenská bibliografická spoločnosť, ktorej cieľom bolo aj vydávať slovenský bibliografický časopis. Prvé číslo periodika Slovenská bibliografia so súpisom súčasne vychádzajúcej „slovenskej, i Slovenska a Slovákov sa týkajúcej inojazyčnej, domácej i zahraničnej tlačovej tvorby publikovanej od 1.januára 1944“. V 1. čísle Slovenskej bibliografie A. A. Baník načrtol základný plán a štruktúru súbežnej národnej bibliografie. Jej cieľom boli od začiatku registračno-evidenčné a informačné.

Predmet súbežnej slovenskej národnej bibliografie spresnil A. A. Baník v predhovore k periodiku Slovenská bibliografia č. 1, v r. 1947 takto:

 „Ak je isté, že tlačené slovo predstavuje najvýdatnejšieho nositeľa, uchovávateľa i šíriteľa každej národnej vzdelanosti vo svete, tak nemožno pochybovať ano o tom, že pre utváranie, zachovanie a šírenie novovekej slovenskej národnej kultúry majú prvoradý význam hlavne tieto typografické skutočnosti: a) slovenské doma (na Slovensku a v ČSR) i v zahraničí tlačené, od Slovákov i od Neslovákov pochádzajúce texty, najmä knihy; b) inorečová domáca i zahraničná, od Slovákov a od Neslovákov pochádzajúca tlač, týkajúca sa Slovákov i Slovenska; c) inorečová zahraničná, Slovákov i Slovenska sa vecne netýkajúca tlač od slovenských autorov; a d) ostatná inorečová, Slovenska i Slovákov sa vecne netýkajúca, od Slovákov i od Neslovákov pochádzajúca tlač, vydaná na území terajšieho Slovenska. Všetky tlačené prejavy tohoto štvorakého základného druhu tvoria spolu široký okruh takzvaných typografických slovákumov, to jest takých tlačových jednotiek, ktoré majú priamy, prvoradý, bezprostredný vzťah k slovenskej duchovnosti...“ (Baník, 1947)[97].

V takomto význame sa pojem „slovákum“ alebo „slovacikum“ uplatňuje v celej slovenskej národnej bibliografii doteraz ako pomenovanie hlavného princípu zahŕňajúceho: územno-produkčné slovaciká, obsahové slovaciká, autorské slovaciká, územné slovaciká.

Súbežnú slovenská národnú bibliografiu spracúva od r. 1954 národná bibliografická agentúra (teraz Národný bibliografický ústav) v Matici slovenskej - Slovenskej národnej knižnici v Martine od r. 1969 pod názvom Slovenská národná bibliografia, do r. 1993 ako súčasť spoločného česko-slovenského bibliografického katalógu.

Medzníkom vo vývoji súbežnejj slovenskej národnej bibliografie bol Seminár o súčasnej národnej bibliografii, konaný v Ľubochni 30.-31. 10. 1969. Na ňom predniesol P. Liba koncepciu modernej súbežnej slovenskej národnej bibliografie (Liba, 1971, s. 5-43)[98].

V rámci súbežnej slovenskej národnej bibliografie vychádzajú v súpisovom rade a rozpisovom rade v zošitoch národnej bibliografie záznamy o tlačiach vydaných na území Slovenska na základe povinného výtlačku a o vybraných článkoch v novinách a časopisoch.

Súbežná slovenská národná bibliografia je od r. 1976 automatizovaná (Automatizovaný informačný systém slovenskej národnej bibliografie - AIS SNB). Výstupy z AIS SNB mali koncom 80-tych a v polovici 90-tych rokov takúto vecnú štruktúru vydávania:

Súpisový rad:

Séria A - Knihy (13 zošitov ročne, automatizované od r. 1976)

Séria B - Periodiká (päťročná kumulácia)

Séria C - Mapy (päťročná kumulácia)

Séria D - Dizertačné práce (ročná kumulácia)

Séria E - Špeciálne tlače (ročná kumulácia)

Séria F - Firemná literatúra (ročná kumulácia)

Séria G - Grafika (ročná kumulácia)

Séria H - Hudobniny (ročná kumulácia)

Séria I - Oficiálne dokumenty (dvojročná kumulácia)

Séria J - Audiovizuálne dokumenty (ročná kumulácia)

Z praktický príčin sa série B-J zlúčili do spoločných vydaní.

V rozpisovom rade vychádzajú 13 krát ročne v zošitoch výbery záznamov o článkoch z novín a časopisov.

Vo výberovom rade vychádza celý rad výstupov špeciálneho vednoodborového alebo vecného zamerania.

V systéme súbežnej slovenskej národnej bibliografie sa používa ako klasifikačný systém Medzinárodné desatinné triedenie. V AIS SNB sa spočiatku (od r. 1976 asi do r. 1991) používal vlastný programový systém MIPS,  potom (1990-1995) systém CDS/ISIS. V r. 1995 sa začal používať systém ALEPH.

Riaditeľ Národného bibliografického ústavu M. Kovačka na margo bibliografického systému povedal:

„Zdá sa, že pojem národného bibliografického systému sa vyjasnil: národný bibliografický systém nemusí byť problematizovanou kategóriou vo vývoji slovenského knihovníctva a bibliografie. ... Sme presvedčení, že funkčnou platformou národného bibliografického systému môžu byť na ideológii nezávislé a z profesijného hľadiska autonómne knižničné subjekty so suverénnymi riadiacimi a odbornými kompetenciami, schopné rozvíjať sa a súčasne kooperovať na báze zachovania knižničnej svojbytnosti.“ (Kovačka, 1997, s. 326-327)[99].

Budúcnosť vidí M. Kovačka v generálnej báze slovacikálnych bibliografických údajov:

„S takto formulovanou tézou sa doslova ťažiskovou kategóriou knižničného systému Slovenskej republiky stala generálna báza slovacikálnych bibliografických údajov ako integrovaná databáza jestvujúcich klasických alebo automatizovaných databáz, ako aj bibliografických databáz a programov predpokladaných. Jej jadrom je naisto Slovenská národná bibliografia, všetky jej súbežné i retrospektívne systémové moduly, no rovnako i kontextové slovacikálne systémy regionálnej a vednoodborovej bibliografie.

Ak generálnu bázu slovacikálnych bibliografických údajov premietneme na horizont, tam, kde beží pomyselná čiara, ktorá oddeľuje bibliografickú realitu od bibliografickej ideality, zreteľne uvidíme, že z celkových cca 7, 5 milióna slovacikálnych dokumentov je spracovaných cca 5 miliónov a 500 000 záznamov, z toho cca 900 000 v elektronickej forme.“ (Kovačka, 1997, s. 327)[100].

6.1.2.1.1 Slovenská národná bibliografia na CD-ROM

Počas seminára knižničných a informačných pracovníkov INFOS 97, ktorý sa konal v apríli 1997 v Jasnej pod Chopkom, Slovenská národná knižnica - Národný bibliografický ústav  a Albertina icome Bratislava uviedli na trh očakávaný CD-ROM Slovenská národná bibliografia. Prvý disk, ktorý bol distribuovaný od apríla 1997, obsahuje viac ako 60 000 záznamov o slovacikálnej produkcii kníh od roku 1976 do roku 1997. Ďalšie aktualizácie a vydania disku sav prienehu roku 1997 rozširovali aj o záznamy slovacikálnych špeciálnych dokumentov zo série B-J súbežnej slovenskej národnej bibliografie s retrospektívou od roku 1981. Dôležitou súčasťou bázy údajov na CD-ROM sú záznamy o článkoch zo seriálov za roky 1978-1997. V roku 1997 sa uvažovalo o mesačných a štvrťročných prírastkoch.

CD-ROM s českou národnou bibliografiou obsahuje kompletnú bibliografickú produkciu od roku 1983, pričom sa ponúka produkt aktualizovaný štyri krát do roka alebo dvanásť krát do roka.

 

6.1.2.2 Retrospektívna národná bibliografia

Retrospektívna národná bibliografia patrí popri súbežnej národnej bibliografii k hlavným druhom všeobecnej bibliografie. Pojem zahŕňa jednak vedecko-výskumnú a vedecko-organizačnú stránku špecifickej bibliografickej činnosti a osobitného javu ale najmä konkrétne bibliografické súpisy, ktoré sa vytvárajú v rámci retrospektívnej národnej bibliografie v jednotlivých krajinách. Je to relatívne samostatný a komplexný knižnično-informačný systém, v ktorom dominujú vlastnosti dokumentografického systému a v menšej miere aj informačného systému faktografického.

Kým systémy súbežných národných bibliografií tvoria základ celosvetového programu univerzálnej bibliografickej registrácie (UBC - Universal bibliographic control) a sú predmetom intenzívnej medzinárodnej spolupráce, (medzinárodná konferencia UNESCO o zdokonalení bibliografických služieb v r. 1950 a Medzinárodný kongres o národných bibliografiách v r.1977), oblasť retrospektívnej bibliografie je viac menej záležitosťou jednotlivých krajín. Začiatkom 90-tych rokov  západné krajiny iniciovali programy retrospektívnej konverzie katalógov, program európskej databázy starých tlačí, programy mikrofilmovania a program pamäť ľudstva, ktoré sú pre národné retrospektívne bibliografie podnetné po koncepčnej, metodickej  i technologickej stránke.

Súpisy retospektívnej národnej bibliografie sú spravidla výsledkami náročnej tvorivej práce, ktorá predpokladá historickú erudíciu. Vytvárané sú na základe rozsiahlej heuristiky, majú charakter objaviteľskej a tvorivej vedeckej práce.

V zásade retrospektívna bibliografia pokrýva tie dokumenty, ktoré buď nespracovala súbežná bibliografia alebo v čase vydania dokumentov súbežná bibliografia neexistovala.

Dôležitým rozlišujúcim atribútom súčasnej a retrospektívnej bibliografie je fenomén aktuálnosti. Poslaním retrospektívnej bibliografie je najmä kultúrno-historická a registračno-evidenčná funkcia. Jej aktuálnosť je v porovnaní so súbežnou bibliografiou zásade nižšia, lebo neslúži na bezprostredné informačné účely. V súbežnej bibliografii prevláda aktuálnosť, teda funkcia informačno-komunikačná. Ak diela súbežnej bibliografie aktuálne neregistrujú a neinformujú o dokumentoch, ktoré sú vydávané v priebehu roka, stávajú sa z funkčného hľadiska de facto dielami retrospektívnej bibliografie, nakoľko fakt vydania nezaznamenávajú a informácie o ňom nesprístupňujú súbežne, ale dodatočne.

Významná je poznávacia funkcia retrospektívnej bibliografie. Nakoľko pracuje s hotovým, už vydaným materiálom, majú jej tvorcovia lepšiu možnosť odhaľovať vzťahy, súvislosti  a systematicky usporiadať poznatky a informácie špecifickými vedeckými prostriedkami.

Okrem hľadiska aktuálnosti, ktoré umožňuje odlišovať v súčasnosti súbežnú a retrospektívnu bibliografiu existuje tradičné ohraničenie retrospektívnej bibliografie, ktoré sa viaže na predmet jej záujmu.

V prípade slovenskej retrospektívnej bibliografie patria k predmetu jej záujmu  všetky slovacikálne dokumenty, ktoré nezaznamenala súbežná slovenská národná bibliografia. Táto hranica je však na Slovensku pohyblivá, lebo súbežná národná bibliografia napr. od r. 1944 nezaznamenala všetky typy dokumentov, takže terajšia retrospektíva sa musí vracať do minulosti a spracovať staršie dokumenty z tohto obdobia.

Do predmetu retrospektívnej národnej bibliografie patria aj rukopisy, prvotlače (1545-1500) a staré tlače (do r. 1800 resp. 1820). Z neskoršieho obdobia všetky dokumenty, ktoré nespracovala súbežná národná bibliografia.

Druhy spracúvaných dokumentov v retrodpektívnej bibliografii sú identické s dokumentmi spracúvanými v systéme súbežnej národnej bibliografie. Podľa stupňa dôležitosti sú to najmä tieto dokumenty:

·       monografie, seriálové publikácie, oficiálne publikácie;

·       tlačené hudobniny, kartografické materiály, normy, patenty, dizertácie, meteriály z konferencií, vedeckovýskumné správy;

·       audiovizuálne dokumenty, neknižné materiály, exteritoriká. V niektorých systémoch retrospektívnych národných bibliografií (napr. na Slovensku) sú predmetom spracovania aj články z novín a časopisov.  

Na Slovensku sa systematická inštitucionalizovaná práca na úseku retrospektívnej národnej bibliografie začala rozvíjať po r. 1956 najmä zásluhou M. Potemru (Perspektívny plán slovenskej národnej retrospektívnej bibliografie). Ďalšími dôležitými medzníkmi v jej vývoji bola Koncepcia, zásady a obsahová náplň dlhodobého plánu Slovenskej národnej retrospektívnej bibliografie (J. Štefánik, 1958). Najdôležitejšiu úlohu v jej vývoji má Smernica a plán Slovenskej národnej retrospektívnej bibliografie (Výbor pre školstvo a kultúru SNR, 1965), ďalej Koncepcia a model retrospektívnej bibliografie (D. Katuščák, 1975) a Program slovenskej národnej retrospketívnej bibliografie (Ministerstvo kultúry SR, 1984). Vedeckým a organizačným medzníkom bola integrácia retrospektívnej bibliografie s výskumom dejín knižnej kultúry  (B. Belák, 1986).

V súčasnosti úlohy v oblasti retrospektívnej bibliografie a výskumu dejín knižnej kultúry koordinuje Matica slovenská - Slovenská národná knižnica, Národný bibliografický ústav (M. Kovačka, A. Földváriová)[101] a zúčastňuje najmä Univerzitná knižnica v Bratislave, Štátna vedecká knižnica v Košiciach, Banskej Bystrici, Prešove, Ústredná knižnica SAV a i. Cieľom spoločného programu je

·       budovať generálnu bázu údajov slovacikálnych bibliografických údajov;

·       výskum dejín knižnej kultúry na Slovensku.

V slovenskej retrospektívnej bibliografii sa v polovici 90-tych rokov začali používať štandardné metódy počítačového spracovania (UNIMARC, ISBD).


 

Generálna báza údajov slovenskej národnej retrospektívnej bibliografie

 

Základné diela slovenskej retrospektívnej bibliografie (bibliografické súpisy).

 

Súpisy monografií        

Čaplovič J.: Bibliografia tlačí vydaných na Slovensku do r.1700. 2 zv. Martin : Matica slovenská, 1972, 1984. 1410 s. (2.600 záz.)

Rizner Ľ.V.: Bibliografia písomníctva slovenského od najstarších čias do konca r. 1900. . Martin : Matica slovenská, 1929-1932. 6 zv. Reedícia 1969. (8.300 záz.)

Mišianik J.: Bibliografia slovenského písomníctva do konca 19. stor. : Doplnky k Riznerovej Bibliografii. Zv. 7. . Martin : Matica slovenská, 1971. 323 s. (2.500 záz.)

Ormis J.V.: Doplnky a opravy k Riznerovej Bibliografii. Zv. 8. . Martin : Matica slovenská, 1972. 188 s. (1.200 záz.)

Fedor M.: Bibliografia slovenských kníh 1901-1918. . Martin : Matica slovenská, 1964. 1 zv. 728 s. (2.600 záz.)

Holanová, E. - Režná, G. -  [Liba, P.]: Bibliografia slovenských kníh 1919-1938. . Martin : Matica slovenská, 1979-1980. 4 zv. (15.600 záz.)

Klimeková, A. a kol.: Bibliografia českých a inorečových kníh vydaných a vytlačených na území Slovenska 1919-1938. . Martin : Matica slovenská, 1993. (7.500 záz.)

Dubay, A.: Bibliografický katalóg slovenskej knižnej tvorby za roky 1939-1941. Bratislava, BÚ KSU 1948. 185 s. (2.000 záz.)

Dubay, A.: Bibliografia slovenskej knižnej tvorby za roky 1942-1945. Bratislava, 1952. 343 s. (4.000 záz.)

Dubay, A.: Bibliografický katalóg Českolslovenskej republiky : Literárna tvorba z roku 1946 bez novín a časopisov. 2. Tvorba slovenská. Bratislava, Bibliografický ústav pri knižnici Slovenskej univerzity 1947. 89 s.

Dubay, A.: Bibliografia slovenskej knižnej tvorby za rok 1947. Bratislava, 1951. 155 s. (3.000 záz.)

Ferienčíková, A.- Spišková, E.: Bibliografia slovenskej knižnej tvorby za r. 1945-1955. . Martin : Matica slovenská, 1967-1970. 4  zv. (14.400 záz.)

Jánsky, L.: Slovenská duchovná tvorba 1939-1944. Bratislava, 1944. 262 s.

Jankovič, V. - Škorupová, A.: Bibliografia k dejinám Slovenska : Literatúra vydaná do roku 1965. Bratislava; Martin : Historický ústav SAV; NBÚ; UK : 1997.

Kuzmík J.: Bibliografia kníh vo východných rečiach týkajúcich sa slovenských vecí, vydaných do r. 1955. . Martin : Matica slovenská, 1960. 445 s. (5.136 záz.)

Kuzmík J.: Bibliografia kníh v západných rečiach týkajúcich sa slovenských vecí, vydaných od 16 stor. do r. 1955. . Martin : Matica slovenská, 1955. 420 s. (4.100 záz.)

Kuzmík J.: Bibliografia publikácií v európskych rečiach týkajúcich sa slovenských vecí : Doplnky do r. 1955, pokračovanie za r. 1956-1959 a súpis máp. . Martin : Matica slovenská, 1960. 462 s. (4.100 záz.).

Kuzmík J.: Bibliografia slovanských kníh týkajúcich sa slovenských vecí, vydaných od 16. stor. do r. 1955. . Martin : Matica slovenská, 1969. 456 s. (4.400 záz.)

Kuzmík J.: Bibliografia publikácií k miestnym a všeobecným dejinám Slovenska. . Martin : Matica slovenská, 1962. 729 s. Príl. (4.500 záz.)

Kuzmík J.: Prehľad bibliografie slovenskej a inorečovej so slovenskými vzťahmi. . Martin : Matica slovenská, 1954. 33 s. Bibl. prehľad.

Zellinger, A.: Pantheon Tyrnaviense. 1578-1930. Trnava, SSV 1931. 257 s.

Kotvan, I.: Inkunábuly archívov, múzeí a niektorých historických knižníc na Slovensku. . Martin : Matica slovenská, 1967. 193 s. 230

Kotvan, I.: Inkunábuly na Slovensku. . Martin : Matica slovenská, 1988. 221 s. (1.236 záz.)

Kotvan, I.: Slaviká 16. stor. v Univerzitnej knižnici v Bratislave. Bratislava, UK 1981.

Kotvan, I.- Frimmová, E.: Inkunábuly SNK MS v Martine. . Martin : Matica slovenská, 1988. 221 s. (505 záz.)

Kotvan, I.- Frimmová, E.: Inkunábuly zo slovenských knižníc v zahraničných inštitúciách. Martin : Matica slovenská, 1996. 226 s. (628 záz.).

Klimeková, A. a kol.: Bibliografia jarmočných a púťových tlačí 18. a 19. storočia z územia Slovenska. Martin : Matica slovenská, 1996.

Radváni, H.: Bibliografia tlačí kníhtlačiarne V. a J. K. Jelínka v Trnave v Trnave 1786-1941. Martin : Matica slovenská, 1996.

Saktorová, H. - Komorová, K. - Petrenková, E.: Tlače 16. storočia vo fondoch Slovenskej národnej knižnice Matice slovenskej. 1. zv. Generálneho katalógu tlačí 16. storočia zachovaných na území Slovenska. Martin : Matica slovenská, 1993.

Smetana - Telgársky, J.: Katalóg tlačí 16. stor. . Martin : Matica slovenská, 1981. (1.408 záz.)

Strelka, V.: Tlače 16. storočia v ppiaristickej knižnici v Trenčíne. Martin : Matica slovenská, 1996.

Šturdíková, M.: Katalóg tlačí 16. stor. františkánskej knižnice v Hlohovci. . Martin : Matica slovenská, 1970. 140

Katalóg slovákumových kníh knižnice MS do r. 1918. 3 zv. . Martin : Matica slovenská, 1964. 1646 s.(14.000 záz.)

Podmanická, A.: Katalóg slovacikálnych kníh vydaných do r. 1918 v knižnici MS. Prírastky za r. 1970 - 1980. . Martin : Matica slovenská, 1984. 700 s. (8.000 záz.)

Telgársky J.: Katalóg slovacikálnych kníh v Knižnici MS vydaných do r. 1918. Prírastky za r. 1970-1980. . Martin : Matica slovenská, 1984. 700 s. (4.500 záz.)

Kolodziejský L.: Katalóg slovacikálnych kníh do r. 1918 kolegiálnej knižnice v Prešove. . Martin : Matica slovenská, 1969. 597 s. (2.660 záz.)

Uherková,T.: Tlače do roku 1900 vo fonde Štátnej vedeckej knižnice v Banskej Bystrici. Banská Bystrica : Štátna vedecká knižnica, 1995. 253 s.

Sopko, J.: Kódexy a neúplne zachované rukopisy v slovenských knižniciach. Martin : Matica slovenská, 1986.

Sopko, J.: Stredoveké latinské kódexy v slovenských knižniciach. Martin : Matica slovenská,  1981.

Sopko, J.: Stredoslovenské latinské kódexy so slovenskou provenienciou v zahraničných knižniciach. Martin : Matica slovenská, 1983.

Súpisy seriálových publikácií

Potemra, M.: Bibliografia slovenských novín a časopisov na Slovensku do roku 1918. Martin :  Matica slovenská, 1958. 145 s.

Potemra, M.: Bibliografia inorečových novín a časopisov na Slovensku do roku 1918. Martin :    Matica slovenská, 1963. 820 s.  

Kipsová M. a i.: Bibliografia slovenských a inorečových novín a časopisov na Slovensku za r. 1919 - 1938. Martin : Matica slovenská, 1968. 1088 s.

Fedor M.: Bibliografia periodík na Slovensku v r. 1939 - 1944. Martin : Matica slovenská, 1969. 552 s.

Lukáč, R.: Slovenské časopisy a noviny od oslobodenia po rok 1955 : Dočasný súpis. Košice, ŠVK 1957. 2 zv.

Lukáč, R.: Bibliografia časopisov vydaných na území Slovenska v rokoch 1946-1960. Rkp.

Janů, M.:. Bibliografia časopisov a novín vychádzajúcich na Slovensku v rokoch 1961-1965. Martin, Matica slovenská 1971. 368 s.

Gešková, Ž. - Vančová, T.: Výročné správy škôl z územia Slovenska za roky 1701-1918 : . Provizórny súpis. 1 zv. Bratislava : Univerzitná knižnica, 1985. 355 s.

Kipsová, M. -  Vančová, T. - Gešková, Ž.: Bibliografia slovenských a inorečových kalendárov za roky 1701-1965. Martin : Matica slovenská, 1984. 842 s.

Kovačičová, E.- Štvrtecký, Š.: Almanachy, ročenky a zborníky na Slovensku v rokoch 1701-1965 : Provizórny súpis. Bratislava : Univerzitná knižnica, 1983. 249 s.

Kovačičová, E. - Štvrtecký, Š.: Bibliografia  almanachov, ročeniek a zborníkov na Slovensku za roky  1919-1944. Bratislava, Univerzitná knižnica.

Kovačičová, E. - Schlenkerová, K.: Bibliografia almanachov, ročeniek a zborníkov na Slovensku 1919-1944. Martin : Matica slovenská, 1991.

Kovačičová, E. - Schlenkerová, K.: Bibliografia almanachov, ročeniek a zborníkov na Slovensku 1945-1965. Martin : Matica slovenská, 1995.

Lacko, M. J.: Slovenská bibliografia v zahraničí 1945-1965. Cleveland; Rím, 1967. 366 s.

Lacko, M. J.: Slovenská bibliografia v zahraničí 1966-1975. Cleveland; Rím, 1977. 436 s.

Balúnová, M. a kol.: Bibliografia novín a časopisov vychádzajúcich na Slovensku v rokoch 1945-1960. Martin : Matica slovenská, 1995.

Súpisy článkov zo seriálových publikácií

Potemra, M.: Bibliografia článkov zo slovenských periodík 1901-1918. Zv.III. Robotnícke hnutie na Slovensku v rokoch 1901-1918. . Martin : Matica slovenská, 1969. 1006 s.

Potemra, M.-Mihóková, M.: Bibliografia článkov zo slovenských novín a časopisov 1901-1918. Zv. VIII. Krásna literatúra a jazykoveda. . Martin : Matica slovenská, 1972. 1158 s.

Potemra, M.: Bibliografia článkov zo slovenských periodík 1901-1918. Zv.IV.. Školstvo na Slovensku v rokoch 1901-1918. Martin : Matica slovenská, 1993. 672 s.

Potemra, M.: Kultúrna a osvetová práca na Slovensku v rokoch 1901-1918. Košice : Štátna vedecká knižnica, 1983. 4 zv.

Potemra, M.: Slovenská historiografia v rokoch 1901-1918 : Tematická bibliografia v rámci Bibliografie zo slovenských novín a časopisov 1901-1918. Košice : Štátna vedecká knižnica, 1980. 650 s.

Mihóková, M.: Maďarská historiografia na východnom Slovensku v rokoch 1901-1918Tematická bibliografia v rámci Bibliografie zo slovenských novín a časopisov 1901-1918. Košice : Štátna vedecká knižnica, 1980. 2 zv.

Dziačková Z.- Hatalová M.- Kostihová V.: Bibliografia článkov z komunistickej a pokrokovej tlače v Československu 1918 - 1923. Zv. III.-IV.  Martin : Matica slovenská /prac. kartotéka/.

Hamranová G.- Hatalová M. - Kostihová V.: Bibliografia článkov z komunistickej a pokrokovej tlače v Československu 1924 - 1928. Zv. III a IV. Martin, MS 1981 a 1984. 674 a 934 s.

Dziačková Z.: Bibliografia článkov z komunistickej tlače v Československu 1929-1932. Zv. III. . Martin : Matica slovenská, 1977. 642 s.

Galandová L.: Bibliografia článkov z komunistickej tlače v Československu 1933-1938. Zv. III. . Martin : Matica slovenská, 1971. 810 s.

Galandová L. - Laco B. - Luptáková Z.: Bibliografia článkov z komunistických a odbojárskych novín a časopisov za r. 1938 - 1945. Martin : Matica slovenská, 1964. 217 s.

Galandová L.: Dramaticko-inscenačné umenie, divadlo, film, rozhlas na Slovensku 1918 - 1928. Odbor XV. Umenie. Časť 1. 1918-1928. Zv. 1.1 a 1.2. Martin : Matica slovenská, 1979 - 1980. 773 + 1124 s.

Galandová, L.: Dramaticko-inscenačné umenie, divadlo na Slovensku 1928 - 1938. Odbor XV. Umenie. Časť 2. 1929 - 1938. . Martin : Matica slovenská.

Galandová, L.: Film na Slovensku 1918 - 1938. . Martin : Matica slovenská, 1982. 368 s.

Mikitová, M.: Hudba na Slovensku 1918 - 1928. Odbor XV. Umenie. Časť 3. Zv. 1. 1918-1928. . Martin : Matica slovenská, 1983. 752 s.

Káňavová, A.: Poľnohospodárstvo na Slovensku 1918 - 1928. Odbor XXIV. Poľnohospodárstvo. Diel 1. Zv. 1a a 1b. . Martin : Matica slovenská, 1982. 772 + 448 s.

Káňavová, A.: Poľnohospodárstvo na Slovensku 1918 - 1928. Odbor XXIV. Poľnohospodárstvo. Diel 2. Zv. 1c a 1d. . Martin : Matica slovenská, 1986.

Kormúth, D.: Hospodárstvo na Slovensku 1918 - 1928. Odbor VII. Hospodárstvo. Časť 1. Zv.1. Obchod. . Martin : Matica slovenská, 1983.

Kormúth, D.: Hospodárstvo na Slovensku 1918 - 1928. Odbor VII. Hospodárstvo. Časť 1. Zv.2. Družstevníctvo. Ľudové peňažníctvo. Sporiteľníctvo. . Martin : Matica slovenská.

 


6.2 Náčrt vývinu bibliografických služieb na Slovensku

Predpoklady pre systematické a organizované spracúvanie slovenskej literárnej produkcie sa  viažu na činnosť Matice slovenskej v Martine a Univerzitnej knižnice v Bratislave. Súvisí s budovaním knižničných fondov slovenských dokumentov a s právom na povinný výtlačok.

6.2.1 Matica slovenská

Vývoj bibliografických služieb na Slovensku nie je možné oddeliť od snáh slovenských vzdelancov o vybudovanie slovenskej národnej knižnice. Úsilie o založenie národnej knižnice sa začína objavovať koncom 18. storočia a v prvej polovici 19. storočia. J. Kuzmík (1955, s. 36)[102] spomína, že Juraj Ribay v roku 1793 vypracoval návrh na založenie kultúrneho ústavu slovenského, ktorého jednou úlohou by malo byť aj vytvorenie knižnice, ale tento projekt sa neuskutočnil. Ďalšie snahy o založeniu slovenskej národnej knižnice sú spojené s menom Martina Hamuliaka a Michala Rešetku. Práve Rešetkova slovenská knižnica, ako súkromná knižnica vzdelanca, bola budovaná cieľavedome ako národná knižnica a bola aj prístupná verejnosti. Podobný charakter mala aj knižnica Spolku literatúry československej pri Evanjelickom lýceu v Bratislave založená v roku 1802.

V novších dejinách v tomto ohľade zohrala najdôležitejšiu úlohu Matica slovenská a Univerzitná knižnica. Matica slovenská pritom vyrastala ako autentická národná ustanovizeň v ťažkých podmienkach uhorskej nadvlády a maďarizácie. Vznikala z vôle národne uvedomelého slovenského ľudu a vzdelancov. Celkom prirodzene sa stala už v roku 1863, teda v roku založenia Matice slovenskej  de facto národnou knižnicou, národným literárnym archívom a národným bibliografickým ústredím. Univerzitná knižnica v Bratislave naproti tomu vyrástla z Alžbetínskej knižnice, ktorá bola knižnicou uhorského štátu a ako taká nebola slovenská ani nijako spojená s úsilím slovenských vzdelancov o slovenskú národnú knižnicu. Až po roku 1919 sa začalo v tejto knižnici formovať slovenské oddelenie.

V medzivojnovom období, keď oficiálnou ideológiou bola koncepcia československého národa, Matica slovenská ako národný spolok nepôsobila ako štátom podprovaná národná knižnica. Štátnou knižnicou bola fakticky terajšia Univerzitná knižnica, ktorá historicky a kultúrne nebola primárne spojená s národnou myšlienkou, a preto bola pre československý štát prijateľnejšia. Fakticky fungovala po stránke bibliografickej ako filiálka a subdodávateľ pražskej knižnice. Vďaka jej štátnosti sa však podarilo vybudovať najúplnejšie fondy z rokov 1918-1938.

Slovenská národná knižnica, vzniknuvšia v Matici slovenskej v Martine a Univerzitná knižnica v Bratislave sú najväčšie slovenské knižnice. Obidve knižnice prešli zložitým vývojom a stali sa v určitom zmysle symbolmi úrovne slovenského knihovníctva. Univerzitná knižnica zohrala v rozvoji slovenského knihovníctva a bibliografických služieb nesmierne dôležitú úlohu najmä v medzivojnovom období, teda  v čase, keď túto úlohu nemohla plniť Matica slovenská a jej Bibliotéka. Stala sa živou univerzálnou vedeckou knižnicou s rozsiahlym používateľským zázemím. Matica slovenská vo funkcii národnej knižnice najmä od roku 1954 má až doteraz prím vo formovaní knižničného a bibliografického systému, ktorý sa stal porovnateľný s knižničnými a bibliografickými systémami vyspelých krajín.

Ako dôsledok nenormálnych politických a administratívnych zásahov v minulých rokoch i v súčasnosti vznikla situácia, že sa akoby ustálila neúnosná koncepcia dvoch národných knižníc, medzi ktorými možno ahistoricky a bez odbornej kompetencie presúvať a vymieňať podľa administratívnych predstáv ich funkcie národné a štátne. Vznikom Slovenskej republiky v roku 1993 sa zrušilo napätie medzi národným a štátnym, preto niet nijakého dôvodu tieto atribúty podľa starých princípov oddeľovať. Slovenská národná knižnica má byť v duchu národných tradícií, so zreteľom na vysokú úroveň svojej činnosti a vzhľadom na európske integračné perspektívy zriadená ako jedna národná a štátna knižnica oddelením z Matice slovenskej a fungovať suverénne v duchu ústavy na a občianskom a národnom princípe. Táto požiadavka má kľúčový význam nielen pre budúcnosť národných bibliografických služieb, ale aj pre celý národný knižničný systém Slovenska.

Musíme aj v spojitosti s bibliografickými službami poukázať na fakt, že aj v súčasnosti je stále otvorená myšlienka slovenskej ústrednej národnej a štátnej knižnice. Akékoľvek teotretické úvahy, koncepcie a profesionálne projekty v oblasti bibliografie a knihovníctva predpokladajú existenciu a stabilitu národnej knižnice a národnej bibliografickej agentúry. Bibliografia a knihovníctvo majú svoje závažné presahy do knižničnej, kultúrnej a informačnej politiky a naopak. V súčasnosti sú tieto základy opäť otrasené. Je historický a profesionálny paradox, keď v čase suverénneho slovenského štátu existujú pochybnosti o tom, že z hľadiska kultúrnej histórie, z hľadiska národno-politického a profesionálneho môže byť suverénnou slovenskou národnou knižnicou jedine knižnica, ktorá vznikla v Matici slovenskej. Pochopiteľne, je nemysliteľné, aby takáto knižnica fungovala na spolkových zásadách.

Základom národnej knižnice Matice slovenskej sa stala knižnica Martina Hamuljaka, ktorý ju v roku 1858 daroval pre celonárodný spolok, ktorého založenie sa pripravovalo. Ďalšou dôležitou knižnicou, ktorá sa dostala do Matice slovenskej bola knižnica Michala Rešetku.  Z bibliografické hľadiska je pozoruhodné, že k Hamuljakovej knižnici sa zachoval katalóg z júna 1857. Rovnako pozoruhodné je, že Michal Chrástek už na začiatku existovania Matice slovenskej uverejnil v Letopise Matice slovenskej v r. 1864 výzvu, aby sa všetky slovenské tlačou vydané knihy v jednom exemplári zasielali do Matice slovenskej. Takto ako prvý u nás vyslovil myšlienku povinných výtlačkov. Správca matičnej knižnice Franko Sasinek v Pešťbudínskych vedomostiach 6. januára 1869 vyzval na uskutočnenie zbierky na nový stánok pre knižné a ostatné zbierky Matice slovenskej. Do zatvorenia Matice slovenskej v roku 1875 mala knižnica Matice slovenskej 10.079 zväzkov, 29.623 multiplikátov, 332 rukopisov a muzeálne predmety.

Pokračovanie úsilia o slovenskú národnú knižnicu bolo spojené po zatvorení Matice slovenskej s činnosťou Muzeálnej slovenskej spoločnosti (MSS) v Martine, do ktorej sa dostala časť matičnej zbierky. V muzeálnej slovenskej spoločnosti narástol fond do roku 1918 podľa odhadu J. Kuzmíka asi na 65.000 zväzkov. V MSS prebiehali veľmi intenzívne práce na katalogizácii. V roku 1911 výbor MSS prijal návrh Františka Richarda Osvalda, aby sa zostavil a tlačou vydal katalóg slovenských kníh, aby sa vedelo, čo knižnica má a čo ešte treba doplniť. A to je zárodok modernej myšlienky univerzálnej bibliografickej registrácie na Slovensku.

Od roku 1. januára 1919, po obnovení Matice slovenskej, sa fondy MSS a Matice slovenskej budovali paralelne, pričom väčšiu dynamiku mala pochopiteľne Bibliotéka Matice slovenskej. V roku 1926 vedenie MSS rozhodlo, že zbierky MSS (asi 65.000 zväzkov) sa vlejú do fondov Bibliotéky Matice slovenskej.

Bibliotéka Matice slovenskej začala v širšom rámci fungovať až v novej budove Matice slovenskej v roku 1927, kedy mala okolo 100.000 zväzkov. Jej fondy sa doplňovali väčšinou z darov.

Povinný výtlačok získala 13. decembra 1939 až Slovenská národná knižnica, ktorá fungovala ako spolok v rokoch 1941-1953. Povinný výtlačok preberala do založenia Slovenskej národnej knižnice 1. mája 1941 Bibliotéka Matice slovenskej. Dňa 12. marca 1947 získala Slovenská národná knižnica právo bezplatného celoštátneho povinného výtlačku a začala intenzívnejšie pôsobiť v oblasti knižnej kultúry a knihovníctva na Slovensku.

Zriadenie a fungovanie Slovenskej národnej knižnice, ktorá fungovala v Martine v rokoch 1941-1953 na spolkovom základe, popri omnoho väčšej a významenejšej Bibliotéke Matice slovenskej nebolo perspektívne od samého začiatku. Skutočná slovenská národná knižnica totiž nemohla mať potrebné uznanie a podporu bez fondov a historického podložia zbierkových pracovísk Matice slovenskej a najmä jej Bibliotéky.

V rokoch 1951-1952 sa vážne uvažovalo o presune spolkovej Slovenskej národnej knižnice a o prevoze knižných fondov z Martina do Bratislavy. V apríli 1953 prerokúvalo však už Kolégium povereníka školstva a kultúry návrh na zriadenie Slovenskej národnej knižnice so sídlom v Martine. Dňa 5. apríla 1954 požiadal Výbor Matice slovenskej Slovenskú národnú radu, aby zákonom vyhlásila Maticu slovenskú za štátny vedecký ústav pod názvom Matica slovenská - slovenská národná knižnica. Tým bola zastavená činnosť spolkovej zložky a Matica slovenská sa stala štátnou inštitúciou (Winkler, 1971)[103].

Začiatkom roku 1954 sa spolková Slovenská národná knižnica zlúčila s Bibliotékou Matice slovenskej. Do roku 1953 tak vzrástli fondy Bibliotéky Matice slovenskej na 440 000 zväzkov. Skatalogizovaných bola len asi tretina zbierok Bibliotéky. O desať rokov neskôr, v roku 1963 mala matičná knižnica 1 602 790 zväzkov, z čoho bolo spracovaných takmer 900.000 zväzkov (Paška, 1963)[104]. Podrobnú štatistiku o vývoji Bibliotéky Matice slovenskej od roku 1927 do roku 1953 obsahuje tabuľka v štúdii J. Kuzmíka (..., s. 19)[105].  Ak by sme na Maticu slovenskú uplatnili kritériá bežné v iných krajinách, musíme do fondov Matice slovenskej ako národnej knižnice započítať aj fondy Literárneho archívu Matice slovenskej, ktoré v roku 1962 mali už úctyhodný počet 444.658 jednotiek (Maťovčík, 1963)[106]

Začiatkom šesťdesiatych rokov mala už národná bibliografická agentúra v Matici slovenskej modernú a komplexnú štruktúru. Bolo v nej oddelenie retrospektívnej bibliografie, oddelenie špeciálnych bibliografií a oddelenie pre teóriu a koordináciu. Najmä v šesťdesiatych rokoch sa prudko rozvíjala teoretická a metodická a vedeckoorganizačná práca. Začala sa realizovať smernica o retrospektívnej bibliografii, pričom do tohto grandiózneho projektu bola zapojená popri Matici slovenskej aj Univerzitná knižnica v Bratislave a Štátna vedecká knižnica v Košiciach, ale participovali na ňom aj ďalšie knižnice a bibliografické pracoviská.  

6.2.2 Unverzitná knižnica

Po vzniku Československej republiky, v septembri 1919, bol vymenovaný Ján Emler za vládneho komisára pre knižnicu československej štátnej univerzity v Bratislave.[107] J. Emler sa vedenia knižnice ujal oficiálne 10. októbra 1919. Vtedy prevzal od vtedajšieho riaditeľa E. Kumlíka Knižnicu Alžbetínskej univerzity, založenej v r. 1914 spolu s knižnicou.

Z hľadiska kultúrnej histórie a úvah o tom, či Univerzitná knižnica môže byť slovenskou národnou knižnicou, treba mať na pamäti jej uhorský rodokmeň, ako aj fakt, že nikdy nebola budovaná ako slovenská národná knižnica. Etatizmus, na vlnách ktorého sa tradične viezla, nemožno stotožňovať s národným duchom a autentickou národnou kultúrnou históriou, ktorá sa, pokiaľ ide o slovenskú národnú knižnicu, spája výlučne so snahami slovenských vzdelancov spojenými s Maticou slovenskou. Malo by sa tiež vedieť, že knižnica Alžbetínskej univerzity, z ktorej vznikla terajšia Univerzitná knižnica mala okolo 70.000 kníh, medzi ktorými by sa nebolo našlo ani 20 slovenských a českých kníh. Zo štrnástich jej pracovníkov len štyria vedeli po slovensky (Ecker, 1994, s. 93-94)[108]. Je toto azda základ slovenskej národnej knižnice?

Univerzitná knižnica teda vznikla oficiálne ako štátna knižnica na základe uhorskej Knižnice Alžbetínskej univerzity 10. októbra 1919. Tento dátum je dôležitý z hľadiska vývoja bibliografických služieb na Slovensku. J. Emlerovi sa popri inom podarilo po prevzatí Univerzitnej knižnice dosiahnuť vydanie výnosu Ministerstva s plnou mocou pre správu Slovenska z 12. novembra 1919, č. 8106 adm. o odvádzaní povinného výtlačku. Takto mala Univerzitná knižnica podľa práva zabezpečené právo na povinný výtlačok ako prvá na Slovensku.

Spomenutý výnos bol neskôr zrušený a knižnica dostala podľa vtedy, a vlastne až do roku 1935 ešte platných uhorských zákonov, podľa § 2 zák. čl. XIV/1914 právo na tri exempláre všetkých tlačí vydaných alebo vytlačených na Slovensku. Zmena sa uskutočnila výnosom Ministerstva s plnou mocou pre správu Slovenska z 10. novembra 1920, č. 2630 adm. Neskôr sa toto právo vzťahovalo aj na tlače a vydania z Podkarpatskej Rusi. Z troch exemplárov posielala Univerzitná knižnica po jednom univerzitným knižniciam v Brne a Prahe. Dá sa povedať, že politika povinného výtlačku funguje na Slovensku od 1. januára 1920 a že od tohto času má vďaka povinnému výtlačku zachytenú slovenskú produkciu dokumentov. Určité ťažkosti boli so získavaním českej produkcie. Zmena nastala po prijatí vládneho nariadenia č. 119/1935 Zb., kedy bol povinný výtlačok upravený jednotne s celoštátnou pôsobnosťou. Podľa nového zákona dostávala Univerzitná knižnica jeden exemplár knižnej produkcie zo Slovenska a z Podkarpatskej Rusi a na požiadanie jeden exemplár časopisov. Dokumenty vydané v náklade nad 100 exemplárov okrem luxusných a bibliofilských vydaní z Čiech si mohla Univerzitná knižnica kúpiť  za polovičnú obchodnú cenu. Tento systém povinného výtlačku fungoval do r. 1938 (Univerzitná, 1959)[109].

Z hľadiska vývoja bibliografických služieb je dôležité, že v roku 1920 začal existovať dokumentový základ pre systematickú súbežnú národnú bibliografiu.

Vzhľadom na charakter riadenia kultúry a ideológiu čechoslovakizmu v období predmníchovskej republiky neexistovala samostatná súbežná slovenská národná bibliografia. Slovenská produkcia bola zachytená v celoštátnej súbežnej bibliografii, ktorú vydával Československý ústav bibliografický při Veřejné a universitní knihovně v Praze a od r. 1926 Národní knihovna. Záznamy o dokumentoch slovenskej proveniencii vyhotovovali v Prahe na základe jedného exemplára povinného výtlačku, ktorý tam posielala Univerzitná knižnica. V celoštátnom bibliografickom katalógu je spracovaná v týždenných zošitoch produkcia z rokov 1922-1928 a z rokov 1933-1935 a v ročenkách v Bibliografickom katalógu ČSR za roky 1929-1935. V rokoch 1929 až 1933 vychádzal Bibliografický katalóg ČSR len ako ročenka. V zošitovej forme ho čiastočne suploval bibliografický časopis Naše kniha, ktorý vydávalo Zemědělské kníhkupectví A. Neubert. Univerzitná knižnica posielala do tohto časopisu mesačné súpisy.

V roku 1935 získala pražská Univerzitná knižnica právo povinného výtlačku z celej republiky a začala spracúvať Bibliografický katalóg samostatne až do roku 1939. Počas protektorátu vychádzal Bibliografický katalóg ČSR vzhľadom na vojnu a územno-politické rozdelenie ČSR, vznik Slovenského štátu prirodzene bez slovenskej produkcie.  Spolupráca s Univerzitnou knižnicou sa prerušila.

Po druhej svetovoje vojne, 25. novembra 1945 vzniklo v knižnici štátom dotované centrum pre sústavné spracovávanie slovenskej národnej bibliografie - Bibliografický ústav pri Knižnici  Slovenskej univerzity. 15. júna 1946 bol schválený organizačný poriadok, ktorý stanovil úlohy ústavu. Za dôležité možno považovať progresívne ustanovenie, podľa ktorého bol Bibliografický ústav povinný od roku 1946 vydávať bibliografický časopis, ktorý by prinášal podľa desatinného triedenia usporiadané záznamy o dokumentoch súčasnej slovenskej knižnej tvorby a do šiestich mesiacov nasledujúceho roka vydať kumuláciu za predchádzajúci rok. Pri každej vedeckej knižnici sa zriaďovali bibliografické pracoviská.

V roku 1954 prešli úlohy bibliografického ústavu do Matice slovenskej.


6.3 Úlohy a funkcie národných bibliografických služieb 

6.3.1 Znižovanie nákladov na katalogizáciu

Prvoradou a najdôležitejšou internou úlohou bibliografických služieb je pomôcť znižovať náklady na katalogizáciu v knižniciach. Na katalogizáciu sa v knižniciach vynakladajú značné prostriedky z rozpočtov knižníc. Náklady pochopiteľne stúpajú, ak sa jeden dokument katalogizuje mnohonásobne vo viacerých knižniciach. Mnoho knižníc nemá kvalifikovaný personál, ktorý by bol schopný pripravovať podľa štandardov a pravidiel bibliografické záznamy minimálnej úrovne. Medzi ciele bibliografických služieb patrí znižovanie počtu katalogizátorov a súčasné zlepšenie úrovne katalogizácie dokumentov.

Na Slovensku nemáme dostatok spoľahlivých odborných štatistík, o ktoré by sme sa mohli oprieť pri kvalifikovanom odhade nákladov na katalogizáciu a viacnásobnú katalogizáciu v celoslovenskom meradle. Je to zarážajúce, pretože vyčíslenie finančných nákladov na katalogizáciu v projektoch automatizácie je podľa nášho názoru jedným z najzávažnejších vnútorných vecných argumentov v prospech informatizácie knižnično-bibliografických procesov. Napriek tomu sa takýmto argumentom prakticky v projektoch automatizácie či informatizácie v knihovníctve nestretávame.

Kvalifikované odporúčania ohľadom zisťovania nákladov na budovanie katalógov a spracovanie dokumentov sú v našej literatúre ojedinelé a o to vzácnejšie. Jurčacková a Krištofičová (1997, s. 281-282) [110] uvádzajú s odvolaním sa na normu ISO 11620[111] všeobecné zásady zisťovania nákladov na katalogizáciu. Pod pojmom náklady (recurrent expenditure) rozumejú peniaze vynaložené na zamestnancov a zdroje, ktoré sa využívajú a uhrádzajú pravidelne.

Autorky jednak potvdzujú poznatok, že:

„pri zohľadnení počiatočných nákladov a ďalších nákladov na aktualizáciu katalógov (napr. u zväzkových katalógov) sa zistilo, že počas dlhšieho časového obdobia sa stávajú príliš nákladnými a nepraktickými. Porovnaním nákladov na jednotlivé dielčie činnosti vstupného spracovania dokumentov sa zistilo, že veľké náklady sú vynaložené na mzdy kvalifikovaných pracovníkov realizujúcich intelektuálnu analýzu dokumentov. To bol jeden z dôvodov, prečo sa toľko úsilia venovalo odstráneniu multiplicity pri spracovaní dokumentov a zavedeniu centralizácie spracovania“.

Informujú o tom, že metódam hodnotenia výkonu knižníc sa venuje pozornosť aj v rámci medzinárodnej normalizácie. Výbor ISO/TC 46, pracovná skupina WG 8 Štatistika predložila návrh normy Inikátory výkonu knižníc (Library performance indicators), ktorý však nezahŕňa spôsoby hodnotenia prínosu knižníc pre spoločnosť alebo jednotlivcov. Upozorňujú tiež na dôležitý aspekt, že totiž „výkon knižníc je potrebné brať do úvahy v súvislosti so sledovaním spokojnosti použíateľov a indikátory výkonu knižníc môžu byť ovplyvnené schopnosťou používateľov orientovať sa v knižnici.“

V štúdii, žiaľ, neuvádzajú konkrétne čísla, ktoré by vyjadrovali, koľko peňazí sa vynaloží na katalogizáciu v slovenských knižniciach. Dávajú však odporúčanie, ako takéto údaje zistiť. Ide o zistenie "nákladov na katalogizáciu jedného titulu". Tento indikátor predstavuje náklady na bibliografický popis dokumentu a jeho zaradenie do katalógu v porovnaní s počtom katalogizovaných titulov a možno ho vyjadriť nasledovne:

 (AxB) + C

 D

Pritom:  "A" je celkový počet hodín na tvorbu bibliografického popisu a záhlavia; "B" sú náklady na hodinu práce počas súmaného obdobia v pomere ku pracovnej dobe príslušných zamestnancov; "C" sú náklady na získavanie bibliografických záznamov  a potrebných údajov počas sledovanej doby;  "D" je počet katalogizovaných titulov počas sledovaného  obdobia.

Súčasne upozorňujú na potrebu hľadať príčiny privysokých nákladov. Medzi tieto príčiny môže patriť: úroveň manažmentu, náklady na preberanie údajov, pomer medzi prevzatými a pôvodne spracovanými údajmi, technické aspekty, využitie a vhodnosť bibliografických formátov.

Pre celé spracovanie dokumentov sa dá použiť indikátor výkonu: Priemermý čas spracovania dokumentu, ktorý predstavuje stredný počet dní medzi príchodom dokumentu do knižnice a dňom, kedy je prístupný pre používateľa. Účelom je zhodnotiť, do akej miery sú rôzne formy spracovateľských procesov efektívne z hľadiska rýchlosti spracovania.

Pri výpočte nákladov je dôležité, či sa berie do úvahy len čistý čas na tvorbu katalogizačného záznamu po dostupnosť záznamu v papierovej alebo elektronickej forme, alebo celý čas od získania dokumentu po čas sprístupnenia dokumentu prostredníctvom katalogizačného záznamu. Skúsenosti ukazujú, že záznam v elektronickej forme je vyhotovený relatívne rýchlo aj v slovenských knižniciach. Býva to do štrnásť dní. Lenže samotný dokument, na ktorý sa záznam vzťahuje je prístupný často až po niekoľkých mesiacoch.

O pracovnú kvantifikáciu nákladov na katalogizáciu na Slovensku sme sa pokúsili prvý krát v roku 1985 v úvodnom projekte výskumnej úlohy IKIS[112] a neskôr v roku 1995.[113]

Všimnime si náklady na katalogizáciu a niektoré časové relácie s ňou spojené.

V British Library[114] má spracovanie bibliografických záznamov vysokú prioritu. Monografie a seriály, ktoré sa získavajú cez povinný výtlačok sa spracúvajú do pätnásť dní od dodania, akademické publikácie do dvadsať dní. Ostatné dokumenty sa spracúvajú dlhšie, nikdy však nie neskôr ako za dva mesiace. Derivovaná katalogizácie či už od privátnych bibliografických dodávateľov alebo od knižníc predstavuje 58% celkového počtu dokumentov. V katalogizácii pracuje 31 katalogizátorov. Každý z nich spracuje 3 160 záznamov. Celkove 31,1 katalogizátorov skatalogizovalo v r. 1994   98 276 jednotiek. Náklady na jeden záznam sú 14,18 ECU. Na mzdy katalogizátorov sa vynaložilo za rok 1.395 000 ECU.[115]

Biblioteche Nazionali Centrali vo Florencii sa nepoužíva derivovaná katalogizácia a v oddelení katalogizácie pracuje 38 katalogizátorov. Tí spracovali v roku 1991 54 463 záznamov, z ktorých 38 917 bolo v skrátenej forme. Jeden pracovník vyhotoví 1 433 bibliografických záznamov. Cena jedného záznamu je 30 909 lír, čo je 14, 37 ECU. Pri osobitnej kalkulácii sa na úplný autoritatívny záznam vynaloží 33,17 ECU a za minimálny 6,88 ECU.[116]

V Slovenskej národnej knižnici sa tvoria záznamy vlastnými silami pracovníkov knižnice. Derivovaná katalogizácia sa nepoužíva. Na tvorbe bibliografických záznamov sa podieľajú kvalifikovaní pracovníci akvizície, katalogizácie a bibliografie. Spracovanie dokumentov je organizované ako technologická linka. Záznam vzniká spôsobom „nabaľovania“ údajov na kostru záznamu, ktorá sa tvorí v akvizícii. K tomuto „základu“ záznamu sa pridávajú v katalogizácii ďalšie bibliografické údaje, údaje v útvaroch vecnej a mennej katalogizácie a v útvare súbežnej národnej bibliografie. Súčasne sa pridávajú aj údaje o exemplároch, vlastnícke údaje a pod. Spracovanie dokumentov sa nachádza v prechodnom období, čo súvisí s implementáciou softveru ALEPH. Dočasne sa naďalej budujú a udržiavajú popri elektronickej forme aj lístkové katalógy. V samotnej katalogizácii sa v roku  1996 skatalogizovalo v mennej katalogizácii 4.276 dokumentov, vo vecnej katalogizácii 4.562 dokumentov. Vyhotovili 141 nových záznamov o nových seriáloch. Lístkové katalógy si vyžadujú zakladanie nových lístkov a celkové spravovanie. V tom istom roku sa v generálnom katalógu, mennom čitateľskom katalógu, v katalógu ŠVK, vecnom katalógu a katalógu periodík manipulovalo celkom s 50.032 lístkami. Celkove sa do elektronickej formy previedlo v r. 1996 v procese retrokonverzie 3.683 záznamov a celkove je skonvertovaných v retrokonverzii 35.000 záznamov.

Tabuľka 6 Porovnanie nákladov na katalogizáciu v British Library (BL), Biblioteca Nazionale Centrale (BNCF) vo Florencii  a v Slovenskej národnej knižnici v Martine (SNK)

 

BL

BNCF

SNK x

Počet záznamov

98.276

54.463

70.000

Počet pracovníkov

31

38

25

Počet záznamov na pracovníka

3.160

1.433

2.800

Mzdy za rok

1.395.000 ECU

7.829.000 ECU

2.250.000 Sk

Cena za záznam

 

 

 

priemer

14,18 ECU

14,3 ECU

 

národná bibliografia (maximálny záznam)

33,1 ECU

19 ECU

 

minimálna úroveň záznamu

6,88 ECU

 

 

x Ceny sú uvedené v ECU v kurze, ktorý platil v roku 1991.

 x x V počte záznamov sú zahrnuté všetky záznamy v elektronickej forme, ktoré pribudli do bázy za rok.  Z počtu 70.000 bolo 5.461 monografických publikácií. Vzhľadom na  technológiu spracovania dokumentov a metódu „nabaľovania“ údajov od akvizície, cez katalogizáciu a bibliografické spracovanie je počet pracovníkov stanovený odhadom. [117]

 

Na národnej úrovni, teda na celom Slovensku však katalogizáciu nerobí len SNK, ale aj ďalšie, najmä univerzálne vedecké knižnice, akademické knižnice, mestské, okresné, krajské a špeciálne knižnice a dokumentačné strediská.

Môžeme predpokladať, že pre strednú knižnicu, ktorá má knižničný fond cca 1 milión dokumentov sa pre všetky druhy katalógov ročne vyhotovuje cca 10 000 katalogizačných záznamov v okom čitateľnej forme, s ktorými sa ručne manipuluje (zakladanie do katalógov, výmena lístkov, údržba katalógov a pod.). Ročne sa musí ručne prepisovať a nahrádzať cca 5 - 6 000 opotrebovaných katalogizačných záznamov v čitateľských katalógoch.

Pri prepočítaní mzdových nákladov spojených so základným spracovaním dokumentu, sme v roku 1995 odhadli priemerné náklady na 1 katalogizačný záznam na sumu 51 Sk.

V roku 1996 sme v rámci projektu Model knižničného systému[118] zadali úlohu týkajúcu sa nákladov na katalogizáciu. Výsledky prieskumu Krištofičovej - Jurčackovej uskutočneného v roku 1996 v podstate potvrdili náš odhad z roku 1995.[119] Priemerne sa jeden záznam pripraví za 80 minút a jeho priemerná cena je 44,80 Sk.

Autorky uskutočnili prieskum formou rozhovorov. Výsledky ukazuje tabuľka.[120]

 

Tabuľka 7 Náklady na 1 katalogizačný záznam na Slovensku

Č.

knižnica

minúty/záznam

cena/1 záznam

1

OK Spišská Nová Ves

45

26,10

2

SNK MS Martin

150

87,00

3

ŠVK Banská Bystrica

74

40,70

4

OK Banská Bystrica

40

21,20